ALGOR je stará ľadová hviezda na čiernom kovovom nebi, ktorá má za sebou už dlhšiu históriu, ale pritom okolo nej obiehajú zatiaľ len 2 planéty. Z toho jasne vyplýva, že ich prioritou je skôr kvalita než kvantita. Od poslednej "Hierofánie" ubehlo už 4 a pol roka, preto by sa mohli pomaly začať črtať kontúry nového albumu. Tento proces sa nedá nasilu urýchliť, najmä u ALGOR, preto som otázky smeroval skôr na všeobecné filozofické témy. Ako si s nimi poradil Aldaron, sa môžte presvedčiť na vlastnej koži z nasledujúcich riadkov. Za onoho času sa v krajine živicových sĺz objavil svet v zrkadlách a kráčajúc k lesným chrámom sa Lesovik stretol s posvätnom.
Zdravím. Je jasné, že ALGOR už dávno prekročil hranice bežného Black Metalu. Považuješ ho stále za najkreatívnejší metalový žáner? Myslíš, že sa dá posúvať ešte niekam ďalej?
Taktiež zdravím... Neviem, či sa dá Black Metal považovať za najkreatívnejší žáner, takto by som to asi nekategorizoval. Ale nechcem chytať za slovo...
Z môjho pohľadu je hudba umenie, do ktorého vstupuje individuálna kreativita a myslím, že práve tá je zodpovedná za posúvanie pomyselných hraníc. Aj keď, ani to nemusí byť vždy cieľom, nie každý má ambíciu (a v neposlednom rade aj schopnosti) niečo posúvať.
Veľa ľudí netuší čo znamená slovo Hierofánia. Podľa definície je to zjavenie posvätného, ale ani to však nie je dostačujúci výklad aby si niekto dokázal predstaviť čo to znamená. Dá sa chápať ako pohľad za závoj bežnej duálnej reality, uvedomenie si, že materiálny svet je len ilúzia?
Termín hierofánia je možné definovať ako prejavenie sa posvätného vo svete, presnejšie v predmetoch alebo v procesoch, ktoré sú súčasťou profánneho sveta.
Pre Mirceu Eliadeho, ktorý s týmto konceptom pracoval, predstavovala ľudská kultúra predovšetkým akt tvorby – tvorby predmetov, inštitúcií, myšlienok, ale tiež objavovanie určitých vzťahov a súvislostí. Tieto vzťahy a súvislosti sa neobmedzujú iba na „horizontálnu“ rovinu (teda na súvislosti vecí a javov medzi sebou), ale tiež na rovinu „vertikálnu“ – na interakciu nášho každodenného života s niečím, čo nás presahuje - so zdrojom, ktorý má svoje trvanie nad rámec našej reality. Tento vertikálny vzťah dáva ľudskej existencii význam. Vyššia realita – posvätno – nie je od nášho života oddelená, ale neustále sa v ňom manifestuje. Posvätné je potom to, čo je prejavom posvätna. A práve tieto prejavy posvätna Eliade označoval termínom hierofánia.
Tým, ktorí majú náboženskú skúsenosť, sa môže celá príroda odhaľovať ako veľká kozmická posvätnosť. Môžeme to demonštrovať na mikropríkladoch - napríklad strom či kameň, ktoré sú predmetom kultu – tieto objekty sa zdanlivo neodlišujú od ostatných stromov a kameňov, resp. zdieľajú s nimi rovnaký kozmický priestor. Avšak pre tých, ktorým sa manifestujú ako sacrum, sa ich bezprostredná skutočnosť mení na skutočnosť nadprirodzenú.
Dejiny náboženstiev sú podľa Eliadeho akýmsi nahromadením hierofánií, pričom hierofánia vzniká a zaniká podľa toho, nakoľko úspešne vyjavuje niečo dôležité. V tej všeobecnejšej rovine by sa dalo povedať, že pre archaické kultúry bol hierofániou v podstate svet sám o sebe, samotná existencia vrátane ľudského života – skrátka to, čo je reálne, stvorené, to, čo nevzniklo samo od seba a tým pádom odkazuje k svojmu zdroju – k posvätnu.
Myslíš že aj čas je len ilúzia? Pre bežných ľudí asi nepredstaviteľná predstava.
