„Člověk, který nikdy neplakal nežil opravdový život!“ Jan Werich
 
 
 
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
 
 
Príbeh, ktorý sa vám pokúsim teraz vyrozprávať je absolútne zvrátený, nechápem ho dodnes a či ho vôbec niekedy pochopím, sám neviem. Neviem ako som sa do toho všetkého namočil, bolo to také prirodzené a pri tom odporné. Dnes neviem rozoznať realitu od tých hrozných vecí, ktoré sa mi vtedy stali. Následky sú pre mňa katastrofálne, viem, že sa z toho už nedostanem, ale v podstate si za to môžem sám. Mohol som sa vrátiť, ale niečo ma "nútilo" tam ísť, bol to veľmi vzrušujúci pocit, zažiť niečo nevšedné, objaviť niečo...možno som len otrokom vlastného podvedomia a moje fyzické telo leží teraz šesť stôp pod hlinou prežraté skrz naskrz bielymi červíkmi. Možno som naozaj po smrti, ale prečo si uvedomujem sám seba? Má to tak byť? Je toto skutočná smrť? Alebo je to ešte horšie...prečo sa to všetko snažím niekomu povedať? Môžem si to všetko nechať pre seba... A vypočuje ma niekto? Ak áno, tak kto? Kto ste? Kto si? Prečo sa to stalo práve mne? Neviem či je to určitá forma trestu, ale za čo? V živote som nikomu neublížil, čo sa to so mnou stalo? Kto som? Určite však viem, že keď som bol normálny, volal som sa Norman Stevenson...



























Prebudenie Acroffa

Bol som v nových končinách, kde som ešte v živote nebol a to som mal rád...nevedel som kam ma nohy zavedú a čo všetko ma môže prekvapiť. Chodilo sa mi výborne a aj počasie bolo priaznivé. Občas sa síce slnko skrylo za mraky ale chládok lesa mi vyhovoval. Vtáctvo dávalo o sebe vedieť svojim štebotaním a popadané haluze zo stromov mi praskali pod nohami. Už od detstva som bol vášnivým turistom, tento koníček som zdedil po mojom starom otcovi Jeremym, ktorý ma brával na celodenné túry a učil ma spoznávať tajomstvá prírody. Ukazoval mi stromy , minerály ale aj divú zver, takže pohybovať sa sám v zarastenom lese nebol pre m
ňa problém. Bolo 23. septembra roku 1911 a vyrážal som zavčasu ráno, pretože som chcel uraziť väčšiu vzdialenosť. Vždy som mal so sebou svoj batoh v ktorom som nosil inštrumenty k pozorovaniu a skúmaniu všetkého. Mal som svoj zabehnutý rytmus chodenia a za sebou len 5 hodín chôdze, keď som pod nohami zacítil akoby dutinu. Bagaňou som rozhrnul listy a rašelinu. Všimol som si, že stojím na niečom rovnom, čo vôbec nemalo charakteristiku terénu tohto lesa. Natiahol som si svoje rukavice a odhŕňal všetko až som sa prehrabal k nejakej starej doske. Podupal som ešte raz po doske a dutina sa ozývala ešte zreteľnejšie. V prvom momente ma napadlo, že je tam skryté niečo cenné. Do oka mi padol štvorcový výrez v doske, ale neskôr som dospel k záveru, že to bude otvor. Zhodil som batoh, rukavice a vybral som malé dláto ktoré, ktoré používam pri skúmaní minerálov. Ostrie som zastrčil do štrbiny a dlaňou druhej ruky som silno buchol po rúčke. Dláto vkĺzlo až po rúčku skrz a začalo ma to vzrušovať. Cítil som ako mi bije srdce a zrýchlil sa mi dych. Dláto som vyvrátil k podlahe veko sa trochu pridvihlo, do škáry som vsunul prsty pravej ruky a snažil sa dosku, alebo veko tlačiť k sebe. Prekvapila ma váha, ale bodaj by nie keď zo spodku bola nalepená silná vrstva rašeliny. Veko som pustil na zem a so zatajeným dychom som hľadel do tej nekonečnej tmy. Z batohu som inštinktívne vylovil malú lampičku a zapálil knôt Hľadiac pri tom do diery. že by tu mal niekto pivnicu? Ale čo ten chlad, čo sa odtiaľ valil...namieril som svietidlo do neznáma a svetelný lúč sa strácal v prachovej clone. Zo severnej strany otvoru bolo zrejmé že je tam pevná stena alebo skala do ktorej boli pozarážané veľké železné skoby. Chytil som do ruky kameň čo som našiel najbližšie a hodil