Death Metal už z môjho hľadiska nemá zďaleka na ružiach tak ustlané ako v 90tych rokoch, kedy pomaly čo album, to klenot. Dnes je celkom ťažké vytvoriť v tomto žánri niečo naozaj jedinečné a originálne, pritom zostať stále zaobalený v old school podhubí so strašidelnosťou a nepríjemnými pocitmi. Presne toto sa podarilo írskym uctievačom nebožtíkov VIRCOLAC. Ich debut „Masque“, ktorému predchádzali demá „Codex Perfida“ ´14 a „Feraliminal“ ´16, ale aj EP „The Cursed Travails of The Demeter“ ´16, je jednoducho makabrózna jazda v drevenej rakve skrze krajiny smrti a krvi. VIRCOLAC vznikli v roku 2013 v Dubline a hneď od začiatku sa rozhodli vyhýbať konvenciám Death Metalu, ale snažili sa obohatiť mŕtvolnou a grotesknou atmosférou. Aj keď sa kapela pomenovala VIRCOLAC, čo v Rumunčine znamená Vlkolak, ich texty sa viac opierajú o tému smrti, nebožtíkov, pohrebné rituály, všetko v strašidelnom duchu. Toto som nemohol nevyužiť a nespýtať sa na mnohé zaujímavé témy súvisiace s týmto. Kapela sa upísala labelu Dark Descent, ktorý im spomínaný debut aj vydal. Rozhovor s tromi členmi, Darragh (vox), Brendan (guit), NH (drums), rozhodne tiež patrí medzi tie najpodarenejšie tohto čísla, tak otvorme veká rakiev a nahliadnime dnu...
Zdravím do pochmúrneho tábora VIRCOLAC v Írsku. Na začiatok by som vám chcel úprimne poďakovať za vytvorenie umeleckého diela „Masque“, ktoré z môjho pohľadu patrí medzi najoriginálnejšie Death Metalové nahrávky aké som široko ďaleko počul za dlhé obdobie. Osobne si myslím, že mnoho Death Metalových kapiel znie už len ako klon niektorej legendy a tieto kapely sa často uzatvoria do vlastnej konzervy, to však váš prípad nie je...
Darragh: Vďaka za kompliment! Som rád, že sa ti páči náš album. Aby som rovno prešiel k veci, kým všetci nosíme svoje vplyvy na tričkách, vždy sme boli rozhodnutí robiť vlastný štýl, aj keď malý, ale aby sme nemali svoju hudbu ako zoznam riffov, ktoré si ľudia môžu spojiť priamo s inými kapelami. Bol to jediný prístup, ktorý sme mali, ale hudbu netvoríme na základe toho, či odkazuje na naše vplyvy. Aj napriek nášmu širokému spektru individuálnych vplyvov existuje zmiešaný proces, ktorý sa mení na to, čo poznáme ako Vircolac.
Je pre vás originalita dôležitá a zámerná, alebo ste len jednoducho pospájali prvky, ktoré vyznievajú viac netradične než to robia iné Death Metalové kapely? Je pre vás termín experiment rentabilný?
Darragh: Myslím, že Death Metal, ako štýl a žáner, je už tak dávno zavedený, že pokus o priblíženie sa k originalite, je povrchný a ignorantský. Ak sa rozhodneš priniesť osviežujúci štylistický prvok, je to skvelé. Môže to dať skladbe, alebo riffu celkom nový pocit a nádych, ktorý bude pravdepodobne maskou pre originalitu. Boli sme neoblomní v nastavení, že chceme písať hudbu s citom, atmosférou a takú, ktorá prešla cez vrcholy a pády v celkovom ponímaní.
Dôležitým aspektom vašej hudby je jednoznačne zvuk, popravde keď som „Masque“ počul prvý krát, bol som ohromený, konečne niekto prišiel s niečím zaujímavým, kreatívnym a fascinujúcim zároveň. Ten zvuk dáva vašej hudbe neskutočnú atmosféru. Akým spôsobom ste o zvuku premýšľali pred nahrávaním?
Darragh: Keď sme sa pustili do tejto nahrávky, boli sme nastavení absolútne všetko odhaliť a urobiť to tak čisté ako je to len možné. EP predtým trpelo akýmsi bahnitým, zahuhlaným zvukom, čo sme už nechceli znova opakovať. Album, na ktorý sme najviac odkazovali pri tvorbe, bol "South of Heaven" od Slayer. Ten sa v určitom zmysle stal akousi “zvukovou šablónou” pre album. Tento prístup sa premietol aj do koncepcie albumu, názvu a nakoniec aj do obalu albumu. Všetko je odkryté, vystavené všetkým, aby to videli.
Použili ste dosť plochý, alebo tupý zvuk gitár, čím ste dali dosť veľký priestor basovej gitare, bubnom, ale aj vokálom, pritom celý zvukový priestor je vyvážený, tvrdý, ale aj dynamický. Je tento zvuk niečo v čom ste sa našli, alebo sa budete snažiť v budúcnosti prísť s niečím iným?
