Neviem kde začať tento morbídny príbeh, ešte aj dnes sa mi dvíha žalúdok pri spomienke na to všetko... Je to už pekných pár rokov čo som premohol svoju lenivosť a vybral sa na prechádzku so svojim psom Gorom. Viete si predstaviť tú nespútanú radosť z voľnosti keď som ho konečne pustil z vodítka, úplne chorý šťastím lietal chvíľu v mojej blízkosti ako neriadená strela, až sa mi úplne stratil z dohľadu v neďalekom lese. Ťarbavým krokom som sa presúval už psom vopred určeným smerom, až kým som sa neponoril do hlbín lesa. Omamná vôňa ihličia v momente vkĺzla nozdrami do prefajčených pľúc a rozširujúce sa zreničky už zachytávali prvé obrysy stromov. Sotva som sa pohol, potkol som sa o nejaký konár a stratil orientáciu, v celej svojej paráde som sa zrútil na zem a lesom zadunela nadávka. Prebral som sa až na divný pach a vlhkosť, to Goro prifrčal, keď začul môj výkrik a už ma aj oblizoval tým jeho drsným, slizkým jazykom, sliny mi už stekali za krk a neuveriteľný zápach z jeho tlamy ma takmer opäť praštil o zem. Keď pochopil že som v poriadku, začal sa hrať s nejakou handrou, čo pri mne ležala. Vydávala minimálne rovnako odporný zápach ako jeho papuľa. Vtedy som si všimol, že je to koža nejakého zvieraťa nasiaknutá krvou a od krvi bol aj Goro a už aj ja. Moje oči už úplne prispôsobené temnote len nemo zízali na tú hrôzu. Všade naokolo sa povaľovali kosti, aj ja som sa o jednu potkol, to čo má byť?!?! Môj vypasený žalúdok sa nečakane vyprázdnil a jeho obsah neminula ani mikina EMBALMER, ktorá už aj bez tých zvratkov vyzerala dosť chorobne : ) Chcel som hneď hodiť spiatočku, no môj pes posadnutý pachom krvi si to už trielil lesom cestou vydláždenou rôznymi telesnými pozostatkami zvierat. Nepomáhal ani krik, ani hrozby, pohltilo ma totálne zúfalstvo, len som stál s roztrasenou telesnou schránkou a zízal na tú animálnu spúšť. Z gore kómy ma vytrhli zvuky motora. To stará dodávka prevážala do mesta z neďalekého veľkoskladu mäsa čerstvú zásielku. Reklama na boku auta ma dostala do obrazu, mäsiarstvo "u Arnošta" často sám navštevujem. Predáva tam šialený podivín Arnošt, večne zababraný od krvi, ale tovar má vždy prvotriedny. Oprašujem zo seba aspoň hrubé pozostatky polostráveného obeda a naštvane volám na psa, ktorý v tomto lese plnom kostí zjavne prežíva svoj zvierací raj. Už som premýšľal či sa nevrátim sám, no mal som podivné predtuchy a ani by som nemal to srdce vrátiť sa bez neho, tak len idem ďalej...pod nohami mi občas zapraská nejaká tá kosť, už si ani nenamýšľam že by to mohol byť konár, úplne si pripúšťam realitu k telu... pred očami sa mi črtajú prvé budovy skladov s mäsom a na sekundu som zbadal Gora, ako trhá nejaké mŕtve zviera na milión kúskov. Keď počul moje volanie, len besne zavrčal a pokúšal sa zviera odvliecť preč, no bolo príliš ťažké, tak to vzdal a ušiel. Toto ma poriadne napálilo a rozbehol som sa za ním, no stratil sa mi opäť niekde v spleti zradných uličiek. Ako siréna smrti ticho prelomil psí brechot prechádzajúci postupne do zúfalého skučania až kým opäť nezavládlo hrobové ticho. Myklo mnou a podvedomie už unášalo moje telo niekam, odkiaľ zrejme prichádzali stony. Už len tiché skuvíňanie ma pritiahlo ku prapodivnému starému kostolu, totálne rozbitému a bohom