„Jedna ženská vidí často dál, než pět mužských s dalekohledem.“ Jan Werich
 
 
 
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
 
 
Nordkarpatenland
interview
Rozhovor s touto strašidelnou kapelou sa na našich stránkach síce už objavil, ale od ich debutu pretieklo veľa vody v Malých Karpatoch. Naša planéta 2 krát obehla okolo Slnka a to bol dostatočný čas aby nazbierali nové nápady, ktoré sa zhmotnili v podobe ich druhého disku "Nordkarpatenland". Dovolím si povedať, že ním prekonali všetky očakávania a potvrdili ešte viac, že podobná kapela na našej scéne dlho chýbala. Je veľkou záhadou, že Slovensko doteraz nesplodilo takmer žiadnu kapelu typu Tormentor, alebo Master's Hammer, museli sme čakať až do roku 2015. S určitým nadhľadom sa dá vydedukovať, že MALOKARPATAN je len prirodzenou odpoveďou na celkový vývoj slovenskej modernej Metalovej scény a týmto akoby sa vrátili po pomyselnom kruhu naspäť k jej úplným začiatkom kedy mala ešte prirodzenú mystickú atmosféru a spontánnosť. Odpovedí sa znova zhostil hovorca kapely As (guit, back vox).


Zdravím. Nový album "Nordkarpatenland" ste točili v kultovom pražskom štúdiu Hostivař, kde točili kedysi aj Master's Hammer svoje demo "The Mass". Ako na vás vplývala atmosféra tohto štúdia? Bol tam cítiť genius loci? Musím uznať, že novinka znie ešte lepšie než debut.
Vďaka za uznanie! Osobne by mi nevadilo ani svojpomocné lo-fi nahrávanie ako pri debute, ale viacerým členom sa nakopili pracovné, rodinné a ďalšie povinnosti, teda sme sa zhodli, že sa potrebujeme všetci stretnúť v jednom termíne. Štúdio sme vybrali z praktických aj symbolických dôvodov. Tu na okolí nie je na výber veľa vhodných miest na nahrávanie takejto hudby, takže nám logicky hneď napadli Čechy. Studio Hostivař bola najzaujímavejšia možnosť či už kvôli jeho kultovej histórii, ale aj kvôli tomu, že dodnes sa v ňom podobná hudba nahráva. Náš druhý gitarista HV sa poznal s Tomom z Cult of Fire v rámci zberateľstva LP a keďže so Zdeňkom z Hostivaři sú dobrí známi, dohoda prebehla jednoducho. Bol to samozrejme skvelý pocit nahrávať na mieste s takou históriou a takpovediac pokračovať v jeho tradícii. Keď sa tam nahrával The Mass, šlo prakticky len o jednu malú miestnosť, ktorá dnes slúži na fajčenie a oddych, v súčasnosti je štúdio už rozšírené o väčšie priestory. Zdeněk Šikýř nám porozprával zopár príhod z oných dávnych čias, napríklad o tom ako počas nahrávania zjedol jeho pes Necrocockov prívesok z kuracích kostí, hehe.



Album vychádza presne 31.októbra 2017 čo je asi najtemnejší deň roka. Čo pre vás znamená tento sviatok Samhain? Aký máš postoj k jeho novšej forme, k Halloweenu, ktorý mnohí mylne považujú za americký výmysel.
Termín vydania na Samhain bol nápad Darragha z Invictus Productions, keďže ako Ír má k tomuto dňu hlbší vzťah než tí, ktorí poznajú len komerčnú halloweensku verziu. Osobne nemám nič ani proti Halloweenu, aj keď samozrejme so slovenskými tradíciami nemá nič spoločné, ale ako fanúšikovi hororu je mi zaťažko mať k nemu negatívny vzťah. Zvyknem tento deň skromne „osláviť“ večernou prechádzkou po historických cintorínoch za zvukov prvých dvoch albumov Mercyful Fate a doma to zakončím nejakým klasickým hororom, zväčša niektorou z adaptácií Poeových príbehov od Rogera Cormana. Čo sa týka duchovného významu Samhainu – príchod zimy a blúdenie duchov po svete, keď sa načas otvára brána do ich ríše, toto patrilo aj do kultúry našich predkov, akurát s trochu odlišným načasovaním. Malokarpatan nie je neopohanská kapela ani nič podobné, ale náš textový koncept v mnohom vychádza z archetypu Velesa ako temného elementu viery Slovanov. Práve s jeho kultom je spätý „druhý svet“, z ktorého v zimnom období vychádzajú démonické sily, aby blúdili medzi ľuďmi.

