„Láska vdaných žen je nejcennější na světě, manželé o tom ovšem nevědí.“ Oscar Wilde
 
 
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
 
 
 
Les
Nad krajinou panovala zima, príroda umierala aby sa na jar opäť zrodila. Les sčernel prázdnotou, len kde-tu sa cez holé konáre prešmykol zlatý lúč slnka. Hladné zvery medzi sebou zápasili aby silnejší mohol roztrhať slabšieho. Vyblednuté kosti nešťastlivcov pokrývali hnijúce lístie. Potok divo penil a unášal mŕtve telá do svojich útrob. Stromy stenali pri tanci vetra, klaňali sa silnejším a chránili slabších. V náručí prírody, vo vánku hojdal sa sivý zvitok pavučín. Len jeho silný pach upozorňoval divočinu, že v tejto mĺkvej kukle bije niečie srdce. Dni sa míňali a v pavučinách sa hýbal život. Obyvatelia lesa sa obávali najhoršieho, pretože tvor stále rástol až nabral obludnú veľkosť, z ktorej dýchal strach. Jedného dňa rachot bleskov prehlušil zrod monštra. Ľadový dážď omýval krajinu a na lúke opustenej a zlomenej zimou z obludy zmyl všetok maz, krv a hlieny čo ju obaľovali. Nepríčetný rev otriasol svetom naposledy. Mokré mihalnice sa rozlepili a pobledlý pohľad zahnal hrôzu na večnosť. Stvorenie roztiahlo krehké krídla aby ich vysušilo na predierajúcom sa slnku, zahalilo svoju nahotu do lístia papradí, dlhé vlasy mu viali vo vetre ako závoj a krehká koža zružovela chladom. Les zaspieval a prilákal svojich obyvateľov, aby prišli vzdať úctu novému vládcovi hôr. To duch lesa zrodil svoju dcéru aby les už nikdy netrpel. Stvorenie krehké ako anjel s perlami rosy na perách... Zvery divé od vzrušenia a meravé hladom privítali tento dar a nepríčetne sa vrhli na korisť. Nasýtilo to len tých najmocnejších a najšikovnejších, no vtom sa zem otriasla hrozným stonom a zo všetkých strán začali les ošahávať plamene smrti. Duch lesa nepríčetný hnevom spálil toto miesto na uhoľ a navždy ho zmazal z povrchu zemského, zostala len povesť, že niekde v týchto miestach je tichý cintorín duší, čo zabili jeho dcéru - lesnú vílu...

Moony