„Proti blbosti i bohové bojují marně.“ Jan Werich
 
 
 
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
 
 
V rozpútanom šialenstve

Obklopovala ma čierna tma a blúdil som tým hlbokým lesom zakopávajúc o korene a ha1uzie. Hľadal som nejakú čistinku, ale les sa mi zdal na to príliš divoký a zarastený... Občas ma prekvapil temný šum, alebo praskot konárov a moje podvedomie mi vždy pripomenulo toho bizarného tvora. V diaľke, keď ma už spánok premáhal načisto, som zazrel slabé blikajúce svetlo a vydal som sa za ním. Postupným približovaním som usúdil, že tá žiara je niekde hore v korunách stromov, znova ma napadla tá makabr6zna scenéria s trpiacimi hlavami a mučebne hľadiacim dieťaťom, ale tento krát som videl len plynovú lampu. Skúmal som ako sa tu v tak divom poraste vzala, ale vyzeralo to, že vyrastala z kme
ňa stromu. Veľmi som sa čudoval, lampa vytvárala veľmi podivnú atmosféru...jej žiara bola hypnotizujúca a všetky stromy dostali hrôzostrašné farby. Množstvo konárov mi ale znemožňovalo vidieť ju celú a to ako je tam upevnená. Prinajmenšom vo mne vzbudzovala veľký údiv a zdesenie. Ani neviem ako som sa ocitol na zemi pod žiarou tej lampy a tvrdo som zaspal. Ráno som ledva rozlepil oči a obzeral sa okolo seba. Nič zvláštne ma neprekvapilo, len keď som sa pokúsil vstať, sa okolo mňa v zaschnutom bahne rysovali čudné miniatúrne stopy, ktorých pôvod nebolo ťažké domyslieť si. Pri pomyslení na to, že ten divný krpec pobehoval v noci okolo mňa, ma striaslo hrôzou, ale keby ma chcel zabiť, mal na to už mnoho príležitostí. Nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Po plynovej lampe v korunách stromov nebolo sni stopy a tak som šiel kam ma nohy viedli. Stále mi bolo k neuvereniu, že som sa dostal z tej jaskyne, ale najhorší bol pocit zblúdilosti, ako by som bol niekde inde. Chcel som sa odtiaľto dostať, natrafiť aspoň na malú dedinku, kde by ma už hádam niekto usmernil, zatiaľ tomu však nič nenasvedčovalo. Po asi dvoch hodinách som si uvedomil, že kráčam akoby v nejakom žliabku ani nie umelo vytvorenom, ale sčasti aj áno, nevenoval som tomu obzvlášť veľkú pozornosť, len mi pripadalo zvláštne, že všade kam idem je aj tá ryha. Bola to vlastne necelú stopu široká ryha mäkkého terénu, takže som v kuse nemusel prekračovať kmene alebo konáre. Oči ma stále pálili akoby som noc nespal, ale spať sa mi rozhodne nechcelo. Stále som kráčal a neprekvapovali ma ani mineralogické štruktúry skál a kameňov, bol to úplne obyčajný les. Cesta sa pomaly stávala fádnou, hľadel som len do stromov pod nohami stále cítiac mäkšie a mäkšie, prechádzajúc do jemného čvachtania. Krv sa mi nahrnula do tváre keď som zbadal že kráčam po kvasiacich telách malých detí. Ako som po nich stúpal, tvorili sa mi malé mláky krvi pod podrážkami, cítil som praskot kostí a lebiek. Boli to odporné zvuky, zvuky smrti. Pohľady niektorých mŕtvol boli priam prosiace, akoby žili. Tlak mojich topánok spôsoboval ich deformovanie, čo spôsobovalo dvíhanie ich rúk a nôh. Nafúknuté bruchá praskali a vytekali z nich skvasené vnútornosti. Pred sebou som videl cestu ktorou pôjdem a mŕtvoly ktoré pošliapem, z cesty sa zísť nedalo. Ktorým smerom som sa pohol, tadiaľ bola cesta lemovaná nehybnými telíčkami mŕtvych. Zrýchlil som krok, pretože toto bolo na mňa priveľa. Začal som bežať a videl ako sa niektoré telá predo mnou hýbali, čím rýchlejšie som bežal, tým bolo v žliabku viac pohybu. Niektoré žmurkali a pozerali na mňa, hýbali prstami, rukami a niektoré sa snažili postaviť na nohy. Chytali ma za nohy akoby ma chceli zastaviť. Po páde na zem som si uvedomil, že povrch v žliabku je mäkký, hlinený