Gainery a sacharidy pro výrazný růst hmoty
 
 
 
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
 
 
Po 170 rokoch je tento sen opäť na programe dňa. Do boja s časom nastúpila veda. Na sklonku 20. storočia sa vedci vari všetkých vedeckých disciplín sústredili na fenomén „času“. Na výročnom zasadaní americkej Asociácie pre pokročilé štúdiá v Seattle vzbudili početné prednášky o tejto téme taký záujem účastníkov a publika, že usporiadatelia ich museli premiestniť do sály, kde sa normálne konajú plesy.
   Vzrušenie vyvolali pokusy, z ktorých väčšina vzbudzuje úžas. Celé desaťročia sa nikto neodvážil experimentovať na takom pohyblivom teréne. Načo sa pokúšať o čosi, čo je nepostihnuteľné?
   Medzi odvážlivcami boli aj nemeckí fyzici. Kovové rúry, ktoré vyzerali tak, akoby ich v laboratóriu zabudol klampiar, vytvorili zariadenie, cez ktoré chceli renomovaní profesori prehnať mikrovlnné signály nadsvetelnou rýchlosťou a prekabátiť tak teóriu relativity.
Albert Einstein mal všetky dôvody, keď na základe svojej teórie vyhlásil všetky podobné pokusy za márne. Komu by sa však podarilo „osvietiť“ svet lúčami pohybujúcimi sa nadsvetelnou rýchlosťou, mohol by teoreticky nazrieť do budúcnosti.
   Napriek všetkému, bez toho aby vedeli, čo vlastne robia, zmerali zrazu fyzici úkazy, ktoré majú všetky príznaky paranormality: laserový lúč, ktorý sa šíri nadsvetelnou rýchlosťou; časticu, ktorá dokáže čas zmraziť; čiastočky, ktoré vyleteli z ústia rúry skôr, ako do nej vnikli.
Platné istoty vystriedali otázky: dajú sa hranice času prekročiť? Premenila sa teória relativity naozaj na „prekrásnu fosíliu“, tak ako to tvrdí astrofyzik Joseph Silk? Sú vari bláznivé sci-fi fantázie menej scestné, ako sa zdali? Stanú sa raz cesty v čase rovnako samozrejmými, ako je dnes cestovanie metrom?
   Americký astrofyzik Carl Sagan krátko pred smrťou upozornil svet na to, že „veda dospela opäť k jednému zo zriedkavých rozhraní, za ktorým sa ľudské predstavy o najhlbších mystériách zásadne zmenia.“
Nuž naozaj: v poslednom desaťročí získali vedci o čase poznatky, ktoré sú, vzhľadom na ezoterický fenomén, akým čas zdanlivo je, prinajmenšom pozoruhodné, najmä ak uvážime, že ide napospol o vedľajšie produkty rôznych vedeckých disciplín. Je to korisť, ktorú vedci získali po bezpríkladnom nasadení. Útok sa od začiatku tohto storočia zameral na dve posledné veľké mystériá vedy: na kozmos a na ľudský mozog.
   Vedci pripomínajú tunelárov, ktorí si z dvoch strán masívu razia cestu k fenoménu ČAS.
   Astrofyzici zachytávajú pomocou röntgenových satelitov signály pulzarov, degenerovaných hviezd, ktoré tikajú presnejšie ako väčšina pozemských hodín; meraním kozmického žiarenia skúmajú dno časopriestoru. Zo sotva rozlíšiteľných nehomogenít sa pokúšajú odhadnúť priebeh prvých troch minút existencie vesmíru.
   Biológovia sa sústreďujú na zákutia ľudského mozgu, ktoré riadia vnímanie času. V USA sa pracuje na projekte Časového genómu (Clock Genom Projekt), v rámci ktorého objavili vedci geneticky programované hodiny, prírodné chronometre, ktoré tikajú v každej živej bytosti a udávajú takt života každej živej bunky. Neurobiológovia dokážu z nervových impulzov, zaznamenávaných počas operácií mozgu, odvodiť komplikované prepojenia mozgových chronometrov v hlave, ktoré určujú zážitky, myslenie a pocity.