som... Bolo počuť ako sa občas odrazil o železnú skobu ale to bolo všetko. Neváhal som ani na chvíľu a posledný krát sa pozrel svetle ktoré mi bude o chvíľu chýbať. Zostupoval som pomaly a opatrne držiac v jednej ruke svietidlo. Otvor ktorým som vošiel sa rýchlo vzďaľoval a zmenšoval. Obklopovala ma neuveriteľne čierna tma a moje myšlienky sa začali točiť okolo divných vecí. čo ak budem zostupovať do nekonečna, čo ak už pod nohou nezacítim skobu ale ani zem, čo ak zacítim ľadovú vodu, pretože chlad začínal zintenzívňovať svoju silu. čo ak mi z ruky vypadne svietidlo, čo ak...pozrel som hore a videl som len malú hviezdu, tam je ten nádherný svet odkiaľ som sem klesal. Na chvíľu som sa zastavil a rozmýšľal či sú moje kroky správne. Rozhodoval som sa, či sa vrátiť alebo ísť ešte hlbšie. Ruky ma začínali oziabať a točila sa mi hlava keď som si uvedomil ako hlboko už som. Svietidlom som sa oháňal okolo seba a videl som len lúč, skalu a skoby. Skoby! Pre boha! Ako sem niekto mohol ponarážať toľko skôb v rovnakých vzdialenostiach? Uvedomil som si, že ak budem rozmýšľať nad takýmito vecami, veľmi mi to nepomôže. Lákala ma myšlienka neznáma, čo ak som už blízko? A ja sa teraz vrátim? Nie! Idem dolu nech to stojí čo chce. Znovu som sa dal pomaly do pohybu a opatrne som každou nohou našľapával na skoby, mysliac pri tom na istenie rukami keby náhodou povolila niektorá z nich. Stále viac som si bol istý, že som v nejakom jaskynnom systéme. Tá hĺbka bola neuveriteľná, už som vôbec nič nad sebou nevidel a ani som si netrúfal odhadnúť ako dlho už zostupujem a v tom som nohu inštinktívne zdvihol naspäť. To nebola skoba. Áno to bola pevnina! Bol som šťastný ale vystrašený zároveň. Svietidlo som otočil pozdĺž steny hore a videl a videl asi pätnásť dvadsať prvých skôb. To je sila, pomyslel som si, hore sa mi bude liezť veľmi ťažko. Spomenul som si, ako som dupal po doske hore a byť to drevo viac spráchnivené, mohol som sa tu ocitnúť oveľa skôr. Zasvietil som si kúsok pred seba aby som sa uistil, že nestojím len na nejakom výčnelku. Stál som v obrovskom priestranstve obklopený skalnými stenami . Odrazu som pocítil strach, chýbal mi ten štebot zo stromov a praskot konárov pod nohami, teplo... Všade sa rozliehalo nekonečné ticho, chlad a tma. Napadlo ma, že vôbec nie som pripravený na takéto podmienky. Začalo mi byť chladne a nikde z diaľky bolo počuť kvapkanie s ozvenou. Keby som sa vtedy vrátil, všetko mohlo byť úplne inak. Bol som si vedomý, že som závislý na tej lampičke, ale vo vrecku som mal aj zápalky. Chcel som sa tu trochu obzrieť a vrátiť sa, netušil som však, že chodby tejto jaskyne sú také zradné. Prešiel som určitým systémom chodieb ktoré som sa snažil zapamätať, ale tá príšerná tma ma dovádzala k šialenstvu. Steny boli vlhké a musel som sa doslova predierať ťažko priechodnými úsekmi. Bál som sa stále viac a viac ale bol som týmto prostredím absolútne fascinovaný, povedal som si, že toto mi stačilo a inokedy sa sem vrátim lepšie pripravený. Otočil som sa znova sa predieral v tomto labyrinte. Nebol som si istý, nebol som si však už istý, či som už prechádzal touto chodbou a to ma silne vyvádzalo z miery, znervózňovalo ma to. Zem bola trochu šmykľavá a petrolej v lampičke pomaly dochádzal. Toto je šialená situácia, pridal som do kroku a slabnúci lúč svetla sa oprel o niečo atypické v skalnej stene, dokonale rovná plocha obdĺžnikovitého tvaru. Rukou som sa toho dotkol a vyzeralo to ako dokonale vyšponovaná koža alebo blana. Po mojom dotyku tam zostal čierny odtlačok a tak som dlaňou očistil celú plochu od námrazy. Zasvietil som svetlom čo je to za záhadu a moje zreničky sa mi extrémne roztiahli hrôzou. Za plazmou bolo malé zmrazené mŕtve dieťa! Nemohol