Brendan: Nenazval by som zvuk gitár plochým, ale skôr ťažkým v nižšom strednom frekvenčnom rozsahu. Chceli sme, aby bol tento krát celkový zvuk oveľa čistejší, ostrejší, a preto sme sa skutočne zamerali na to, aby mal každý nástroj svoj vlastný priestor bez straty vplyvu na celkový zvuk kapely. Myslím, že sme narazili na niečo, čo môžeme ďalej rozvíjať. Poučíme sa zo všetkých lekcií, ktorými sme prešli počas nahrávania a rozšírime ich aby sme mohli ísť vpred. Myslím, že skúmanie je naozaj veľkou súčasťou zvuku Vircolac.
Vaša hudba dosahuje celkom slušné technické parametre, pritom však nejde po technike primárne ako napr. Atheist, alebo Cynic. Skôr mi vaše dielo pripomína niektoré bizarnejšie formy Death Metalu, mám na mysli napr. albumy ako „Not To Be Undimensional Conscious“, „Prodigal Sun“, alebo „Todessehnsucht“, vyťažiť atmosféru z techniky...
Brendan: Myslím, že technický aspekt nášho zvuku pochádza z toho, ako ponímame písanie. Skutočne sa neobmedzujeme. Nikdy by sme sa úmyselne nepokúšali písať také nepravidelné rytmy, pretože by to znelo príliš nútene. Ale keď sa nám páči riff, alebo bicie v nepravidelnom rytme, je to fajn. Ostatné technické aspekty, ako napríklad nekonvenčná štruktúra skladby, sa vyskytujú z rovnakého dôvodu. To je to, čo z nás vychádza počas písania. Máme široký záber vplyvov a môžu to byť progresívnejšie kapely, či už sú to progresívne kapely zo 70tych rokov, alebo klasický death metal zo skorých 90tych rokov, takže ich vplyv je v hudbe citeľný.
Beriete vašu hudbu aj ako formu zábavy, alebo si myslíš, že takýto termín nemá čo u VIRCOLAC robiť? Osobne u vás niečo také necítim, skôr vážnosť, morbídnosť, ale použil by som možno aj termín grotesknosť v strašidelnom ponímaní...ako to vidíš ty?
Darragh: Všetky formy hudby, nezáleží na tom ako hlboké, úprimné, alebo abstraktné, sú zábavou. Akákoľvek kapela, ktorá hrá naživo, tak robí pre zábavu publika. Zábava je len kontroverzným slovom, keď kapely preceňujú svoj zmysel pre účel a poslanie. Sme smrteľne vážni ohľadne toho, čo robíme, a tém, o ktorých spievame. Ale keď hráme naživo, chceme aby sa ľudia zapojili do toho, čo robíme a chceme sa obecenstva priamo dotknúť. Nie sú tu žiadne staticky postávajúce, zízajúce mŕtvoly. Je to priame, do tváre, agresívne a nefalšované. My sa za nič neskrývame. Keď hráme na pódiu, dúfame, že sa poslucháč stratí v jeho vlastných myšlienkach vnuknutých hudbou. Že niečo cítia. Nejaké nutkanie, motiváciu kvôli hudbe.
Kde všade možno hľadať u vás inšpiráciu okrem hudby? Je zrejmé z vašich obalov a fotiek kapely, že radi navštevujete pietne miesta a zdá sa, že ste posadnutí mŕtvymi, smrťou samotnou. Majú na vás tieto miesta posledného odpočinku silný vplyv pre to, čo z vás nakoniec vyjde?
Darragh: Väčšina tém na všetkých našich nahrávkach je ovplyvnená Írskom. Zo 14 skladieb, ktoré sme napísali, nie sú iba tri ovplyvnené tamojšou kultúrou. Táto krajina je stará ako doba samotná a obsahuje jedinečnú históriu a prehistóriu sveta. Sme ňou obklopení každý deň. Traja z nás v kapele pochádzajú z írskeho vidieku, takže sme vyrastali na mnohých starodávnych miestach od megalitickej éry až po stredoveké hrady. Jednoducho sa tomu nedá uniknúť. Toto preniklo aj do môjho myslenia a môjho prístupu k písaniu textov.
Pokiaľ ide o EP, bol som predovšetkým ovplyvnený Draculom Brama Stokera, ale namiesto toho, aby som prišiel s inou všeobecnou témou o upírovi, zobral som cestu grófa z Varny do Whiby ako príbeh. Fotografie pre EP urobila manželka nášho bubeníka v krypte tu v Dubline s názvom St. Michan's, kde bol podľa povesti Bram Stoker ovplyvnený múmiami, keď písal svoj román. Keďže mal rodinu matky pochovanú v kryptách, je isté, že ich navštevoval pravidelne. To všetko súvisí s touto koncepciou. Jedinečné írske dedičstvo, ktoré by sa na prvý pohľad úplne stratilo.
Krajina je tiež posiata starými cintorínmi a niektoré z nich, ako ten, ktorého fotku sme získali pre "Masque", majú fascinujúcu históriu. V Írsku existuje silné spojenie medzi minulosťou a prítomnosťou a tieto staré cintoríny pripomínajú tých, ktorí prišli pred nami a niektoré z ich príbehov sú fascinujúce.