dávno opustenému. Akoby len mŕtvi roky navštevovali tento schátralý dom boží, kostol mŕtvych zvierat, ktorých kosti boli úplne všade! Len mi preblysla hlavou myšlienka, či už aj môj psík neumrel na tomto prekliatom mieste. Zapískal som do ruín a hvizd poodrážaný o ozvenu prázdnoty sa nemo vrátil ako bumerang beznádeje. Pár sekúnd ticha teraz znelo ako hodiny, ako dni, keď v tom...sa odniekiaľ ozval tichý vzlyk! Zahvízdal som ešte raz a podľa odpovede som podišiel pár krokov do ničoty kde sa predo mnou otvorila dlažba a ocitol som sa v nejakom zatuchnutom prepadlisku. Trochu som sa poudieral, z čela som poutieral čerstvý pramienok krvi a poobzeral sa dookola. Vôkol mňa však vládla iba hustá čerň...moment strachu vo mne vyvolal náhly škripot nejakých starých vrát a nečakaný rámus spôsobený lavínou čerstvých kostí sypúcich sa na mňa zhora odpadovou šachtou. Vzďaľujúce sa kroky a opäť ticho. Po úspešnom pokuse vyhrabať sa z hnijúcich rebier, vytiahol som z vrecka zapaľovač nech omrknem momentálnu situáciu a...to ma pripravilo minimálne o 10 rokov života! Života? Čo je to doparoma život, na čo žijem, na čo žili tieto všetky zvieratá, aby tu umreli v rukách nejakého chorého debila? Nikdy som ani len netušil, že tak morbídne krásne sú kostry z ktorých postavený oltár sa mi teraz zjavuje v tme. Fosforeskujúce steny vydávali záhrobné svetlo, ktorého pribúdalo stále viac a viac, na moju smolu... Oltár dokonalý ako peklo samo, zrkadlo nekonečna, vycibrenosť do najjemnejších detailov, lebečné kosti sa na mňa vyškierali zo všetkých strán a končatiny sa po mne načahovali, akoby ma chceli zdrapiť do svojich osídiel. Najviac svetla sa zhlukovalo hore, kde z rebrovaného stropu ako dokonalý ornament za chrbticu visel luster. Rebrové oblúky morbídne ukončené čeľusťami, ktoré zvierali sviece. Akoby krv stekal stuhnutý vosk po ich drieku a kvapky mĺkvo viseli vo vzduchu ako Damoklov meč. Nekonečné je nebo svojimi hviezdami a nekonečný bol môj žiaľ, keď som to zbadal. Keď v kolíske smrti na kríži z vybielených hnátov nekonečna uvidel som dolu hlavou zaveseného Gora zvlečeného z kože, ešte inštinktívne sa mykajúceho v kŕčoch smrti. Keď som zbadal jeho bledý pohľad. Keď v záblesku svetla, blysli sa jeho tesáky. Keď ticho prelomila kvapka jeho krvi a rozbila sa o podlahu. V tom som to začul. On sám mi to povedal: "Pomsti ma!". Pobozkal som ho na temeno a odpovedal: "Prisahám!". Opäť kroky a vrzgot. Posadla ma nepríčetnosť a ani len netuším, ako som sa dostal von. Neviem ani kde som vzal tú sekeru. Nepamätám sa na nič. Všade bola krv...spleť vlasom mi spadla do tváre a len som sa smial a nevedel prestať. Bol som spokojný, spokojný sám so sebou, ako ešte nikdy doteraz. Nehybné telo Arnošta s komickou grimasou na tvári som vtiahol do kostola a tam dokončil dielo skazy. Zobral som Gora z toho pekla a pochoval ho na dvore, kde pri plameni sviec so slzami v očiach zašeptal som len "Odpusť!". Na druhý deň bolo celé mesto nejaké splašené. Pouličný predavač novín mi vložil do rúk čerstvý plátok, kde na titulke stálo: "Mäsiar mŕtvy, vrah stále na slobode...". uprostred sa týčila fotka s kostnatým oltárom, kde na kríži za nohy visí dolu hlavou z krvi stečený a z kože stiahnutý Arnošt...
Moony
Moony
Pomsta