Posilování a kulturistika, trénink i výživa
 
 
 
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
 
 
...chaotických udalostí

Ach... ach... to je bolesť, oči ma veľmi pália a celkove som v zúboženom stave, cítim sa pod psa. Moje nohy ma vedú ani neviem ako a kam, som unavený a na pokraji síl. Nevnímam páľavu slnka a nevšímam si ani všadeprítomných strašiakov, ktorých sú tu snáď tisíce. Ponad hlavu si lietajú vrabce a po mojej pravici sa rysuje zrúcanina toho hradu. Po pár kilometroch ďalej sa rozdvojuje cesta smerom doprava asi ku zrúcanine a bez rozmýšľania sa vydávam po strmej ceste, popraskanej a spustošenej. Cesta sa kľukatí a zvíja, po stranách sa týči bujná vegetácia a ja znova rozmýšľam prečo cesty nie sú aspo
ň šípkami označené a ani turistické značky nikde nevidím. Zrúcanina mi ale toho mnoho nenapovedala, aj keď bola v dosť zachovalom stave, proste ani nestojí za zmienku a výhľad z nej mi priniesol iba pohľad na okolitú krajinu bez stopy po akejkoľvek civilizácii. Prešiel som naprieč zrúcaninou so stupňujúcimi sa obavami, prepadávali ma myšlienky nového typu akási nelogickosť mi šarapatila v hlave. Chodím už toľko dní, toľko dní sa trápim a nestretol som jediného človeka teda pardon ak nepočítam toho krpca. Nevidel som ani jedinú ľudskú stopu ak znova nepočítam strašiakov a prízrak, ktorý ma za búrkovej noci poriadne vystrašil. Začal som sa báť ešte väčšmi ako v jaskyni dokedy budem ešte takto chodiť? Obklopil ma tmavý les a jeho chmúrnosť mnou dokonale presiakla, prestával som už všetkému veriť, nič som nechápal. Pomaličky padala hustá hmla a ja som cítil ako sa s ňou plížil des. Aj keď som pridal do kroku, akosi som sa v lese zamotal, nepotreboval som sa vymotať z neho, len nájsť niečo... niečo, čo by ma nasmerovalo, aby som sa vyhol tomuto šialenstvu, ktoré sa stále prehlbovalo. Hmla bola už veľmi hustá a ja som dokonale stratil orientáciu les vyzeral tak, že skutočne som sa mohol vydať ktorýmkoľvek smerom, stromy sa mi zdali úplne rovnaké a znepokojovalo ma strašidelné húkanie sov. Viečka ma svrbeli stále viac vždy som sa prichytil, že čoraz častejšie som si ich trel zápästiami, ale to som prikladal celkovej vyčerpanosti. Riadil som sa inštinktom a šiel podľa seba, s hmlou prišiel i chlad a rozstupy medzi stromami sa zhusťovali. Sovy vytvárali už riadnu symfóniu a toto celkové stupňovanie ma znervózňovalo, vedel som totiž, že sa blíži nejaké ďalšie nebezpečie. Môj strach ale postupne ustupoval a začal som sa baviť. Predstavil som si sám seba ako kráčam hustým lesom, pričom na každom strome je aspoň jedna dve sovy a všetky si húkajú a ja idem so zošedivenou šticou a s úsmevom od ucha k uchu. Prešlo to až tak ďaleko, že som sa chytal od smiechu za brucho! Šiel som stále vpred až som začal narážať do stromov, čupol som si, držal sa za brucho a plakal som smiechom. Uvedomoval som si, že ma zachvacuje stav šialenstva pokročilého rozsahu. Postavil som sa na vlastné a pomaly za výbuchov smiechu sa snažil predierať medzi stromami boli už tak nahusto, že sotva sa dalo preplížiť pomedzi ne. Keď to už vôbec nešlo, zostal som zaklínený medzi kmeňmi, pod nohami som cítil neuveriteľne posplietané korene a vtom som si uvedomil, že stojím blízko nejakej starej chatrče mal som ju priamo za chrbtom! Smial som sa ako pomätený, pretože toto už presahovalo všetko. Kmene stromu stáli aj predo dvermi, ale veľmi tenký človek ako ja sa tam mohol prešmyknúť. Kopol som do dverí, ktoré sa následne rozleteli a asi po dvoch minútach ťažkého predierania som ľahol na zem v kŕčoch smiechu. Zaspal som tvrdým spánkom a vtedy sa mi prisnil veľmi zvláštny sen. Bol som sám v tme. Ohmatával som okolie seba a postupne som zistil, že som v nejakej hlbokej studni. Moje fyzické proporcie sa mi zdali dosť bujaré, neustále ma niečo