Obrázok albumu má symbolicky znamenať dokonalé odhalenie bez ohľadu na to, či ste bohatí alebo chudobní. Akonáhle je maska z mäsa odlúpnutá, všetci sme iba tie isté studené kosti. Či už to chceme, alebo nie, je to krutá pravda a realita. Aj ten najbohatší hrob môže maskovať iba pravdu o rozklade.
Určite ste dosť inšpirovaní írskymi tradíciami, folklórom, mentalitou, zvykmi, všetko zastreté samozrejme závojom pochmúrnosti. Myslíš si, že vaše pohrebné zvyky sú natoľko špecifické, že sa dosť odlišujú od zvykov iných národností a kultúr? Čo je pre vás veľmi špecifické?
NH: Nemôžem s istotou povedať, že naše pohrebné zvyky sú tak odlišné od iných kultúr, keďže som ich nezažil, ale určite z počutia od ľudí z iných krajín sa zdá, že máme vlastný spôsob, ako oslavovať tento dôležitý aspekt života. Prebudenie, čo je téma, ktorá formovala predovšetkým koncept fotografií albumu, sa javí ako celkom jedinečná pre keltské krajiny a ich diaspóry po celom svete. Toto je čas medzi smrťou osoby a pohrebom, alebo spopolnením. Telo sa prinesie späť do rodinného domu, aby si oddýchlo na jednu, alebo dve noci, kým sa uloží na odpočinok.
Existujú určité tradície a protokoly, ktoré sa v Írsku ešte stále dodržiavajú počas tohto obdobia. Hodiny sa zastavujú v čase smrti, aby symbolizovali, že čas sa pre túto osobu zastavil, a tiež, že bežný život by sa mal počas prebudenia zastaviť aj pre tých, ktorí smútia. Pred domom je zavesená čierna látka, alebo stuha, ktorá upozorňuje okoloidúcich, že ide o dom smútku. Zrkadlá v dome sú niekedy otočené dozadu, alebo pokryté látkou, aby sa zabránilo uviaznutiu duše a často sa necháva otvorené okno, aby duša mohla odísť. Ženy často sedeli a nariekali nad truhlou (je to plač a nárek, ktorý má svoj pôvod v Bean Sidhe z írskej mytológie).
Ľudia prídu a navštívia dom, aby vzdali rešpekt, niekedy priniesli jedlo a pitie a strávili nejaký čas so zosnulým. Bežné je aj pitie, najmä whisky, ktorá sa v gaelčine nazýva „uisce beatha“, čo doslovne znamená „voda života“. Pripravujú sa toasty a rozprávajú sa príbehy o živote a skutkoch osoby. Tiež sa spievajú piesne, zvyčajne sú to náreky. V tradícii sa tiež uvádza, že niekto by mal dohliadať, alebo strážiť telo až do pohrebu.
Osobne si myslím, že je to veľmi dôležitý čas v živote človeka. Čas na zamyslenie a zapamätanie, ale aj čas povinnosti pre rodinných príslušníkov, ktorí smútia, aby zabezpečili, že osobe vzdajú primeranú úctu, uctia si jej života a doprajú mu dobrý odchod.
Keď príde čas, aby telo opustilo dom, niekedy je „čestná stráž“ vytvorená priateľmi, alebo kamarátmi atď. Najmä ak osoba nejakým spôsobom slúžila v komunite, armáde, polícii, športe atď. A rakvu nosia členovia rodiny a priatelia zvyčajne na svojich pleciach, čo považujem za dôležitý symbolický čin sám o sebe.
V niektorých častiach Írska je bežné, že členovia rodiny kopú hrob a často sa spievajú piesne aj na cintoríne a dary a symboly života osôb sa často umiestňujú spolu s truhlou, zatiaľ čo odpočívajú v dome, v pohrebnom voze, alebo pri hrobe. Členovia rodiny často rakvu spúšťajú aj do hrobu. Toto sú niektoré aspekty írskych pohrebných zvykov a mnohé z nich sú pre nás úplne jedinečné.
Ako vnímaš osobne smrť, je pre teba skôr mystériom, alebo len koncom cesty? Rôzne civilizácie vnímajú smrť rozdielne, napr. Sumeri príliš v posmrtný život neverili (aj keď v niektorých mýtoch, napr. Epos o Gilgamešovi, sa po nesmrteľnosti pátralo), no po nich Egypťania na nesmrteľnosti duše založili celé náboženstvo. Zaujímavé sú aj náboženstvá Indie, alebo Ázie, kde sú mnohé božstvá smrti dodnes uctievané...