   „Čas predstavuje zadné dvere do ľudskej duše,“ vraví austrálsky astrofyzik Paul Davies; výsledky bádateľov mozgu naznačujú, že sa príliš nemýli.
   A tak sa výskumníci mŕtvej i živej hmoty ocitli pri hľadaní nového chápania fenoménu „čas“ na spoločnom menovateli. Tvrdia, že je najvyšší čas, aby sa veda rozlúčila s tisíce rokov platnou predstavou prúdu času, ktorý (možno z božej vôle) plynie lakonicky a rovnomerne. Z vedeckých štúdií sa vynára čas ako fenomén z tohto sveta. Čas je poznateľný ako dôsledok, nie ako prapôvodca svetového diania. Pripomína horskú bystrinu, ktorá občas divoko buráca, inokedy zas iba tíško zurkoce. Navyše: čas je formovateľný ako plastelína.
Keď dnešní vedci diskutujú o mystériách, ktoré prírodné vedy už dávno odsúdili do ríše nepoznateľného, človek si kladie otázky: „Kedy začal čas plynúť? Mohol by prúd času raz ustať? Ako vplýva plynutie času na vedomie? A najmä: čo je to vlastne súčasnosť?“
   Sú to napospol otázky, o ktorých ľudstvo hĺba prinajmenšom od doby kamennej, keď sa začalo zamýšľať nad tým, ako sa menia tiene počas dňa i počas ročných období. Prúd času, viac ako ktorýkoľvek iný rozoznateľný fenomén, privádza človeka na pokraj jeho možností. Augustín z Hippa, jeden z najväčších mysliteľov cirkevných dejín, sa bezradne priznal k tomu, že nedokáže vysvetliť, čo je podstata času: „Keď sa ma naň nikto nepýta, viem, čo to je. Ale keď sa ma opýtajú, neviem to vysvetliť.“
   O čase však hovoriť možno. O jeho paradoxoch, o tom, čo nie je. Nemá ani telo, ani tvar, ale nemožno ho premôcť. Je merateľný, ale ľudské orgány ho neregistrujú. Je podľa všetkého večný, ale nezvrátiteľný.
   Iba podaktorým sa podarilo vyjadriť svoj názor o krútňave dejín tak kvetnato a pritom precízne, ako to urobil chladnokrvný mister Spock, hrdina vesmírnej epopeje Star Trek:
Čas je oheň, v ktorom horíme.
Všetko si môžeme odmyslieť, iba čas nie. Táto bezmocnosť spútava človeka v stave bezvedomia. Napriek všetkému: náboženské náuky o živote bez tela špekulujú už odnepamäti. Existencia mimo času je však čosi, na čo ich predstavivosť nestačí. A tak sa bytie mimo času stalo v svetových náboženstvách atribútom nezdôvodniteľného, božského. Indický epos Bhagavadgíta čas a Boha dokonca zjednocuje. Posvätná kniha z prvého storočia po Kristovi tvrdí ústami Vznešeného: „Ja som čas.“
   Zvedavosť prírodovedcov však aj toto mystérium už načala. Vo chvíli, keď chronobiológovia začínajú hľadať biochronometre v génoch a mozgoch, čas začína byť kúzla zbavený. Mnohí vedci považujú vnímanie času iba sa korelát vedomia chemických rovnováh v nervových bunkách. Čo nás vlastne oprávňuje veriť, že zdanlivo všadeprítomný prúd času je čímsi viac ako tieňohrou neutrónov, ktoré zastupujú v hlave človeka taktovku?