Svoje texty a celkový koncept staviate na klasických slovenských tradíciách, ktoré sú na jednej strane humorné, ale zároveň aj strašidelne mystické. Prečo ste zaradili na úvod intro vo francúzskom jazyku? Ako to súvisí so slovenským folklórom?
So slovenským folklórom toto konkrétne nemá priamy súvis žiadny. Je to základ našich textov, ale nechceme sa ho držať úplne otrocky, bez priestoru na drobné experimenty. Intro nahovorila naša známa Annick Giroux z frankokanadskej kapely Cauchemar, ktorá na albume hosťuje vo viacerých skladbách a bol to jej vlastný nápad použiť rodnú reč. Jedná sa o úryvok z tvorby quebeckého básnika Émila Nelligana, je to niečo ako prípitok na počesť smrti od básnikov. Čiže sa to zhruba dá chápať podobne ako vzývanie múzy v úvode klasických diel z antiky. Som zástanca toho, aby hostia v našej hudbe prezentovali svoju vlastnú kultúru tak, ako Malokarpatan prezentuje slovenskú. Jedná sa o doteraz nevydaný materiál, ale máme aj jednu skladbu s hosťujúcim Barditusom z Lugubrum, ktorá je spievaná z polovice slovensky našim spevákom a z druhej polovice holandsky Barditusom. Nie je to niečo, čo plánujeme robiť pravidelne, ale ak sa zas niekedy objaví zahraničný hosť, rád mu prenechám na toto priestor.

Silnou súčasťou slovenských tradícií je určite alkohol. Všetci vieme o jeho negatívnych vplyvoch, ale môže mať aj určité pozitívne stránky na človeka? Môže napr. otvoriť brány do iných dimenzií pri správnych dávkach? Rozpútava diabla a kreatívne sily v človeku? Napr. aj Lemmy Kilmister bol povestný svojou obľubou whisky.
Ono ťažko si ten alkohol od Slovákov odmyslieť, podobne aj ako u Rusov, alebo Poliakov. Nechceme v našej hudbe ukazovať nejakú zidealizovanú podobu Slovenska a opilectvo patrí k tým svojím spôsobom „temnejším“ stránkam našej kultúry. V našich textoch zvyčajne vedie opitosť k nejakému nešťastiu, alebo nepríjemnostiam. Máme skladbu o chlapovi, ktorý v opitosti brutálne ubije svoj dobytok a použije jeho krv na komunikáciu s lesnými duchmi, o opilcovi, ktorý bol za svoj stav nútený prespať v chlieve s prasatami, na novom albume je skladba o dedinčanovi, ktorý ovdovie a kvôli alkoholizmu mu uvädne celé hospodárstvo. Je to bežná téma aj v starej slovenskej literatúre, maľbe a filmoch. V prípade kapely ako takej je to jednoznačne zdroj inšpirácie – v opitosti sa človek menej kontroluje a má netradičnejšie nápady. Najviac to asi cítiť pri nahrávaní vokálov, tie by sme na triezvo určite neurobili rovnako. Hudbu a texty však píšem prevažne s čistou hlavou.

Máš skúsenosti aj s halucinogénnymi hubami?
Nie som veľkým priaznivcom rekreačného používania drog, väčšinou si bohate vystačím s pivom a hlavne veľmi nemusím také tie klasické typy New Age hipíkov, ktorí si myslia, že fajčením trávy objavili nejakú hlbokú spiritualitu. Halucinogénne huby ma ale lákali z úplne iných dôvodov, takže som ich skúsil a rozhodne neľutujem. Mal som skôr decentné množstvo, takže sa nekonali žiadne hororové vízie, aké po nich ľudia niekedy mávajú. Celý zážitok mi najviac pripomínal postavu Toma Bombadila od Tolkiena – mal som podobné pocity, aké som kedysi zažíval pri čítaní o ňom. Niečo medzi zvláštnym mystičnom a určitou hravou pochabosťou. Časť týchto pocitov sa pretavil aj do nového albumu, ktorý je oproti debutu hlbšie ponorený do zvláštneho polosveta rozprávok.

Odporúčal by si počúvať MALOKARPATAN aj niekomu, kto sa ocitne v nočnom lese o samote? Kto vymýšľa názvy skladieb? Už len pri ich čítaní naskakuje husia koža.
Osobne som za týchto podmienok našu hudbu ešte nepočul, takže neviem posúdiť. Som si ale istý, že nejaký efekt by sa dostavil. Pri zopár výletoch som samozrejme nočné počúvanie hudby v lesnom prostredí zažil a najsilnejší zážitok som mal paradoxne asi z Blasphemy, ktorí nie sú veľmi „lesnou“ kapelou. Názvy skladieb vymýšľam ja počas písania textov, k ich základnej forme ma ale v začiatkoch inšpiroval náš spevák Temnohor, ktorý čosi podobné robil už predtým vo svojej sólovej kapele. On prišiel s používaním nárečia z oblasti, kde žil jeho starý otec a s tou určitou dedinskou poetikou. Ja som to už len trochu vybrúsil do o niečo literárnejšej podoby, keďže som fanúšik starých slovenských básnikov z obdobia romantizmu a ich používania zvláštnych novotvarov a archaizmov. Obrovskou inšpiráciou je tiež Dobšinský, bez neho by Malokarpatan v tejto forme ani neexistoval. Názvy skladieb vždy volím tak, aby vopred prezrádzali isté základy príbehu, ktorý je v texte zachytený. Je to veľmi zastaralý spôsob, ktorý sa dnes už v literatúre nepoužíva a práve preto nás láka.