Darragh: Smrť je pre mňa koniec epického boja o prežitie nazývaného život. Ak sa vám podarí dostať sa do dobrého, starého veku, porazili ste niekoľkokrát kosu smrtky. Je smutné, že tí, ktorí zomrú mladí kvôli chorobe, alebo tragédii, nikdy neuvidia svoje posledné dni a neobzrú sa späť za dobre prežitým životom. Čo sa týka toho, čo smrť znamená v duchovnom zmysle, stále v tom hľadám zmysel. Pevne verím, že akonáhle zomrieme, jediná časť z nás, ktorá žije, je v pamäti tých, ktorí zostanú po tom, čo ste zomreli. Ak máte deti, žijete v nich a skrz ne, samozrejme.
Brendan: Je to fyzický koniec. Máme malú príležitosť, ktorá sa nám predstavuje, že máme obrovské šťastie, že môžme vôbec existovať a to je všetko. Neverím, že žijeme v akejkoľvek duchovnej rovine. Ale možno sa mýlim. Chcel by som sa mýliť, pretože by to bolo oveľa zaujímavejšie, ale prečo by sme mali byť nejakí „špeciálni“ na to, aby sme si zaslúžili posmrtný život len preto, že máme vedomie a pocit sebapoznania? Je to príbeh, ktorý sme si povedali, a preto táto otázka pretrvala a z nej vyplynulo toľko umenia, že sme mohli vytvoriť myšlienku. Ľudia vzišli z miliónov rokov vývoja, takže v akom okamihu sa nám vyvinula duša, ktorá by mohla prechádzať posmrtným životom?
Aký máš názor na nekromanciu? Počul si o nejakých prípadoch v Írsku? Myslíš si, že je možné pri hrobe, alebo priamo pri mŕtvole pomocou mágie sa spojiť s vedomím mŕtveho? Je toto téma, ktorá by mohla byť v budúcnosti rozobratá v textoch VIRCOLAC?
Darragh: Skladba Charonic Journey (Stygian Revelation) sa do istej miery dotýka tejto témy. Témou skladby je šaman komunikujúci s „druhou stranou“ na nebeskej ceste, ktorý bol masívne ovplyvnený 5 000 rokov starou hrobkou Loughcrew tu v Co Meath. Loughcrew je v súlade s jarnou a jesennou rovnodennosťou, ktoré sú známe ako križujúce sa štvrťročné dni v kalendári medzi hlavnými udalosťami slnovratu 21. júna a decembra. V týchto posvätných hrobkách boli umiestnené a uctievané kosti predkov. Môžeme len špekulovať o tom, ako boli uctievaní a kým, ale podľa môjho názoru boli tieto kosti použité na veštenie a ako hovoríš, na čiernu mágiu. Kulty predkov sú neoddeliteľnou súčasťou našich starodávnych spoločností a uctievanie predkov je niečo, čo dnes pokračuje, aj keď v trochu inej podobe.
Rád by som sa spýtal na váš názov, ktorý pochádza z Rumunčiny. Prečo práve VIRCOLAC a koho to vôbec napadlo? Akú súvislosť má vlkolak s konceptom kapely? Taktiež logo vyzerá úžasne, kto je jeho autorom?
Darragh: Názov Vircolac bol vybraný z knihy The White Devil: The Werewolf v európskom folklóre. Zbežný pohľad do Metal Archives ukázal, že si nikto tento názov nezvolil, tak sme ho okamžite využili. V najzákladnejšom zmysle sa koncept vlkolaka perfektne vzťahuje aj na kapelu, pretože keď túto hudbu vytvárame, ako aj hráme naživo, prechádzame stavom zmeny, alebo transformácie. Na pódiu sa transformujeme kvôli energii, ktorú cítime z vystupovania, ako aj kvôli energii, ktorá obklopuje to, čo robíme. Keďže vlkolak je symbolom „transformácie“, tento koncept bol pre nás dokonalý. V ezoterickejšom zmysle sa domnievam, že transformácia je počas života konštantná a že nič nie je statické, aj keď niektorí ľudia zostávajú vo svojom myslení statickí. Zmena a transformácia sa musia prijať a posilňujú, keď niekto hľadá pravdu, vedomosti a múdrosť. Ak sa nezbavíte nevedomosti a namiesto toho si zachováte pozície, perspektívy a pohľady zo strachu zo zmeny, ste vo vnútri aj tak mŕtvi.
Zjednodušene, death metal by mal byť divokou formou hudby. Násilný, agresívny, zlovestne symbolický, vlkolak je toho dobrým príkladom.
Všimol som si, že vás v novembri čaká menšie turné spolu s našimi Malokarpatan, Goatcraft a Sacrilegia. Bude pre vás toto turné niečím špeciálne? Kto koho vlastne nakontaktoval a ako ste sa s týmito slovenskými kapelami spoznali?
Darragh: Nuž, toto bola moja práca, pretože prevádzkujem aj Invictus Productions. Keďže sme chceli urobiť mini turné a pokryť inú oblasť ako bežné kontinentálne krajiny, navrhol som nápad Adamovi z Malokarpatan a on do toho išiel hneď od začiatku. Tiež máme určitých členov zo Sacrilegia, takže dávalo zmysel, aby si s nami tiež zahrali.