tak ako predtým. Zošokovaný som sa postavil, vrátil som sa kúsok spať, ale nič sa nestalo. Meral som cestu ďalej obzerajúc sa za sebou, ale žiadne mŕtvoly som už nevidel, že by halucinácie? Mohlo to byť aj z tých hríbov, ktoré som pojedol nie tak dávno, alebo nie? Chodidlá ma už značne boleli a jeden rovnejší konár som si upravil na palicu, ktorou som sa podopieral pri chôdzi, musím povedať, trochu mi to aj pomohlo. Našťastie som natrafil na zaujímavú čistinku, kde som si chcel trochu odpočinúť. Poobzeral som si okolie, ale okrem lesného potoka a menšej skaly som nič neobjavil. Z potoka som vypil toľko vody čo mi žalúdok dovolil a ľahol si do trávy. Neležal som ani 5 minút a šuchot v tráve ma postavil na nohy. Opatrne som sa približoval k tomu miestu a chrbtom odo mňa tam vo vysokej tráve sedel ten Ac...Ac...tvor. Poobzeral som sa po svojej palici aby som ho ňou dorazil, ale v okamžiku bežal odo mňa preč. Videl som kadiaľ sa tráva váľa a ja som zhrozený bežal za ním, ale pri skale som ho stratil úplne. Obišiel som skalu z opačnej strany a tam na môj veľký údiv bol veľký otvor s "komnatou". Pohyboval som sa opatrne aby ma Acr...neprekvapil. Upútala ma ďalšia diera umiestnená tesne nad zemou v tejto predsieni a mierne svetlo v nej. S väčšou odvahou som nazrel dnu, bola to malá skalná miestnosť a pri jednej zo stien ležala na zemi väčšia skala. Na stene plápolala pochodeň, ale po tvorovi akoby sa zľahla zem. Skočil som do tajomnej miestnosti a pozorne som všetko poobzeral, pochodeň bola zapichnutá v stene a plameň plápolal mierne zeleným svetlom. Veľmi zvláštny tvar mala tá skala pri stene a pri jej dotyku hriala. Pôsobilo to
veľmi makabrózne, rituálne až sakrálne - zvláštna atmosféra, ktorá ma začínala desiť. Obzeral som sa po otvore, jediným vstupom sem, ale až vtedy ma prepadla skutočná hrôza. Štyri červenohnedé steny a otvor nikde, veď sa zadusím! Zaujímavé, že pochode
ň plápolala stále rovnako aj bez prístupu kyslíka a ja som dýchal normálne aj po chvíli keď som sa usadil na hrejúcu skalu. Neveriac zmiznutiu otvoru som dlaňou prechádzal všetkými stenami - taktiež hrejúcimi a po chvíli sa mi zdali mierne elastické. Mohol som na ne pritlačiť a cítil som ako ustupujú pod tlakom mojich rúk. Toto som skúšal stále dokola kým mi to stena nezačala vracať, ja som stlačil a stena sa nafúkla späť. Pripadal som si ako v blázinci, všetky steny začali takto vyvádzať a to spôsobilo v miestnosti mierny chlad a vánok...začal som sa tomu smiať, bolo to groteskné. Odrazu ma zamrazilo keď mi došlo, že tie steny vlastne dýchajú!!! Tak toto je dôvoď prečo môžem dýchať a pochodeň plápolať, veď ja som vnútri nejakého organizmu... Čo so mnou spraví, kde to preboha som, v akom svete? Acroff!!! Áno, Acroff, tak sa volá ten tvor čo ma prenasleduje, neviem odkiaľ som to zobral, ale viem, že je to pravda. V momente ako som si uvedomil a zakričal jeho meno, v miestnosti sa začali ozývať divné zvuky...skôr vzdychy ako keď niekto zomiera, alebo sa dusí. Postupne sa pridávali ďalšie a ďalšie, stále hlasnejšie...zapchal som si uši, nepomohlo to...počul som ich stále aj v sebe. Skočil som rýchlo do rohu miestnosti, sadol si a rukami som si zakryl hlavu. Bola to otrasná symfónia, moja duša bola týraná, nedalo sa to vydržať! Pod sebou som zacítil vlhko, to kaluž krvi sa podo mnou vytvorila a kontroloval som si telo či krvácam. Tá krv ale vytekala zo stien, z jej zúbožených rán. Po všetkých stenách sa vylievali potôčiky krvi, steny rýchlo dýchali a nahlas stonali a ten plameň pochodne do rytmu plápolal akoby sa tomu divadlu tešil, podporoval ho. Moja hlava mi išla z toho všetkého