   Podobné otázky si musí položiť každý, kto vážne berie názory belgického fyzikochemika Ilyu Prigogina. Každá bytosť, tvrdí laureát Nobelovej ceny, žije podľa „vlastného času“, podriaďuje sa vnútornému rytmu, ktorý sám produkuje. Nie vzdialený Boh, ale každý zemský červ je tvorcom času. Keď sa Prigogina pred niekoľkými rokmi pokúšal svoje experimentami ešte nepodložené tézy šíriť, biológov to ešte dráždilo. Ibaže fyzici jeho poslostvo prijali a rozlúčili sa s ďalším obľúbeným výplodom náboženstiev: s večnosťou.


   V štandardnom modele kozmu a mikročastíc, ktorý bol všeobecne prijatý, sa už s večnosťou nepočíta. Kozmológovia tvrdia: „Tak ako všetka hmota a všetky prírodné zákony, aj čas - musel vzniknúť.“ Odvolávajú sa pritom na hodnoverné údaje, získané z röntgenových satelitov a namerané hodnoty gigantických urýchľovačov častíc, ktorými sa dá dokázať aj to, nad čím už vo štvrtom storočí špekuloval svätý Augustín: „Boh nevložil svet do času. Boh stvoril svet i čas zároveň.

   V
úzkom prepojení hmoty a času tušia podaktorí kozmológovia fantastickú možnosť: prúd času by sa dal predbehnúť a strhnúť do opačného smeru - do minulosti. Renomovaní astrofyzici dnes veria, že by sa dali vytvoriť kozmické diaľnice, po ktorých by sa budúce generácie dostali do budúcnosti i do minulosti.
Vízie slávnych fyzikov treba brať vážne, hoci vo vesmíre sa zatiaľ nikomu nepodarilo nájsť čo len stopu po predbehnutí či zvrátení času. Predbežne nemáme na to ani vhodné nástroje.
   Napriek tomu dokážu takéto modely otriasť všetkými ilúziami o nezmeniteľnosti času, ktorá bola ešte donedávna najposvätnejšou paradigmou vedy. „Fyzici si začínajú zvykať na myšlienku, že časový stroj je možné skonštruovať,“ napísal nedávno seriózny vedecký časopis New Scientist. Nijaký výdobytok techniky nedráždil fantáziu sci-fi autorov do takej miery ako práve stroj času, zariadenie, ktoré do literatúry ešte v roku 1895 uviedol Angličan H. G. Wells. V jeho chýrnom románe odcestuje istý pozemšťan do roku 802 701 a po svojom návrate rozpráva svojim priateľom o tom, čo nás v budúcnosti čaká. Zo svojej druhej cesty sa však už na Zem nevráti.
   Kubrickov slávny film „2001“, majstrovské dielo žánru sci-fi (podľa rovnomennej predlohy A. C. Clarka), umiestňuje cestovanie v čase do vnútra svojho hrdinu. Bowman nájde počas svojej vesmírenej odyssey čierny hranol, ktorý ho premiestni do jeho minulého života.
   Príbehy z budúcnosti v repertoári sci-fi autorov sú iba replikou sveta predstáv, ktoré boli v starých kultúrach živé od nepamäti. V snahe vymaniť sa z krútňavy dejín stvorili ľudia ríšu, kde sa všemocnosť času, prinajmenšom vo fantázii, rozplýva.
   Tak vznikali mýty večného návratu a s nimi i predstavy o reinkarnácii, na ktorých Indovia dodnes uľpievajú: znovuzrodenie indivídua v zakaždým novom tele.
   Boli to však Egypťania, ktorých ako prvých napadlo, že minulosť sa môže definitívne stratiť: čas je dieťaťom hada, ale zanikne, keď ho dvanásť pažravých bohýň prehltne.
   Od Egypťanov prevzal západný svet aj hodiny. V náhrobnom nápise istého, 1500 rokov pred Kristom zomrelého sudcu Amenemheta nájdeme zmienku o vodnom chronometri, ktorý tento muž vyhotovil: z objemnej nádrže vyteká rovnakými dierami, zoradenými v rovnakých odstupoch nad sebou, voda. Pri západe Slnka sa nádrž naplní;
z výšky klesajúcej hladiny možno odhadnúť, koľko času uplynulo.