Toto turné bude určite niečo zvláštne, pretože je to prvýkrát, čo robíme niečo podobné, napriek tomu, že kapela existuje 6 rokov. Hrali sme pomerne málo koncertov, ale kvôli udalostiam, ktoré sme nemohli ovplyvniť, sa nám nepodarilo turné ako také. Hrať v takých úžasných a fascinujúcich krajinách východnej Európy bude tiež skvelé. V Írsku je november mesiac spomienky na mŕtvych, a preto privedieme naše smrteľné chrapčanie do východnej Európy. Po turné plánujeme návštevu hradov Orava a Čachtice, kde bol v roku 1921 čiastočne nakrútený Nosferatu a kde tiež studené steny pochovali tajomstvá údajných zločinov Báthoryčky a kde zomrela.
https://vircolac.bandcamp.com/
Darragh, Brendan, NH 8.8. 2019 Mortuary
Zdravím do pochmúrneho tábora VIRCOLAC v Írsku. Na začiatok by som vám chcel úprimne poďakovať za vytvorenie umeleckého diela „Masque“, ktoré z môjho pohľadu patrí medzi najoriginálnejšie Death Metalové nahrávky aké som široko ďaleko počul za dlhé obdobie. Osobne si myslím, že mnoho Death Metalových kapiel znie už len ako klon niektorej legendy a tieto kapely sa často uzatvoria do vlastnej konzervy, to však váš prípad nie je...
Darragh: Vďaka za kompliment! Som rád, že sa ti páči náš album. Aby som rovno prešiel k veci, kým všetci nosíme svoje vplyvy na tričkách, vždy sme boli rozhodnutí robiť vlastný štýl, aj keď malý, ale aby sme nemali svoju hudbu ako zoznam riffov, ktoré si ľudia môžu spojiť priamo s inými kapelami. Bol to jediný prístup, ktorý sme mali, ale hudbu netvoríme na základe toho, či odkazuje na naše vplyvy. Aj napriek nášmu širokému spektru individuálnych vplyvov existuje zmiešaný proces, ktorý sa mení na to, čo poznáme ako Vircolac.
Je pre vás originalita dôležitá a zámerná, alebo ste len jednoducho pospájali prvky, ktoré vyznievajú viac netradične než to robia iné Death Metalové kapely? Je pre vás termín experiment rentabilný?
Darragh: Myslím, že Death Metal, ako štýl a žáner, je už tak dávno zavedený, že pokus o priblíženie sa k originalite, je povrchný a ignorantský. Ak sa rozhodneš priniesť osviežujúci štylistický prvok, je to skvelé. Môže to dať skladbe, alebo riffu celkom nový pocit a nádych, ktorý bude pravdepodobne maskou pre originalitu. Boli sme neoblomní v nastavení, že chceme písať hudbu s citom, atmosférou a takú, ktorá prešla cez vrcholy a pády v celkovom ponímaní.
Dôležitým aspektom vašej hudby je jednoznačne zvuk, popravde keď som „Masque“ počul prvý krát, bol som ohromený, konečne niekto prišiel s niečím zaujímavým, kreatívnym a fascinujúcim zároveň. Ten zvuk dáva vašej hudbe neskutočnú atmosféru. Akým spôsobom ste o zvuku premýšľali pred nahrávaním?
Darragh: Keď sme sa pustili do tejto nahrávky, boli sme nastavení absolútne všetko odhaliť a urobiť to tak čisté ako je to len možné. EP predtým trpelo akýmsi bahnitým, zahuhlaným zvukom, čo sme už nechceli znova opakovať. Album, na ktorý sme najviac odkazovali pri tvorbe, bol "South of Heaven" od Slayer. Ten sa v určitom zmysle stal akousi “zvukovou šablónou” pre album. Tento prístup sa premietol aj do koncepcie albumu, názvu a nakoniec aj do obalu albumu. Všetko je odkryté, vystavené všetkým, aby to videli.
Použili ste dosť plochý, alebo tupý zvuk gitár, čím ste dali dosť veľký priestor basovej gitare, bubnom, ale aj vokálom, pritom celý zvukový priestor je vyvážený, tvrdý, ale aj dynamický. Je tento zvuk niečo v čom ste sa našli, alebo sa budete snažiť v budúcnosti prísť s niečím iným?
Brendan: Nenazval by som zvuk gitár plochým, ale skôr ťažkým v nižšom strednom frekvenčnom rozsahu. Chceli sme, aby bol tento krát celkový zvuk oveľa čistejší, ostrejší, a preto sme sa skutočne zamerali na to, aby mal každý nástroj svoj vlastný priestor bez straty vplyvu na celkový zvuk kapely. Myslím, že sme narazili na niečo, čo môžeme ďalej rozvíjať. Poučíme sa zo všetkých lekcií, ktorými sme prešli počas nahrávania a rozšírime ich aby sme mohli ísť vpred. Myslím, že skúmanie je naozaj veľkou súčasťou zvuku Vircolac.