Nedeliteľnou súčasťou vašej tvorby sú aj rôzne intrá, ktoré vytvárajú ponurú atmosféru. Z akých filmov ste čerpali tento krát? Asi ich nebudete používať naživo.
S používaním intier naživo sme si už v minulosti zaexperimentovali, niektoré fungovali dobre, ale vo všeobecnosti podľa mňa skôr narúšali dynamiku vystúpenia, tak ich používame už len úplné minimum. Na albume ich ale používame veľmi radi, lebo dodávajú hudbe novú dimenziu a výsledný celok je potom viac výpravný a atmosferický. Nie všetky sú z filmov, niekedy vytvárame vlastnú pseudo-filmovú atmosféru zmiešaním viacerých nahrávok dokopy – napríklad klasická alebo folklórna hudba spojená so zvukmi prírody a rôznymi efektami, prípadne aj sami nahráme zopár perkusných nástrojov a podobne. Čo sa týka konkrétnych titulov, na novom albume sme siahli po týchto dielach z archívov slovenskej kinematografie: Jerguš Lapin, Nevesta hôľ, Bičianka z doliny a Drak sa vracia.

Viem, že ste mali na pláne aby nahral bicie niekto zo zahraničia. Zrejme z toho vzišlo.
Tesne po vydaní debutu ma kontaktoval Bestial Devotion z amerických kapiel Funereal Presence a Negative Plane, čo ma nesmierne potešilo, lebo obe považujem za dva z absolútnych vrcholov súčasného black metalu. BD je pôvodom z Európy a máme toho mnoho spoločného – vyrastali sme na black metale zhruba v rovnakej dobe, ovplyvnili nás tie isté kapely z minulosti, máme podobný vkus a názory na to, ako by mal black metal a metal všeobecne znieť, atď. Keďže sme vtedy ešte neboli v terajšej plnej zostave, otázka bubeníka bola istý čas otvorená a medzi rečou sa mi BD navrhol, že by nám to do budúcna mohol skúsiť nabubnovať. Nakoniec sme ale krátko na to zverbovali Miroslava z Algor, čo je samozrejme výhodnejšia možnosť najmä čo sa týka živého hrania. Niekedy do budúcna ale možno ešte na niečom spolupracovať budeme, zvykneme si vzájomne posielať nové veci, na ktorých pracujeme.

Pri pomalších pasážach hrajú v pozadí temné syntezátory. Kto ich nahral a budete ich používať aj naživo?
Klávesy používame aj naživo aspoň zjednodušene v podobe samplov. Nie vždy ich tam zvukári vedia napasovať dostatočne hlasno, ale sú tam. Nahrávali ich dokopy traja ľudia. Asi najviac klávesových stôp nám nahrala už spomínaná Annick Giroux, ktorá na albume hosťuje. Páči sa mi spôsob, akým klávesy využíva vo svojej kapele Cauchemar, cítiť v ňom ovplyvnenie najmä svojskými talianskami interpretmi ako Paul Chain alebo Black Hole, ktorí v metale zvečnili ten nezameniteľný fíling z klasických talianskych hororov. Preto som ju požiadal o spoluprácu a keďže má našu hudbu rada, tak to bola rýchla dohoda. S výsledkom som nadmieru spokojný, dodala albumu veľmi špecifickú atmosféru. Zvyšok klávesov som nahral ja a Zdeněk Šikýř zo štúdia Hostivař. Pôvodne som to chcel nahrať všetko sám, ale keďže Zdeněk je profesionálny klávesák, dodal tomu aranže navyše, ktoré by som ja ako laik nevymyslel, hlavne čo sa týka obojručnej hry, v ktorej mám značné limity a využívaní akordov.