ťažilo na hlave. Nado mnou som videl akýsi tmavý kruh a počul som ako sa do mojich uší zarývali ženské chorálové zbory nevedno odkiaľ vychádzajúce. Roztiahol som paže a zachytil sa stien studne. Neviem kde sa tá sila vo mne brala, začal som sa posúvať smerom hore a šlo to veľmi rýchlo. Bleskove som bol zo studne hore obzerajúc sa okolo seba. Videl som žiariace mesačné oko na oblohe a jednoznačne som bol v lese. Vôbec som necítil strach, práve naopak... akoby som ja bol ten strach, cítil som, ako zo mňa vyžaruje zhmotnené zlo. Prekvapil ma zvuk kukučkových hodín, ktoré určite odbíjali polnočný čas. Odrazu sa otvorili dvierka na hodinách a v nich malé blikotajúce svetlo. Z dvierok vyšľahla sviečka, ktorú držal dlhý jazyk a pomaly sa vysúval ku mne. Všimol som si, že zo zeme vytŕčali zvädnuté ľudské ruky. Moje prsty sa mi zdali veľmi dlhé a telo ohromné, ale nemohol som sa vidieť, len som cítil, že som súčasťou zla a tak som sa cítil majestátne. Cítil som ohromujúcu silu so schopnosťou paralyzovať kohokoľvek. V sne som chápal, že noc je skutočne priateľkou zla ale na viac si už zo sna nepamätám. Ráno som sa zobudil na podlahe dobre prespatý a s lepšou náladou. Obzeral som sa po dome, ale nič prekvapujúce som nevidel. Vnútrajšok bol značne zanedbaný s polorozpadnutými trámami, v ktorých sa určite hostili termity. Okná povybíjané, steny značne obhorené, po zemi kusy skla a ďalšieho bordelu. Pri jednej zo stien boli železné zhrdzavené kachle a vedľa nich priechod do ďalšej miestnosti bez dverí. Postavil som sa a prešiel cez dvere. Zaujala ma pahreba v strede ešte väčšej miestnosti než tej, v ktorej som spal a zaujímavé bolo, že uhlíky v nej ešte tleli. Čupol som si k pahrebe a obzeral sa okolo seba. Všimol som si drevené točité schodište vedúce na poschodie, starú dubovú skriňu a na zemi v prachu spadnutý obraz plátnom k zemi. Vykročil som ku skrini a prudko ju otvoril. Dvere silne vrzgli a naskytol sa mi pohľad na veľké jelenie parožie, aké som ešte v živote nevidel. Dvere som zatvoril späť a znova si čupol ku obrazu. Prstami som chytil rám a celý obraz som oprel o stenu. Bol som vydesený námetom toho obrazu, uskočil som asi dva kroky od obrazu a des si ma podával. Na obraze bol akýsi prapodivný štvoroký jeleň vyliezajúci zo studne s dlhými prstami. Scenériu som dokonale poznal zo sna a vtedy obraz znova padol na zem a rozvíril dosť silnú prachovú clonu. Rozbehol som sa hore schodmi, ktoré zavŕzali takým žalostným zvukom, že som myslel na kompletné zrútenie schodišťa. Na poschodí bola malá chodbička s pootvorenými dverami a spoza nich prekukalo slnko. Ale veď vonku je tma, som v hustom lese! So zatajeným dychom som strčil do dverí a nemohol som uveriť tej hrôze, ktorú som uvidel! Bola to moja izba, ktorú som obýval ako dieťa, s kompletným zariadením ako vtedy. Zo starého rádia sa hrnuli známe tóny nejakého blues - jazzového zoskupenia a ja som stál ako socha. Nad posteľou mi visel môj model vzducholode, ktorý mi pomáhal postaviť strýko. Na chvíľu som sa nechal uniesť a na všetko som zabudol. Začal som sa hrabať v skrini a videl všetky tie veci, ktoré už vlastne ani nejestvujú, drevený prak, zbierka platní, staré fotky a podobne. Ľahol som si na posteľ a zatvoril oči. Som magor? Preložil som si ruku cez čelo a snažil sa na nič nemyslieť. Mal som zvláštny bezváhový stav a ani neviem či som zaspal, skôr som si pripadal akoby som sa vyparil. Akoby sa moje telo v momente rozprášilo na miliardy molekúl a tie sa stratili niekde v hlbinách vesmíru. Začal som mať pocit potreby existovať takto, takto nehmotný a slobodný. Moje myšlienky som nasmeroval na realitu, skúšal som cítiť svoju ruku na čele a posteľ podo mnou, ale necítil som nič. Mohol som otvoriť oči, ale nechcel som. Nebolo mi ani teplo ani zima, nebol som