Vaša hudba dosahuje celkom slušné technické parametre, pritom však nejde po technike primárne ako napr. Atheist, alebo Cynic. Skôr mi vaše dielo pripomína niektoré bizarnejšie formy Death Metalu, mám na mysli napr. albumy ako „Not To Be Undimensional Conscious“, „Prodigal Sun“, alebo „Todessehnsucht“, vyťažiť atmosféru z techniky...
Brendan: Myslím, že technický aspekt nášho zvuku pochádza z toho, ako ponímame písanie. Skutočne sa neobmedzujeme. Nikdy by sme sa úmyselne nepokúšali písať také nepravidelné rytmy, pretože by to znelo príliš nútene. Ale keď sa nám páči riff, alebo bicie v nepravidelnom rytme, je to fajn. Ostatné technické aspekty, ako napríklad nekonvenčná štruktúra skladby, sa vyskytujú z rovnakého dôvodu. To je to, čo z nás vychádza počas písania. Máme široký záber vplyvov a môžu to byť progresívnejšie kapely, či už sú to progresívne kapely zo 70tych rokov, alebo klasický death metal zo skorých 90tych rokov, takže ich vplyv je v hudbe citeľný.
Beriete vašu hudbu aj ako formu zábavy, alebo si myslíš, že takýto termín nemá čo u VIRCOLAC robiť? Osobne u vás niečo také necítim, skôr vážnosť, morbídnosť, ale použil by som možno aj termín grotesknosť v strašidelnom ponímaní...ako to vidíš ty?
Darragh: Všetky formy hudby, nezáleží na tom ako hlboké, úprimné, alebo abstraktné, sú zábavou. Akákoľvek kapela, ktorá hrá naživo, tak robí pre zábavu publika. Zábava je len kontroverzným slovom, keď kapely preceňujú svoj zmysel pre účel a poslanie. Sme smrteľne vážni ohľadne toho, čo robíme, a tém, o ktorých spievame. Ale keď hráme naživo, chceme aby sa ľudia zapojili do toho, čo robíme a chceme sa obecenstva priamo dotknúť. Nie sú tu žiadne staticky postávajúce, zízajúce mŕtvoly. Je to priame, do tváre, agresívne a nefalšované. My sa za nič neskrývame. Keď hráme na pódiu, dúfame, že sa poslucháč stratí v jeho vlastných myšlienkach vnuknutých hudbou. Že niečo cítia. Nejaké nutkanie, motiváciu kvôli hudbe.
Kde všade možno hľadať u vás inšpiráciu okrem hudby? Je zrejmé z vašich obalov a fotiek kapely, že radi navštevujete pietne miesta a zdá sa, že ste posadnutí mŕtvymi, smrťou samotnou. Majú na vás tieto miesta posledného odpočinku silný vplyv pre to, čo z vás nakoniec vyjde?
Darragh: Väčšina tém na všetkých našich nahrávkach je ovplyvnená Írskom. Zo 14 skladieb, ktoré sme napísali, nie sú iba tri ovplyvnené tamojšou kultúrou. Táto krajina je stará ako doba samotná a obsahuje jedinečnú históriu a prehistóriu sveta. Sme ňou obklopení každý deň. Traja z nás v kapele pochádzajú z írskeho vidieku, takže sme vyrastali na mnohých starodávnych miestach od megalitickej éry až po stredoveké hrady. Jednoducho sa tomu nedá uniknúť. Toto preniklo aj do môjho myslenia a môjho prístupu k písaniu textov.
Pokiaľ ide o EP, bol som predovšetkým ovplyvnený Draculom Brama Stokera, ale namiesto toho, aby som prišiel s inou všeobecnou témou o upírovi, zobral som cestu grófa z Varny do Whiby ako príbeh. Fotografie pre EP urobila manželka nášho bubeníka v krypte tu v Dubline s názvom St. Michan's, kde bol podľa povesti Bram Stoker ovplyvnený múmiami, keď písal svoj román. Keďže mal rodinu matky pochovanú v kryptách, je isté, že ich navštevoval pravidelne. To všetko súvisí s touto koncepciou. Jedinečné írske dedičstvo, ktoré by sa na prvý pohľad úplne stratilo.
Krajina je tiež posiata starými cintorínmi a niektoré z nich, ako ten, ktorého fotku sme získali pre "Masque", majú fascinujúcu históriu. V Írsku existuje silné spojenie medzi minulosťou a prítomnosťou a tieto staré cintoríny pripomínajú tých, ktorí prišli pred nami a niektoré z ich príbehov sú fascinujúce.
Obrázok albumu má symbolicky znamenať dokonalé odhalenie bez ohľadu na to, či ste bohatí alebo chudobní. Akonáhle je maska z mäsa odlúpnutá, všetci sme iba tie isté studené kosti. Či už to chceme, alebo nie, je to krutá pravda a realita. Aj ten najbohatší hrob môže maskovať iba pravdu o rozklade.
Určite ste dosť inšpirovaní írskymi tradíciami, folklórom, mentalitou, zvykmi, všetko zastreté samozrejme závojom pochmúrnosti. Myslíš si, že vaše pohrebné zvyky sú natoľko špecifické, že sa dosť odlišujú od zvykov iných národností a kultúr? Čo je pre vás veľmi špecifické?