som tomu uveriť, stálo tam v malom výklenku ako svedok nejakej strašnej udalosti. Ale nebolo to obyčajné dieťa, toto vyzeralo akosi staro, zošúverená koža... Bože, čo má toto znamenať, ako sa to sem dostalo? Uvedomoval som si absurdnosť tejto situácie a chrbtom mi chodil mráz , mal som zovreté hrdlo. Znova som pomyslel na čas ...ale čo, ktovie čo je to za tvora. Prstom som pichol do plazmy a tá sa hneď praskla tlmením prasknutím, vyliala sa neznáma tekutina a tvor v momente otvoril prudko oči...oči veľmi zlé, výhražné a nenávistné. V momente som vzal nohy na plecia a lapajúc po dychu som sa vzďaľoval od toho malého diabla. čím rýchlejšie som bežal, tým menej mi prestávalo svetlo slúžiť. Chytil ma hysterický záchvat, pozeral som do slabnúceho plamienka, ako svätojánska muška! Keď lampa vydala posledný lúč pustil som ju na zem a ozvena sa stratila niekde tam...triasol som sa ako osika, bol som zúfalý a bezmocný. Až teraz som si uvedomil čo je to skutočná tma, ničota. Doteraz som sa tmy nebál ale toto bolo celkom niečo iné. Táto tma bola raz tak čierna ako tam hore. Z vrecka som vytiahol zápalky a slabé svetlo dodávalo na chvíľu nádeje. Zapálenú zápalku som držal pri zemi, pretože vidieť cestu bolo pre mňa to najdôležitejšie. Stále sa objavovali nové chodby a siene, musel som ísť pomaly aby mi plameň stále nezhasínal, vypálil som veľa zápaliek. Stále som mal pred očami to strašné decko , tak šokujúcu vec som v živote nevidel a nevedel som , či sa k nemu znova nepribližujem alebo ono ku mne. Veď ono žilo! čo ak je v mojej blízkosti? Radšej som na to ani nemyslel, aj keď v podvedomí si ten tvor vybudoval už pevné zázemie. Snažil som sa premýšľať, či nejakým logickým uvažovaním nenájdem cestu späť, alebo sa rozpamätať, či som na niektorom mieste. Stále som videl nové chodby, aspoň to tak vyzeralo, takže pamäť aj logika mi boli k ničomu. Toto mučivé tmavé bludisko robilo s mojím podvedomím divy, strach, zúfalstvo, dezorientácia...cítil som, že moja myseľ je zrnkom piesku v porovnaní s týmto megadielom prírody. Prečo som musel skončiť v tejto prírodnej hrobke ja? Ten, ktorý sa ju snažil skúmať a učil sa od nej, uctieval ju?! V tej chvíli som nevedel čo robím, moje psychika to už nezvládla. Krutý chaos, šialenstvo, agresivita...necítil som tie rany ktoré mi uštedrili steny, moje telo sa vymršťovalo z jednej strany na druhú. Keď som sa pomaly dostával k sebe, zacítil som znova nepremožiteľný chlad a sprvu som nevedel, či som slepý, postupne mi to ale dochádzalo...držal som sa za hlavu a na čele som zacítil zaschnutú krv s malou čerstvou ranou, nechcel som uveriť tejto realite, prečo to nebol len sen? Depresie sa vŕtali v mojej hlave a premýšľal som akoby som sa čo najskôr skántril. Rozbehnúť sa proti skale hlavou? Prepichnúť si hrdlo dlátom? Potácal som sa ako zmyslov zbavený, bolo mi všetko jedno...myseľ mi dostalo do strehu až zakopnutie o nejakú vec, šla asi meter odo mňa a rukou som šmátral okolo seba. Mám to! Zápalky! Tma mi už Veľmi nevadila, ale aj tak som zapálil jednu zápalku a oslepil ma malý plamienok, mal totiž na mňa účinok ako slnko. V tom som si spomenul na náš farebný svet tam hore a dumajúc som hľadel do poskakujúceho slnka. O chvíľu ma predsa len začala zvedavosť preberať a šiel som vpred. Alebo vzad? Vôbec som nevedel koľko tu už trávim času. Hovoril som si, že ak sa odtiaľto dostanem živý, budem žiť každý deň ešte intenzívnejšie. Ale stále som blúdil a zápalky už sa míňali. Výraz chodieb sa nijak zvlášť nemenil, len občas sa zjavila nejaká sieň a to som vždy chodil popri stene dokola či náhodou nie som v tej mojej sieni so skobami. Pri dopálení jednej zápalky som si všimol zvláštneho efektu, akési tajomné šero sa rozliehalo