Záleží od uhlu pohľadu. Čas môžeme vnímať ako objektívne merateľnú fyzikálnu veličinu, na druhej strane sú tu rôzne filozofické a náboženské koncepty a ich vlastná, špecifická logika alebo argumentačná línia...
Podľa mňa, z určitého pohľadu je čas ilúziou – už len preto, že sa s ním dá rôznym spôsobom narábať, deformovať ho, unikať z neho, vracať sa späť...
Pokiaľ budeme napríklad uvažovať o prítomnosti, tento pojem môže mať veľa významov. Môže to byť okamžik zmyslového vnemu, v ktorom sa zraním a bezprostredne pocítim bolesť. Rovnako to môžu byť dva týždne dovolenky niekde pri mori alebo aj celý aktuálny rok – o tom všetkom môžem hovoriť ako o prežívanej prítomnosti, ako o niečom, čo sa deje „teraz“.
Spomínam si, že ako dieťa som čas skoro vôbec nevnímal, resp. vnímal som ho „po svojom“, nemal som o ňom úplne konkrétnu predstavu. Letné prázdniny u starých rodičov sa mi zdali byť takmer nekonečné, akési tušenie ich záverečnej fázy prichádzalo až s pocitom určitej nostalgie „visiacej vo vzduchu“. Nechcem, aby to vyznievalo pateticky, ale tak nejako som to naozaj pociťoval. Bola v tom sloboda, o ktorú človek postupne prichádza...
Keď sa zameriame na eliadovský koncept, vidíme, že archaický človek vnímal čas cyklicky. Udalosti (napríklad náboženské obrady) sa permanentne opakovali „v kruhu“. Išlo o akúsi „techniku“, prostredníctvom ktorej sa človek snažil dostať „na počiatok“, navrátiť sa do „sveta ideí“, vymaniť sa z plynutia, vzdorovať „teroru času“. Naproti tomu, moderný človek je historický, vníma čas lineárne, valorizuje udalosti, určuje svoj vek v čase, posúva sa na pomyselnej priamke, takpovediac z bodu „A“ do bodu „B“. Je to iný druh logiky. No napriek tomu, aj v dnešnej dobe podvedome unikáme z časovosti - prostredníctvom umenia, hudby, sledovania filmu...
Podľa mytológie vznikol náš svet z chaosu, kedy z neho "za onoho času" Bohovia stvorili náš svet poriadku. Myslíš, že ľudská myseľ má určité hranice chápania, za ktoré sa nedokáže dostať? Preto musia byť kozmologické opisy opisované len symbolicky?
Spôsob, akým je opisovaná kozmológia v mytologických systémoch pravdepodobne zodpovedal logike, potrebám a jazyku človeka v danej dobe, k čomu prináležal aj symbolický spôsob vyjadrovania. Každopádne, to, čo sa snaží mýtus obsiahnuť, existuje stále - aj v súčasnosti, pretože približuje poznanie vyvierajúce zo skúseností ľudstva, presvedčenia a archetypy založené na sakrálnych tradíciách, neprestajne trvajúci kozmický osud človeka... Áno, myslím, že ľudská myseľ má obmedzené hranice chápania. To, čo archaickému človeku sprostredkovával mýtus, sa modernému človeku snaží priblížiť a konkretizovať veda. V určitom zmysle však majú rovnakú výpovednú hodnotu, s tým rozdielom, že vysvetľujú zložité kozmické deje a mechanizmy svojím vlastným spôsobom.
Možno že rovnaký princíp funguje aj pri tvorbe hudby. Človek má v hlave množstvo chaotických myšlienok a potrebuje z nich vytvoriť určitý poriadok, čiže nápady, riffy etc. Iné je to u hudobníkov, ktorí len kopírujú umenie niekoho iného, tam je tvorivý proces na veľmi plytkej úrovni.
Aj tak nejako by sa to dalo chápať. Sú ľudia, ktorí tvoria muziku a sú ľudia, ktorí hrajú muziku – a v tom je, samozrejme, veľký rozdiel.
No na druhej strane, neexistuje jednotná kritická optika, do ktorej by sa mal každý zmestiť. Nikto nevlastní ani patent na vkus. Umenie je silne osobná, emocionálna záležitosť a tak by aj malo byť prežívané. Potom je tu otázka, čo sa dá považovať za umenie a čo už nie, ale to je opäť veľmi individuálne.