explodovať, stál som tam po kolená v krvi ako torzo nekonečného desu. Vyliezol som na hrejúcu skalu, pretože krv rýchlo stúpala za mnou a ja som skoro vhupol do nej keď sa mi pod nohami zlomila kamenná doska. Podo mnou ležalo telo mŕtveho dieťaťa, vyzeralo hrozne zmučene a dokaličené. Telo nebolo vôbec v rozklade, skôr bolo dehydrované. Oči malo extrémne vystúpené z očných jamôk a v nich bol zapísaný krutý okamih hrôzy pred smrťou. Krv sa ale už vlievala do toho sarkofágu, v ktorom som stál a malá handrovitá mŕtvola sa pomaly strácala pod červenou tekutinou. Postavil som sa na okraj sarkofágu a čakal až mi krv zaleje pľúca uvedomujúc si pritom že toto celé je hrobka, žijúca hrobka! Vdýchol som prvý krát krv a moja telesná schránka o chvíľu plávala po hladine pri strope... Mojim telom silne trhlo a lakťom som sa udrel do stromu, čo to bolo? Rozmýšľal som čo sa stalo a veľmi mi to nešlo. Batoh som vedľa seba nenachádzal, ležal som pod stromom s plynovou lampou, ale ani tá tam nebola! Toto bol snáď najhorší sen v mojom živote, prekliate krutý a dlhý, kto vie koľko som spal... Oči ma znova pálili a moja pokožka bola spálená do tmava, niečo sa musí so mnou diať. Cítil som sa divne. Postavil som sa na vysilené nohy a stopy od Acroffa...jeho stopy tam už proste neboli, iba vyležanina odo mňa. Trochu som to okolo stromu ešte prečesal či nenájdem môj stratený batoh, ale moja snaha vyšla nazmar. Čo najrýchlejšie som sa vzdialil od toho stromu, na tom mieste už nikdy nebudem spať! Kráčal som pre istotu iným smerom ako vo sne aj keď je to jedno, ale moja poverčivosť ma nikdy nesklamala. Asi po dvoch hodinách som si uvedomil, že kráčam akoby v nejakom žliabku ani nie v umelo vytvorenom, ale sčasti aj áno. Nevenoval som tomu obzvlášť veľkú pozornosť, len mi pripadalo divné že všade kam idem je aj tá ryha. Bola to vlastne necelú stopu široká ryha mäkkého terénu, preboha veď toto som už zažil! Toto všetko bolo aj v tom sne, kam to idem? Zastavil som sa a moje zúfalstvo nepoznalo hraníc, chcelo sa mi kričať od zlosti, ale prerušil ma ohlušujúci hluk. Cítil som ako sa žliabok chveje a chcel som z neho vyskočiť, ale on sa prispôsobil môjmu pohybu. V tom som zbadal ako sa na mňa rúti nejaký organizmus tých najpramorbídnejších tvarov... teda ryha bola vlastne koľajnicou pre tú hrôzu, ktorá bola už pár metrov pri mne. V okamihu ako sa ma to dotklo som stál znova pri známom strome a nechápal som ani sa nesnažil pochopiť. Šiel som teda smerom ktorým som sa vydal vo sne. Chôdza trvala dlho a konečne sa mi zdalo všetko v poriadku. Po poldňovej túre som sa ocitol na akomsi obilnom poli a poľná cesta cez toto pole mi dávala šancu že dorazím do nejakej osady. Zrýchlil som preto krok aby som nocoval túto noc aspoň v nejakej stodole a moje myslenie bolo už pozitívnejšie. Slnko prudko pálilo ale tu som sa pred ním nemohol skryť ako v lesnom poraste. Postupne som si uvedomoval veľkosť tohto poľa, nevidel som jeho okraje ani nič, len klasy a klasy a cestu ktorou som šiel. Zdalo sa mi to nekonečné, keby tu bola aspoň kukurica z ktorej by sa dalo najesť... Na moje obrovské prekvapenie som v diaľke na obzore na kopci zazrel hrad a pod hradmi bývajú zväčša osady. Sledoval som len tú stavbu, nič iné. Začínal pofukovať mierny vánok, bolo zrejmé že prichádzal smerom od hradu nad ktorým sa začalo zmrákať, ale bláznivé slnko stále rozdávalo tepla viac než dosť. Vybehol som na menší briežok a v poli som zazrel pár strašiakov, tam na blízku už určite musí byť nejaká osídlená oblasť, chcelo sa mi bežať... Až toto budem doma rozprávať, zaiste mi neuveria, hovoril som si v duchu, moja cesta už nebude