Zvyšky podobného chronometru našli archeológovia v chráme faraóna Amun-Reho. O jedenásť storočí neskoršie urobilo antické hodinárstvo veľký pokrok: Ctesibius, istý pedant z Alexandrie, vymyslel hodiny, v ktorých voda rozcengávala najrozličnejšie zvončeky, pohyblivé bábiky a spievajúce vtáčiky: boli to prvé kukučkové hodiny ľudstva.
   Prvé mechanické hodiny sa objavili až 11. storočí po Kristovi v európskych kláštoroch. Až vtedy sa meranie času naplno presadilo. Približne o 150 rokov začal pápež Ján XXII. tušiť, do akej miery rytmus chronometra mení život ľudí. Vyhlásil kliatbu nad všetkými, „ktorí sa zaoberajú šírením časových jednotiek“.
   Pápež pochopil, že vláda nad časom znamená vládu nad ľuďmi, čo je mimochodom poznatok, ktorý sa pokúsili využiť a zneužiť revolucionári v najrozličnejších kabátoch.
   Jakobíni počas francúzskej revolúcie pochopili, že ich kalendár, v ktorom mal týždeň 10 dní, bude znamenať začiatok novej epochy a raz navždy vygumuje kresťanstvo z vedomia ľudí. Boľševici krátko po prevzatí moci v Petrohrade zrušili juliánsky kalendár cárskej ríše a inštalovali kalendár gregoriánsky, európsky.
   Posledná zmena novoveku - priemyselná revolúcia, by nebola bez technického prelomu merania času mysliteľná. Nie parné stroje, ale hodinky vo vrecku každého robotníka, „stali sa kľúčovým strojom priemyselného veku,“ napísal americký sociálny vyskúmník Lewis Mumford. Iba vďaka hodinkám sa podarilo koordinovať v rýchle sa rozrastajúcich fabrikách zakladateľského veku zástupy námedzných pracovníkov: bez hodín nad bránou fabriky by kolísky masového blahobytu - bežiace pásy - nefungovali.
   Železnica, moreplavba i telegraf by boli už koncom 19. storočia bez presného merania času nemysliteľné. Už v roku 1905 vysielali prímorské vysielače do éteru časové signály.
   Je paradoxné, že práve dnes, keď satelity, počítačové siete a moderná doprava menia svet na globálnu dedinu, neustále zrýchľovanie životného tempa oberá čas, tohto koordinátora sveta, o jeho výsostné postavenie. „Čas zbavuje priestor moci. O úspechu či zlyhaní ktoréhokoľvek zámeru už nerozhoduje vzdialenosť. Osudovou dimenziou dejín sa stáva čas, ktorý uplynie medzi jednotlivými udalosťami.“
Podobné úvahy sa opierajú o populárnu vieru v moc času, ktorý plynie bez ohľadu na beh sveta. Je to predstava, ktorú moderná fyzika odhalila ako omyl, hoci celé stáročia na nej trvala. Isaac Newton: „Rovnomerne, bez vzťahu k ľubovoľnému vonkajšiemu predmetu, plynie absolútny, skutočný a matematický čas.“
   Bol to Albert Einstein, ktorý podkopal vieru v jediné hlavné hodiny zaznamenávajúce tlkot srdca vesmíru. Sňal čas a priestor z piedestálu absolútna a uväznil ho v náuke o všeobecnej teórii relativity, ktorá dodnes vzdoruje útokom všetkých kacírov. Čas a priestor tvoria neoddeliteľnú jednotu - časopriestor; čas i priestor sa môžu rozpínať i zmršťovať. Hmotné telesá spomaľujú plynutie času a zakrivujú okolitý priestor; to isté sa deje na palube vesmírnej lode, ktorá letí veľmi rýchle.
   Jedinú veličinu vesmíru vyhlásil Einstein za nedotknuteľnú: rýchlosť svetla. Rýchlejšie sa nemôžu pohybovať ani veci, ani signály, ani žiarenie.