Ja samozrejme tiež často padám do tej bežnej, ľudskej hodnotiacej roviny, kedy napríklad kritizujem tvorbu niekoho iného, alebo ju dokonca považujem za plytkú, brakovú... No vždy je to len môj subjektívny pocit z danej nahrávky a v zásade izolovaný názor, XY ďalších ľudí sa so mnou vôbec nemusí stotožňovať. Ale o tom to vlastne celé je a (aj) preto mám muziku rád – viem si z nej stvoriť vlastný svet zvuku a imaginácií, ktorý môžem zdieľať s druhými, alebo sa, naopak, môžem pred všetkými uzavrieť.
Ako ide dokopy večnosť a stvorenie sveta? Predsa len oba termíny sa vylučujú. Ak jestvuje večnosť, potom aj svet musí byť večný. Keby bol raz stvorený, nebol by už večný. Alebo je aj stvorenie opisované tiež len symbolicky ako to bežní ľudia dokázali pochopiť?
Neviem, mám pocit, že si na to de facto odpovedáš ty sám... A na základe čoho by sme mali predpokladať, že musí byť materiálny svet večný, alebo že idea večnosti má korelovať so stvorením sveta? A čo by mala tá večnosť predstavovať? Nejakú esenciu, ktorá nemá svoj počiatok ani príčinu? Boha? Alebo iba nejaké statické trvanie? Bezčasovosť? A nemohol by byť svet večný až od momentu stvorenia? Dá sa na to pozerať rôznym spôsobom a v nekonečných otázkach by sme sa nakoniec úplne stratili.
Je napríklad známe veľké množstvo eschatologických mýtov, ktoré hovoria o zániku sveta. Je však pre ne charakteristické, že po zániku starého sveta prichádza vznik nového, čiže určitá cyklickosť, opakovanie. Nedochádza teda k definitívnemu koncu.
Za koncept referujúci na večnosť môžeme považovať aj spomínaný eliadovský illud tempus – t. j. „onen čas“, „mýtický čas“ – čas bohov, héroov. Je to vlastne určitý stav trvania, ktorý bol v nejakom bode prerušený následkom rituálnej chyby, vďaka čomu čas začal plynúť, svet sa začal „diať“. Ako príklad nám môže poslúžiť známy biblický príbeh o prvých ľuďoch – Adamovi a Eve. Zjedením jablka (porušenie tabu) došlo k rituálnej chybe, vzdoru človeka proti Bohu. Tento vzdor bol potrestaný vyhnaním z raja (zo „zlatého veku“) a došlo k pádu človeka „do dejín“, do situácie, v ktorej spoznal utrpenie, chorobu, smrť... Tento pád človeka je motív, ktorý je prítomný aj v mnohých mytológiách.
Myslíš, že človek a všetky živočíchy sa mohli vyvinúť z prvotnej polievky náhodným zlúčením rôznych chemických prvkov? Keď si zoberieme fakt, že každá jedna bunka obsahuje "plán" ako má vyzerať každá jedna časť daného organizmu, zdá sa to trochu pritiahnuté za vlasy.
Osobne si nemyslím, že by išlo o náhodu. Vedecké poznatky beriem vážne, ľudstvo posúvajú v mnohých ohľadoch dopredu, ale aj tak sú z môjho pohľadu hlavne deskriptívne a v konečnom dôsledku nedokážu preniknúť k podstate vecí. Dnes z veľkej časti vieme povedať ako sa veci dejú, ale nevieme (a pravdepodobne ani nikdy vedieť nebudeme) prečo sa dejú...
Ako vyzerá situácia s novým albumom. Chcete sa zase posunúť niekam inam než bol druhý "Hierofánia"? Vedel by si si predstaviť zakomponovať do vašej tvorby aj prvky z iných žánrov?
Vývoj (alebo zmena) prichádza vždy tak nejako automaticky, bez konkrétneho zámeru. V aktuálnej tvorbe dochádza opäť k určitým posunom. Čo sa týka zakomponovávania iných žánrov, tak už na Hierofánii boli evidentné rôzne hudobné vplyvy. V tomto smere sa nejako nekontrolujem ani neobmedzujem, jednoducho len nasledujem pocity a prirodzenú inšpiráciu. Každopádne, mám už v tvorbe taký svoj rukopis a nejako drasticky z neho nevybočujem ani pri komponovaní nových skladieb.