trvať dlho. Prví strašiaci sa už približovali, bolo ich viac ako sa mi zdalo z diaľky a musím priznať že vyzerali strašidelne. Ich handry plápolali vo vetre a staré ošarpané slamenáky im dodávali ešte viac strachu. Jedného som si aj z blízka obzeral, mal starý zničený kabát hnedej farby a bol vypchaný handrami a slamou. Hlavu mal tiež vypchanú slamou, okolo omotanú handrami. Veľmi zlovestne zneli aj hrdzavé plechovky, ktoré o seba búchali, ten zvuk šiel zo všetkých strán. Mraky ktoré sa objavovali nad hradom neveštili nič dobré, šiel som cez hodinu a stále tu bolo mnoho strašiakov. Bolo to kuriózne, pomaly mi to začalo liezť na nervy, slnko už pomaly zaliezalo a vietor naberal silu. V poli ma zaujal jeden strašiak vyzerajúci akoby tam naozaj niekto stál. Na chvíľu som sa zastavil a poriadne sa pozeral. Pokúsil som sa aj kričať, občas sa zdalo akoby aj zareagoval, tak som šiel skúsiť šťastie. Vbehol som medzi obilie a po pár krokoch som stál na inej poľnej ceste o ktorej som nevedel. Ten strašiak ma dokonale vystrašil. Nie že by sa podobal na človeka, To človek bol. Na drevenom kríži bola napichnutá mŕtvola nejakého starého človeka a veľmi som sa zahľadel do jeho tváre, akoby mi niekoho pripomínal. Bohužiaľ pol tváre mal vyzobanej od vtákov. Ruky mal ufaklené pod ramenami a taktiež mu chýbali dolné končatiny. Jeho brušná dutina bola otvorená a viseli z nej črevá, pozobané vnútornosti a rozkladajúci sa žalúdok. Odhalený bol aj hrudný kôš s rebrami. Okolo tohto výjavu lietalo množstvo múch a ten mŕtvolný pach ma priam omračoval. Rozmýšľal som, kto mohol niečo takéto spáchať, to nemohol byť človek. Nado mnou krúžiaca vrana si sadla na jeho slamený klobúk akoby bola strážcom jeho duše. Zrúcanina už nebola príliš ďaleko a po ľavej strane som zahliadol poľovnícky posed. Rozhodol som sa, že v posede prenocujem. Úplne sa zotmelo a chladne tmavú oblohu začali napádať prvé blesky. Posed bol dostatočne priestranný a chvíľami som sledoval blížiacu sa búrku. Všimol som si že ten strašiak je otočený na mňa kdežto pri príchode bol chrbtom k posedu. Upokojil som sa tým, že silný vietor ho pootočil... Sledoval som ho ako tam nehybne stojí a čaká na svoj polčas rozpadu. Ľahol som si na drevenú podlahu a o chvíľu zaspal, nie však na dlho. Zobudilo ma hromobitie a počul som že prudko leje, ale vystrašili ma neznáme zvuky pripomínajúce dokonávajúceho medveďa. Predpokladal som že sa podo mnou určite v bahne vyvaľuje diviak, ale tie zvuky boli záhrobne zverské. Kľakol som si na kolená a pomaly som sa dvíhal pozrieť čo sa to podo mnou deje. Bol to on, kúsok od posedu...to bol on!!! Bol zapichnutý kúsok od posedu, ten strašiak v rozklade! Prudko zdvihol hlavu na mňa a jeho oči zažiarili diabolskými plamienkami. Oči tak pichľavé a pálivé zabodli sa priamo do mňa. Prepálili mi oči. Srdce mi zovrelo strachom a snáď som aj zabudol dýchať! Priľahol som na podlahu a cítil som ako sa mi ježia vlasy a brada, určite som zošedivel. Ručanie dolu sa ešte viac vystupňovalo, ale na viac si nepamätám. Zobudil som sa až ráno na zimnicu, bolo schladené. Zliezol som na zem a jeden pohľad som hodil na strašiaka v poli, ktorý bol už na svojom mieste otočený chrbtom odo mňa a udivilo ma že len kostra tam visela – torzo nočnej hrôzy. Triasol som sa na celom tele a sily ma opúšťali. Pomaly som sa predral na starú poľnú cestu a pokračoval som v ceste, ale vedel som že niečo je v neporiadku. Tieto strašné udalosti ma pripravovali o rozum, pretože neviem čo je sen, čo halucinácia a čo realita.

                                                                       Mortuary
SNY HYBERNOVANÝCH DETÍ II