NH: Nemôžem s istotou povedať, že naše pohrebné zvyky sú tak odlišné od iných kultúr, keďže som ich nezažil, ale určite z počutia od ľudí z iných krajín sa zdá, že máme vlastný spôsob, ako oslavovať tento dôležitý aspekt života. Prebudenie, čo je téma, ktorá formovala predovšetkým koncept fotografií albumu, sa javí ako celkom jedinečná pre keltské krajiny a ich diaspóry po celom svete. Toto je čas medzi smrťou osoby a pohrebom, alebo spopolnením. Telo sa prinesie späť do rodinného domu, aby si oddýchlo na jednu, alebo dve noci, kým sa uloží na odpočinok.
Existujú určité tradície a protokoly, ktoré sa v Írsku ešte stále dodržiavajú počas tohto obdobia. Hodiny sa zastavujú v čase smrti, aby symbolizovali, že čas sa pre túto osobu zastavil, a tiež, že bežný život by sa mal počas prebudenia zastaviť aj pre tých, ktorí smútia. Pred domom je zavesená čierna látka, alebo stuha, ktorá upozorňuje okoloidúcich, že ide o dom smútku. Zrkadlá v dome sú niekedy otočené dozadu, alebo pokryté látkou, aby sa zabránilo uviaznutiu duše a často sa necháva otvorené okno, aby duša mohla odísť. Ženy často sedeli a nariekali nad truhlou (je to plač a nárek, ktorý má svoj pôvod v Bean Sidhe z írskej mytológie).
Ľudia prídu a navštívia dom, aby vzdali rešpekt, niekedy priniesli jedlo a pitie a strávili nejaký čas so zosnulým. Bežné je aj pitie, najmä whisky, ktorá sa v gaelčine nazýva „uisce beatha“, čo doslovne znamená „voda života“. Pripravujú sa toasty a rozprávajú sa príbehy o živote a skutkoch osoby. Tiež sa spievajú piesne, zvyčajne sú to náreky. V tradícii sa tiež uvádza, že niekto by mal dohliadať, alebo strážiť telo až do pohrebu.
Osobne si myslím, že je to veľmi dôležitý čas v živote človeka. Čas na zamyslenie a zapamätanie, ale aj čas povinnosti pre rodinných príslušníkov, ktorí smútia, aby zabezpečili, že osobe vzdajú primeranú úctu, uctia si jej života a doprajú mu dobrý odchod.
Keď príde čas, aby telo opustilo dom, niekedy je „čestná stráž“ vytvorená priateľmi, alebo kamarátmi atď. Najmä ak osoba nejakým spôsobom slúžila v komunite, armáde, polícii, športe atď. A rakvu nosia členovia rodiny a priatelia zvyčajne na svojich pleciach, čo považujem za dôležitý symbolický čin sám o sebe.
V niektorých častiach Írska je bežné, že členovia rodiny kopú hrob a často sa spievajú piesne aj na cintoríne a dary a symboly života osôb sa často umiestňujú spolu s truhlou, zatiaľ čo odpočívajú v dome, v pohrebnom voze, alebo pri hrobe. Členovia rodiny často rakvu spúšťajú aj do hrobu. Toto sú niektoré aspekty írskych pohrebných zvykov a mnohé z nich sú pre nás úplne jedinečné.
Ako vnímaš osobne smrť, je pre teba skôr mystériom, alebo len koncom cesty? Rôzne civilizácie vnímajú smrť rozdielne, napr. Sumeri príliš v posmrtný život neverili (aj keď v niektorých mýtoch, napr. Epos o Gilgamešovi, sa po nesmrteľnosti pátralo), no po nich Egypťania na nesmrteľnosti duše založili celé náboženstvo. Zaujímavé sú aj náboženstvá Indie, alebo Ázie, kde sú mnohé božstvá smrti dodnes uctievané...
Darragh: Smrť je pre mňa koniec epického boja o prežitie nazývaného život. Ak sa vám podarí dostať sa do dobrého, starého veku, porazili ste niekoľkokrát kosu smrtky. Je smutné, že tí, ktorí zomrú mladí kvôli chorobe, alebo tragédii, nikdy neuvidia svoje posledné dni a neobzrú sa späť za dobre prežitým životom. Čo sa týka toho, čo smrť znamená v duchovnom zmysle, stále v tom hľadám zmysel. Pevne verím, že akonáhle zomrieme, jediná časť z nás, ktorá žije, je v pamäti tých, ktorí zostanú po tom, čo ste zomreli. Ak máte deti, žijete v nich a skrz ne, samozrejme.