V diskografii nemáte ešte ani jedno EP. Aký máš postoj k tomuto formátu, nelákalo vás nikdy nahrať niečo podobné? Pre kapely ako vy, ktoré nechcú vydávať albumy ako na bežiacom páse, by to bola ideálna forma.
Pravdupovediac, nad tým som zatiaľ nejako neuvažoval. Nemám nič proti formátu ako je EP, možno niečo také v budúcnosti aj zrealizujeme, ale osobne preferujem skôr plnohodnotné albumy.
Prečo myslíš, že sa ľudia snažia dosiahnuť dokonalosť a zároveň odmietajú dualitu? Predsa nikto nemôže byť dokonalý. Aj to najlepšie dielo, musí mať vždy okrem pozitívnych reakcií aj tie negatívne.
Neviem, či sa ľudia snažia dosahovať dokonalosť, ja mám skôr pocit všeobecného úpadku, ako nejakej ľudskej snahy o smerovanie k dokonalosti. Možno sa iba pokúšame žiť v súlade s nastaveným „programom“ a nezlyhať. Dnešná doba kladie na človeka veľké nároky, aby obstál v tejto džungli. Deformuje naše potreby a často aj charakter. To sa premieta do mnohých oblastí života. Sme pod tlakom, snažíme sa nasledovať určité spoločenské ideály a uspieť. Prehry a pochybnosti sem nepatria. Človek je do tejto nezmyselnej situácie vťahovaný bez toho, aby si to vôbec uvedomoval a bral ohľad na svoju vlastnú podstatu.
Máte v blízkej dobe na pláne nejaké koncerty? Ok, to by bolo z mojej strany všetko, máš posledné slovo. Nech sa darí v budúcnosti.
Najbližšie sa chystáme 12.4. do Bratislavy s kapelami Atra Vetosus, Perennial Isolation a Drawn into Descent (aj keď neviem, či to bude v čase vydania tohto čísla ešte aktuálny údaj), nič ďalšie momentálne nemáme na pláne, pravdepodobne si teraz dáme od koncertovania menšiu pauzu.
Ďakujem za rozhovor, taktiež prajem veľa zdaru a veľa zaujímavých podnetov v tomto krátkom živote.
https://algorofficial.bandcamp.com/
Aldaron 31. 3. 2018 Storm
Zdravím. Je jasné, že ALGOR už dávno prekročil hranice bežného Black Metalu. Považuješ ho stále za najkreatívnejší metalový žáner? Myslíš, že sa dá posúvať ešte niekam ďalej?
Taktiež zdravím... Neviem, či sa dá Black Metal považovať za najkreatívnejší žáner, takto by som to asi nekategorizoval. Ale nechcem chytať za slovo...
Z môjho pohľadu je hudba umenie, do ktorého vstupuje individuálna kreativita a myslím, že práve tá je zodpovedná za posúvanie pomyselných hraníc. Aj keď, ani to nemusí byť vždy cieľom, nie každý má ambíciu (a v neposlednom rade aj schopnosti) niečo posúvať.
Veľa ľudí netuší čo znamená slovo Hierofánia. Podľa definície je to zjavenie posvätného, ale ani to však nie je dostačujúci výklad aby si niekto dokázal predstaviť čo to znamená. Dá sa chápať ako pohľad za závoj bežnej duálnej reality, uvedomenie si, že materiálny svet je len ilúzia?
Termín hierofánia je možné definovať ako prejavenie sa posvätného vo svete, presnejšie v predmetoch alebo v procesoch, ktoré sú súčasťou profánneho sveta.