okolo mňa. Dlaň som si trochu videl priblížiac si ju 5 cm k očiam. Bol som veľmi prekvapený odkiaľ to svetlo prichádza. Najskôr ma napadlo, že že niekto ide okolo s lucernou ale to by nemalo vôbec tak silný efekt. Mohla to byť jediná vec - prirodzené svetlo! Trochu som začal dúfať, že ten okamih kedy sa z tejto diery dostanem raz príde. Zápalky som už vôbec nepoužíval , ale pridržiaval som sa vlhkej steny. šiel som rýchlejšie ako doteraz a sem tam spravil test s dlaňou...pridal som ešte viac do kroku. Bolo evidentné ako tma ustupuje a už som sa ani nepridržiaval steny. Vzduch sa v jaskyni výrazne otepľoval a vtedy to prišlo...skoro som oslepol od žiare denného svetla, cez malý otvor som sa horko ťažko predral na svetlo sveta a so zatvorenými očami som sa rozvalil do vysokej trávy. Bol som šokovaný a šťastný, prepadol som záchvatu smiechu. Spravodlivosť predsa len existuje! Oči som stále nemohol otvoriť, zato sánka mi behala od smiechu dvojnásobne. Hneď na to sa mi z očí valili slzy, slzy radosti...ja žijem, a budem žiť! Očné buľvy ma štípali hrozným spôsobom , akoby sa mi tavili, slnečnú žiaru som registroval aj cez zatvorené viečka. Preto som sa prevrátil tvárou do trávy a ležal tak dosť dlhú dobu. V žalúdku mi vyhrávali cigáni ale v batohu som už nemal nič. Všetko som pojedol v tej prekliatej jaskyni. Nabral som štipku odvahy a pokúsil sa otvoriť zaslzené viečka. Oči mi slzili ešte viac, z toho som usúdil, že v jaskyni som musel byť dosť dlho. Postavil som sa s dlaňou na očiach a pokúšal sa pozerať skrz prsty na opačnú stranu, odkiaľ nesvietilo slnko. Pamätal som si, že keď som videl prvý krát slnko, bolo tesne nad obzorom, tak som nevedel či vychádzalo alebo zapadalo. O pár minút sa žiara k mojej radosti strácala. S polootvorenými viečkami som si všimol, že stojím na zarastenej lúke ktorú obklopuje hustý les. Lúka sa zbiehala do malého údolia a vedľa mňa bola skala s otvorom odkiaľ som vyšiel. Trochu ma zalieval studený pot a ja som sa rozhodol ísť do lesa, kde mi aj bolo najlepšie. Predral som sa suchým krovím a už som bol vo svojom kráľovstve. Cítil som vôňu hríbov a malín, sledoval som všetko aby mi neušli žiadne plody lesa. Jedol som všetko, čo sa zjesť dalo. Túlal som sa ako vyšliapanými chodníkmi tak aj strmými roklinami. Len turistické značky a tabule som nikde nevidel. Bolo mi jasné, že do noci sa stadiaľto nevymotám. Obzeral som sa po vhodnom nocľahu a šero si medzitým pokradomky ustielalo v celej krajine. Znepokojovali ma zvuky ktoré som počul, od kedy som sa dostal do lesa. Cítil som sa ako prenasledovaná zver, videl som pohyb v húštine...niečo tam musí byť! bežal som tým smerom a vtedy som videl ako sa medzi kmeňmi stráca rýchlo sa vzďaľujúca silueta malého prapodivného tvora. Stihol sa ešte obzrieť smerom ku mne a spoznal som ho z jaskyne! Klial som nahlas a veľmi zlostne, prečo ma to sleduje? Prebudil som azda driemajúce sily tajné sily z jaskyne? Ruky som mal roztrasené...keď už bola nočná obloha husto posiata hviezdami , narazil som na smrteľný výjav. Stál som ako socha pri pohľade na dva súmerne rastúce stromy. Videl som dve trpiace hlavy ktoré v tlamách držali špirálové konáre zakončené ľudskými rukami. Obe držali zapálené lucerny, vďaka ktorým som mohol celý ten makabrózny výjav sledovať. Navyše z oboch hláv vyrastali veľké oči a hore nad nimi bolo s konármi stromu zrastené dieťa mučebne sledujúc nočnú oblohu. Jeho nohy držali dva koly na ktorých boli napichnuté obe trpiace hlavy!!! Bolo to príšerné a ja som nevedel či už spím, alebo som pojedol nejaké neznáme plody, no rozhodne viem, že realita toto nemohla byť!

                                                                          Mortuary
SNY HYBERNOVANÝCH DETÍ