Brendan: Je to fyzický koniec. Máme malú príležitosť, ktorá sa nám predstavuje, že máme obrovské šťastie, že môžme vôbec existovať a to je všetko. Neverím, že žijeme v akejkoľvek duchovnej rovine. Ale možno sa mýlim. Chcel by som sa mýliť, pretože by to bolo oveľa zaujímavejšie, ale prečo by sme mali byť nejakí „špeciálni“ na to, aby sme si zaslúžili posmrtný život len preto, že máme vedomie a pocit sebapoznania? Je to príbeh, ktorý sme si povedali, a preto táto otázka pretrvala a z nej vyplynulo toľko umenia, že sme mohli vytvoriť myšlienku. Ľudia vzišli z miliónov rokov vývoja, takže v akom okamihu sa nám vyvinula duša, ktorá by mohla prechádzať posmrtným životom?
Aký máš názor na nekromanciu? Počul si o nejakých prípadoch v Írsku? Myslíš si, že je možné pri hrobe, alebo priamo pri mŕtvole pomocou mágie sa spojiť s vedomím mŕtveho? Je toto téma, ktorá by mohla byť v budúcnosti rozobratá v textoch VIRCOLAC?
Darragh: Skladba Charonic Journey (Stygian Revelation) sa do istej miery dotýka tejto témy. Témou skladby je šaman komunikujúci s „druhou stranou“ na nebeskej ceste, ktorý bol masívne ovplyvnený 5 000 rokov starou hrobkou Loughcrew tu v Co Meath. Loughcrew je v súlade s jarnou a jesennou rovnodennosťou, ktoré sú známe ako križujúce sa štvrťročné dni v kalendári medzi hlavnými udalosťami slnovratu 21. júna a decembra. V týchto posvätných hrobkách boli umiestnené a uctievané kosti predkov. Môžeme len špekulovať o tom, ako boli uctievaní a kým, ale podľa môjho názoru boli tieto kosti použité na veštenie a ako hovoríš, na čiernu mágiu. Kulty predkov sú neoddeliteľnou súčasťou našich starodávnych spoločností a uctievanie predkov je niečo, čo dnes pokračuje, aj keď v trochu inej podobe.
Rád by som sa spýtal na váš názov, ktorý pochádza z Rumunčiny. Prečo práve VIRCOLAC a koho to vôbec napadlo? Akú súvislosť má vlkolak s konceptom kapely? Taktiež logo vyzerá úžasne, kto je jeho autorom?
Darragh: Názov Vircolac bol vybraný z knihy The White Devil: The Werewolf v európskom folklóre. Zbežný pohľad do Metal Archives ukázal, že si nikto tento názov nezvolil, tak sme ho okamžite využili. V najzákladnejšom zmysle sa koncept vlkolaka perfektne vzťahuje aj na kapelu, pretože keď túto hudbu vytvárame, ako aj hráme naživo, prechádzame stavom zmeny, alebo transformácie. Na pódiu sa transformujeme kvôli energii, ktorú cítime z vystupovania, ako aj kvôli energii, ktorá obklopuje to, čo robíme. Keďže vlkolak je symbolom „transformácie“, tento koncept bol pre nás dokonalý. V ezoterickejšom zmysle sa domnievam, že transformácia je počas života konštantná a že nič nie je statické, aj keď niektorí ľudia zostávajú vo svojom myslení statickí. Zmena a transformácia sa musia prijať a posilňujú, keď niekto hľadá pravdu, vedomosti a múdrosť. Ak sa nezbavíte nevedomosti a namiesto toho si zachováte pozície, perspektívy a pohľady zo strachu zo zmeny, ste vo vnútri aj tak mŕtvi.
Zjednodušene, death metal by mal byť divokou formou hudby. Násilný, agresívny, zlovestne symbolický, vlkolak je toho dobrým príkladom.
Všimol som si, že vás v novembri čaká menšie turné spolu s našimi Malokarpatan, Goatcraft a Sacrilegia. Bude pre vás toto turné niečím špeciálne? Kto koho vlastne nakontaktoval a ako ste sa s týmito slovenskými kapelami spoznali?
Darragh: Nuž, toto bola moja práca, pretože prevádzkujem aj Invictus Productions. Keďže sme chceli urobiť mini turné a pokryť inú oblasť ako bežné kontinentálne krajiny, navrhol som nápad Adamovi z Malokarpatan a on do toho išiel hneď od začiatku. Tiež máme určitých členov zo Sacrilegia, takže dávalo zmysel, aby si s nami tiež zahrali.
Toto turné bude určite niečo zvláštne, pretože je to prvýkrát, čo robíme niečo podobné, napriek tomu, že kapela existuje 6 rokov. Hrali sme pomerne málo koncertov, ale kvôli udalostiam, ktoré sme nemohli ovplyvniť, sa nám nepodarilo turné ako také. Hrať v takých úžasných a fascinujúcich krajinách východnej Európy bude tiež skvelé. V Írsku je november mesiac spomienky na mŕtvych, a preto privedieme naše smrteľné chrapčanie do východnej Európy. Po turné plánujeme návštevu hradov Orava a Čachtice, kde bol v roku 1921 čiastočne nakrútený Nosferatu a kde tiež studené steny pochovali tajomstvá údajných zločinov Báthoryčky a kde zomrela.
https://vircolac.bandcamp.com/
Darragh, Brendan, NH 8.8. 2019 Mortuary
interview
Tak visím na mizernom strome
[English]