Pre Mirceu Eliadeho, ktorý s týmto konceptom pracoval, predstavovala ľudská kultúra predovšetkým akt tvorby – tvorby predmetov, inštitúcií, myšlienok, ale tiež objavovanie určitých vzťahov a súvislostí. Tieto vzťahy a súvislosti sa neobmedzujú iba na „horizontálnu“ rovinu (teda na súvislosti vecí a javov medzi sebou), ale tiež na rovinu „vertikálnu“ – na interakciu nášho každodenného života s niečím, čo nás presahuje - so zdrojom, ktorý má svoje trvanie nad rámec našej reality. Tento vertikálny vzťah dáva ľudskej existencii význam. Vyššia realita – posvätno – nie je od nášho života oddelená, ale neustále sa v ňom manifestuje. Posvätné je potom to, čo je prejavom posvätna. A práve tieto prejavy posvätna Eliade označoval termínom hierofánia.
Tým, ktorí majú náboženskú skúsenosť, sa môže celá príroda odhaľovať ako veľká kozmická posvätnosť. Môžeme to demonštrovať na mikropríkladoch - napríklad strom či kameň, ktoré sú predmetom kultu – tieto objekty sa zdanlivo neodlišujú od ostatných stromov a kameňov, resp. zdieľajú s nimi rovnaký kozmický priestor. Avšak pre tých, ktorým sa manifestujú ako sacrum, sa ich bezprostredná skutočnosť mení na skutočnosť nadprirodzenú.
Dejiny náboženstiev sú podľa Eliadeho akýmsi nahromadením hierofánií, pričom hierofánia vzniká a zaniká podľa toho, nakoľko úspešne vyjavuje niečo dôležité. V tej všeobecnejšej rovine by sa dalo povedať, že pre archaické kultúry bol hierofániou v podstate svet sám o sebe, samotná existencia vrátane ľudského života – skrátka to, čo je reálne, stvorené, to, čo nevzniklo samo od seba a tým pádom odkazuje k svojmu zdroju – k posvätnu.
Myslíš že aj čas je len ilúzia? Pre bežných ľudí asi nepredstaviteľná predstava.
Záleží od uhlu pohľadu. Čas môžeme vnímať ako objektívne merateľnú fyzikálnu veličinu, na druhej strane sú tu rôzne filozofické a náboženské koncepty a ich vlastná, špecifická logika alebo argumentačná línia...
Podľa mňa, z určitého pohľadu je čas ilúziou – už len preto, že sa s ním dá rôznym spôsobom narábať, deformovať ho, unikať z neho, vracať sa späť...
Pokiaľ budeme napríklad uvažovať o prítomnosti, tento pojem môže mať veľa významov. Môže to byť okamžik zmyslového vnemu, v ktorom sa zraním a bezprostredne pocítim bolesť. Rovnako to môžu byť dva týždne dovolenky niekde pri mori alebo aj celý aktuálny rok – o tom všetkom môžem hovoriť ako o prežívanej prítomnosti, ako o niečom, čo sa deje „teraz“.
Spomínam si, že ako dieťa som čas skoro vôbec nevnímal, resp. vnímal som ho „po svojom“, nemal som o ňom úplne konkrétnu predstavu. Letné prázdniny u starých rodičov sa mi zdali byť takmer nekonečné, akési tušenie ich záverečnej fázy prichádzalo až s pocitom určitej nostalgie „visiacej vo vzduchu“. Nechcem, aby to vyznievalo pateticky, ale tak nejako som to naozaj pociťoval. Bola v tom sloboda, o ktorú človek postupne prichádza...
Keď sa zameriame na eliadovský koncept, vidíme, že archaický človek vnímal čas cyklicky. Udalosti (napríklad náboženské obrady) sa permanentne opakovali „v kruhu“. Išlo o akúsi „techniku“, prostredníctvom ktorej sa človek snažil dostať „na počiatok“, navrátiť sa do „sveta ideí“, vymaniť sa z plynutia, vzdorovať „teroru času“. Naproti tomu, moderný človek je historický, vníma čas lineárne, valorizuje udalosti, určuje svoj vek v čase, posúva sa na pomyselnej priamke, takpovediac z bodu „A“ do bodu „B“. Je to iný druh logiky. No napriek tomu, aj v dnešnej dobe podvedome unikáme z časovosti - prostredníctvom umenia, hudby, sledovania filmu...
Podľa mytológie vznikol náš svet z chaosu, kedy z neho "za onoho času" Bohovia stvorili náš svet poriadku. Myslíš, že ľudská myseľ má určité hranice chápania, za ktoré sa nedokáže dostať? Preto musia byť kozmologické opisy opisované len symbolicky?