   Astronomické merania teóriu relativity potvrdzujú. Napriek tomu sa podchvíľou objavujú pochybnosti o všeplatnosti a definitíve Einsteinových teórií.

   Günter Nimtz, profesor fyziky z Kolína, sa pokúsil vytvoriť pre tieto kacírstva proti idolu modernej fyziky pevnejšiu pôdu. Jednoduchými experimentmi chce dokázať, že sa rýchlosť svetla dá prekonať: Nimtz vo svojom laboratóriu organizuje preteky medzi obyčajným lúčom svetla a mikrovlnami, ktoré vysiela cez prekážku, tenkú kovovú rúru - vlnovod.
Aby dokázal, že sa takto dajú šíriť aj zmysluplné signály, modifikuje mikrovlny podobne ako sa to deje pri rozhlasovom prenose tónov Mozartovej symfónie. Výsledok: hudba, ktorá sa šíri mikrovlnou cez ucho ihly vlnovodu, predbehne svetlo, šíriace sa bez nastavenej prekážky, o celú miliardtinu sekundy. Nimtz: „Komické; prekážkar je rýchlejší ako šprintér.“
   Nimtzov experiment vyvolal búrlivé diskusie. Vedci veria, že Einsteinove vzorce vyjadrujú prírodu priliehavo. Aj Nimtzovi protivníci však priznávajú, že kolínsky profesor meral presne. Škriepky sa krútia okolo toho, či jeho výsledky možno považovať za fenomény vyvracajúce teóriu relativity.
   „Einsteinova revolúcia nebola dokončená,“ poznamenáva astrofyzik Paul Davies. Rozsah teórie relativity nebol ešte zmeraný, pretože aj samotný Einstein sa zaplietol do omylov minulého storočia. Preto si ani on nepoložil rozhodujúcu otázku: „Ako vznikol čas?“


   Až Stephen Hawking sa odhodlal zjednotiť čas a stvorenie do jediného celku a tento produkt fyzikálnej inteligencie vzápätí zhodnotiť aj na trhu.
   Tento kozmológ a autor populárnovedeckých bestsellerov dostal od kolegov prezývku „kráľ štvordimenzionálneho priestoru“. Jeho logika je neúprosná: „Ak sú čas, priestor a hmota navzájom až tak prepletené, ako to tvrdí Einstein, potom je nezmyselné predstavovať si budúcnosť tam, kam ešte hmota nedospela. Mohlo to byť iba takto:
spolu s kozmickou hmotou sa z pekelného ohňa big bangu pri viac ako biliónoch stupňov Celzia zrodil aj čas.“
   A čo bolo predtým? Úvahy na túto tému sú podľa Hawkinga nezmyselné: „Potom by sme sa mohli spýtať aj na to, aké krajiny ležia severne od Severného pólu.“
   Zrod času (pred najmenej 15 miliardami rokov) zanechal po sebe neodstrániteľné stopy. Mikrovlnné žiarenie kozmického pozadia je ozvenou big bangu, prvých troch minút existencie vesmíru. Kozmológovia v matných nehomogenitách žiarenia kozmického pozadia (detegoval ich satelit COBE) vidia nevyvrátiteľný dôkaz teórie o zrode času v big bangu. Ďalšia sonda (plánovaná na rok 2005) obohatí toto dejstvo dejín stvorenia o ďalšie detaily. Podaktorí fyzici predpovedajú, že už čoskoro sa dozvieme skoro všetko a celom priebehu veľkého tresku.
   Toto poznanie spojené s údivom (z toho, že aj čas je iba produktom kozmických udalostí) zreálňuje aj donedávna fantastické dohady o možnosti, že aj človek dokáže čas manipulovať. Cestovanie v čase, najbláznivejšia zo všetkých mocenských fantázii ľudstva, ocitlo sa v oblasti predstaviteľného.
Je čas iba ilúzia?
[strana 2]