Na nahrávanie ste si pozvali kultovú osobu, Necrococka z Master's Hammer. Poznal vašu tvorbu keď ste ho kontaktovali? Nemali ste v pláne osloviť aj Franta Štorma?
Predpokladám, že skôr nepoznal, keďže nie je práve typ človeka, ktorý by sledoval novinky v metale. S Necrocockom som bol v sporadickom virtuálnom kontakte od čias, keď som s ním kedysi robil rozhovor do jedného už zaniknutého fanzinu, potom neskôr cez facebook. Má extrémne špecifický hlas, ktorý znie zároveň majestátne, melancholicky a úchylne, čo nakoniec dokonale previedol aj v skladbe, kde účinkuje. Podobne ako v prípade Annick som chcel albumu proste len dodať trochu neobvyklej atmosféry navyše. Necrocock sa vyjadril, že pokiaľ sa mu hudba bude páčiť, tak nemá problém so spoluprácou. Poslal som mu teda demo verziu skladby a vo svojom Gummistudiu nahral výslednú pasáž použitú na albume. Som dlhoročným fanúšikom aj jeho sólovej tvorby mimo Master's Hammer, takže pre mňa bolo veľkou cťou ho mať na našom albume. Pôvodne sme sa aj mali stretnúť počas nahrávania v Prahe, ale nakoniec bol vtedy na jednom zo svojich ázijských dobrodružstiev v Kambodži. Čo sa týka Frantu Štorma, myslím že jeho hlas najlepšie zapadne v domácom prostredí Master's Hammer a keďže som s ním na rozdiel od Necrococka nebol nikdy v kontakte, akosi mi ani nenapadlo ho s niečím podobným otravovať.

Album vychádza v Amerike pod The Ajna Offensive. Ako ste sa k nim dostali a ako sa napr. dostanú Američania k debutu? Budú ho tiež distribuovať?
Ak si dobre pamätám, tak Tyler z Ajny sa k našej hudbe dostal práve na odporúčanie už spomínaného Bestial Devotion. Invictus niektoré vybrané vydania robia v spolupráci s Ajna – stalo sa tak v minulosti napr. v prípade Negative Plane, Tribulation alebo Head of the Demon. Tyler je veľmi zvláštny typ človeka so špecifickým vkusom, záujmami aj životným štýlom. Žije v odľahlej oblasti na farme v Oregone sebestačným spôsobom a má obrovský prehľad napr. o halucinogénnych rastlinách a spôsobe ich pestovania a užívania. Má veľmi široký rozhľad a dokážem s ním komunikovať o témach, o ktorých v bežnom živote nemám šancu hovoriť takmer s nikým. Na základe toho sme si ihneď takpovediac padli do oka a dúfam, že sa naša spolupráca potiahne aj ďalej do budúcna. Debut v minulosti malo v ponuke zopár amerických distier, tentokrát s pomocu Ajna to ale bude samozrejme ďaleko efektívnejšie. Stridžie dni by mali do budúcna vyjsť v re-edícii na LP, v tejto forme budú určite dostupné aj v USA.

LP verzia nového albumu bude mať iný obal než CD. Prečo ste sa tak rozhodli? To by bolo z mojej stránky všetko. Máš posledné slovo a nech sa darí aj v budúcnosti.
Ono totiž mal pôvodne obal robiť Zbyszek Bielak, ale keďže je mimoriadne vyťažený, museli sme to odložiť na neskôr, aby sa stihlo vydanie albumu v termíne. Zbyszek ma kontaktoval už krátko po vyjdení debutu a dohodli sme sa na budúcej spolupráci. Medzitým sme však spolupracovali, popri iných, aj s Dávidom Glombom, ktorý ako Slovák skvele rozumie rôznym kultúrnym odkazom na naše domáce prostredie, ktoré používame a sám v tomto smere priniesol mnoho nápadov. Dávid nám robil motív, ktorý vyšiel na tričku a na digipakovej re-edícii debutu a keďže sme s ním boli maximálne spokojní, počas štúdiovej návštevy v Prahe sme sa dohodli, že do budúcna spolu ešte určite niečo urobíme. No a keď do toho prišiel tlačiaci termín, ako prvého som kontaktoval Dávida, ktorý našťastie stihol v termíne vytvoriť vynikajúci obal. S Bielakom sme sa dohodli, že urobí LP verziu, keďže na tú sme mu mohli poskytnúť o dosť viac času. Prioritou bolo, aby album vyšiel na CD behom roka 2017, výroba vinylov dnes trvá podstatne dlhšie, takže nie je až taký problém počkať si do budúceho roka. Sám som zvedavý s čím príde, keďže rovnako ako Glomba je to jeden z najlepších súčasných maliarov metalových albumov. K tomu poslednému slovu, snáď len pozdravy tímu Necrosphere za neustálu podporu, veľmi si to vážime. Zdravím samozrejme aj priaznivcov zo Slovenska a Čiech, ktorý sa v rozhovore dopracovali až sem.




https://malokarpatan.bandcamp.com





As                                                           
5. 10. 2017 Storm