Spôsob, akým je opisovaná kozmológia v mytologických systémoch pravdepodobne zodpovedal logike, potrebám a jazyku človeka v danej dobe, k čomu prináležal aj symbolický spôsob vyjadrovania. Každopádne, to, čo sa snaží mýtus obsiahnuť, existuje stále - aj v súčasnosti, pretože približuje poznanie vyvierajúce zo skúseností ľudstva, presvedčenia a archetypy založené na sakrálnych tradíciách, neprestajne trvajúci kozmický osud človeka... Áno, myslím, že ľudská myseľ má obmedzené hranice chápania. To, čo archaickému človeku sprostredkovával mýtus, sa modernému človeku snaží priblížiť a konkretizovať veda. V určitom zmysle však majú rovnakú výpovednú hodnotu, s tým rozdielom, že vysvetľujú zložité kozmické deje a mechanizmy svojím vlastným spôsobom.
Možno že rovnaký princíp funguje aj pri tvorbe hudby. Človek má v hlave množstvo chaotických myšlienok a potrebuje z nich vytvoriť určitý poriadok, čiže nápady, riffy etc. Iné je to u hudobníkov, ktorí len kopírujú umenie niekoho iného, tam je tvorivý proces na veľmi plytkej úrovni.
Aj tak nejako by sa to dalo chápať. Sú ľudia, ktorí tvoria muziku a sú ľudia, ktorí hrajú muziku – a v tom je, samozrejme, veľký rozdiel.
No na druhej strane, neexistuje jednotná kritická optika, do ktorej by sa mal každý zmestiť. Nikto nevlastní ani patent na vkus. Umenie je silne osobná, emocionálna záležitosť a tak by aj malo byť prežívané. Potom je tu otázka, čo sa dá považovať za umenie a čo už nie, ale to je opäť veľmi individuálne.
Ja samozrejme tiež často padám do tej bežnej, ľudskej hodnotiacej roviny, kedy napríklad kritizujem tvorbu niekoho iného, alebo ju dokonca považujem za plytkú, brakovú... No vždy je to len môj subjektívny pocit z danej nahrávky a v zásade izolovaný názor, XY ďalších ľudí sa so mnou vôbec nemusí stotožňovať. Ale o tom to vlastne celé je a (aj) preto mám muziku rád – viem si z nej stvoriť vlastný svet zvuku a imaginácií, ktorý môžem zdieľať s druhými, alebo sa, naopak, môžem pred všetkými uzavrieť.
Ako ide dokopy večnosť a stvorenie sveta? Predsa len oba termíny sa vylučujú. Ak jestvuje večnosť, potom aj svet musí byť večný. Keby bol raz stvorený, nebol by už večný. Alebo je aj stvorenie opisované tiež len symbolicky ako to bežní ľudia dokázali pochopiť?
Neviem, mám pocit, že si na to de facto odpovedáš ty sám... A na základe čoho by sme mali predpokladať, že musí byť materiálny svet večný, alebo že idea večnosti má korelovať so stvorením sveta? A čo by mala tá večnosť predstavovať? Nejakú esenciu, ktorá nemá svoj počiatok ani príčinu? Boha? Alebo iba nejaké statické trvanie? Bezčasovosť? A nemohol by byť svet večný až od momentu stvorenia? Dá sa na to pozerať rôznym spôsobom a v nekonečných otázkach by sme sa nakoniec úplne stratili.
Je napríklad známe veľké množstvo eschatologických mýtov, ktoré hovoria o zániku sveta. Je však pre ne charakteristické, že po zániku starého sveta prichádza vznik nového, čiže určitá cyklickosť, opakovanie. Nedochádza teda k definitívnemu koncu.
Za koncept referujúci na večnosť môžeme považovať aj spomínaný eliadovský illud tempus – t. j. „onen čas“, „mýtický čas“ – čas bohov, héroov. Je to vlastne určitý stav trvania, ktorý bol v nejakom bode prerušený následkom rituálnej chyby, vďaka čomu čas začal plynúť, svet sa začal „diať“. Ako príklad nám môže poslúžiť známy biblický príbeh o prvých ľuďoch – Adamovi a Eve. Zjedením jablka (porušenie tabu) došlo k rituálnej chybe, vzdoru človeka proti Bohu. Tento vzdor bol potrestaný vyhnaním z raja (zo „zlatého veku“) a došlo k pádu človeka „do dejín“, do situácie, v ktorej spoznal utrpenie, chorobu, smrť... Tento pád človeka je motív, ktorý je prítomný aj v mnohých mytológiách.
Myslíš, že človek a všetky živočíchy sa mohli vyvinúť z prvotnej polievky náhodným zlúčením rôznych chemických prvkov? Keď si zoberieme fakt, že každá jedna bunka obsahuje "plán" ako má vyzerať každá jedna časť daného organizmu, zdá sa to trochu pritiahnuté za vlasy.
Osobne si nemyslím, že by išlo o náhodu. Vedecké poznatky beriem vážne, ľudstvo posúvajú v mnohých ohľadoch dopredu, ale aj tak sú z môjho pohľadu hlavne deskriptívne a v konečnom dôsledku nedokážu preniknúť k podstate vecí. Dnes z veľkej časti vieme povedať ako sa veci dejú, ale nevieme (a pravdepodobne ani nikdy vedieť nebudeme) prečo sa dejú...
Ako vyzerá situácia s novým albumom. Chcete sa zase posunúť niekam inam než bol druhý "Hierofánia"? Vedel by si si predstaviť zakomponovať do vašej tvorby aj prvky z iných žánrov?
Vývoj (alebo zmena) prichádza vždy tak nejako automaticky, bez konkrétneho zámeru. V aktuálnej tvorbe dochádza opäť k určitým posunom. Čo sa týka zakomponovávania iných žánrov, tak už na Hierofánii boli evidentné rôzne hudobné vplyvy. V tomto smere sa nejako nekontrolujem ani neobmedzujem, jednoducho len nasledujem pocity a prirodzenú inšpiráciu. Každopádne, mám už v tvorbe taký svoj rukopis a nejako drasticky z neho nevybočujem ani pri komponovaní nových skladieb.
V diskografii nemáte ešte ani jedno EP. Aký máš postoj k tomuto formátu, nelákalo vás nikdy nahrať niečo podobné? Pre kapely ako vy, ktoré nechcú vydávať albumy ako na bežiacom páse, by to bola ideálna forma.
Pravdupovediac, nad tým som zatiaľ nejako neuvažoval. Nemám nič proti formátu ako je EP, možno niečo také v budúcnosti aj zrealizujeme, ale osobne preferujem skôr plnohodnotné albumy.
Prečo myslíš, že sa ľudia snažia dosiahnuť dokonalosť a zároveň odmietajú dualitu? Predsa nikto nemôže byť dokonalý. Aj to najlepšie dielo, musí mať vždy okrem pozitívnych reakcií aj tie negatívne.
Neviem, či sa ľudia snažia dosahovať dokonalosť, ja mám skôr pocit všeobecného úpadku, ako nejakej ľudskej snahy o smerovanie k dokonalosti. Možno sa iba pokúšame žiť v súlade s nastaveným „programom“ a nezlyhať. Dnešná doba kladie na človeka veľké nároky, aby obstál v tejto džungli. Deformuje naše potreby a často aj charakter. To sa premieta do mnohých oblastí života. Sme pod tlakom, snažíme sa nasledovať určité spoločenské ideály a uspieť. Prehry a pochybnosti sem nepatria. Človek je do tejto nezmyselnej situácie vťahovaný bez toho, aby si to vôbec uvedomoval a bral ohľad na svoju vlastnú podstatu.
Máte v blízkej dobe na pláne nejaké koncerty? Ok, to by bolo z mojej strany všetko, máš posledné slovo. Nech sa darí v budúcnosti.
Najbližšie sa chystáme 12.4. do Bratislavy s kapelami Atra Vetosus, Perennial Isolation a Drawn into Descent (aj keď neviem, či to bude v čase vydania tohto čísla ešte aktuálny údaj), nič ďalšie momentálne nemáme na pláne, pravdepodobne si teraz dáme od koncertovania menšiu pauzu.
Ďakujem za rozhovor, taktiež prajem veľa zdaru a veľa zaujímavých podnetov v tomto krátkom živote.
https://algorofficial.bandcamp.com/
Aldaron 31. 3. 2018 Storm
Mysterium tremendum
interview