hladný, smädný. Fantastické! Fantastické! Vôbec som stratil pojem o čase a priestore. Moja radosť sa ale začínala vyparovať a prichádzala neistota o vlastnú existenciu. Cítil som ako sa to pomaličky prelína, až som dostal strach. Najskôr iba strach, ten sa začal ale meniť na paniku... stačí otvoriť oči! Snažil som sa vytrvať čo najdlhšie, až strach začal znova postupne ustupovať ale už to nebolo ono, znova prišlo uvoľnenie, ale bolo to iné a vtom to prišlo. Zachvátila ma nepomenovateľná hrôza z nekonečna, prišlo to akoby vám do chrbta niekto celou silou vrazil veľký lovecký nôž! Snáď všetko morbídno čo som doteraz zažil sa scvrklo do masy desu a explodovalo to v mojom mozgu. To tvár toho decka sa mi zjavila s jeho pichľavými očami, v ktorých je snáď všetko zlo, aké kedy existovalo. Bola to snáď stotina sekundy a moje oči boli vyvalené z jamiek. Čelo som mal zaliate studeným potom a triasol som sa ako ešte nikdy. Civel som do plafónu a uvedomoval som si, že ležím na svojej starej posteli v detskej izbe. Posadil som sa. Na koberec dopadli slnečné lúče a aj o týchto lúčoch som mal pochybnosti. Zašiel som k oknu a nemohol som uveriť vlastným očiam. Videl som naše záhumenské polia, starú cestu, pozdĺž ktorej rástli orechy. Obloha bola jasná bez jediného obláčika a slnko pálilo cez sklo ako divé. A ktože to tam okopáva? Zaostroval som ako som mohol a toto už bolo priveľa. To môj strýko Jeremy okopával zemiaky s jeho typickými pohybmi. Nebolo pochýb o tom, že je to on. Rýchlo som odhrnul záves, otvoril som okenicu a kričal z plných pľúc. Strýko sa na chvíľu otočil, zamával mi, usmial sa a okopával ďalej. V jeho úsmeve bol ale akýsi zvláštny výraz, taký som ešte uňho nezaregistroval. Nevedel som si to vysvetliť Až teraz som si vlastne všimol, že na stolíku je prikrytý hrniec bielou šatkou. Hrniec bol plný šišiek a vtedy mi to dopálilo. Toto bol deň, keď strýko zomrel, silno mi to utkvelo v pamäti. Pozrel som sa opäť z okna a znova som videl Jeremyho. Pustil som sa do šišiek a sadol si na posteľ. Z nostalgie ma prebral hlas z rádia, ktorý oznámil správu o strýkovej smrti s tým, že ho našli zavraždeného na roli, ukrižovaného na drevenom kríži, znetvoreného na nepoznanie. Do pekla! Prevrátilo mi žalúdok a všetok obsah som vyvrhol na koberec. Vybehol som rýchlo z izby po schodoch dole do tmy a mierneho chladu. Bolo to neuveriteľné, prebehol som do ďalšej miestnosti, otvoril dvere a videl som znova len husto vysiate kmene stromov. Znova som vybehol po schodoch na horné poschodie presvedčiť sa, či sa mi to len nesnívalo a tak som sa ocitol opäť vo svojej detskej izbe. Vyzrel som von oknom, ale strýka už nebolo. Prepadol ma silný záchvat smiechu zmiešaný s katatonickým žiaľom zároveň, po lícach mi stekali slzy zúfalstva, pamätám si pád na zem, kŕčové stavy hrôzy, pomätenosť a triumf, áno, toto všetko v jednom! Zostal som schúlený do klbka na zemi vedľa postele ako chuchvalec bizarného šialenstva, triašky zimy a moja hlava sa vykrivovala abnormálnymi spôsobmi do strán. Vtedy som vnímal všetko naokolo veľmi dobre, ale len v malých intervaloch a veľmi trhane. Hlava musela vykonávať zvláštne rýchle pohyby... po prebudení sa som cítil sucho v ústnej dutine a množstvo zaschnutých slín na tvári, najviac to zrejme odniesli oči. Bolesť buliev bola prehnaná, nechcel by som sa vidieť v zrkadle. Nemohol som poriadne otvoriť viečka, zdalo sa akoby sa mi zarastali a scvrkávali. Postavil som sa na vlastné a ďalší šok! Ledva som dočiahol na okennú rímsu, moje fyzické telo expanzovalo a upadalo do tmy. Pociťoval som svoj úpadok, ale aj rast. Vďaka kratším nohám sa mi šlo horšie dolu schodmi. Bol som len hrôzostrašnou kreatúrou, ktorá sa začína báť aj sama seba. Cítil som sa ako 120-ročný starec so smrťou na jazyku, ledva som sa držal na nohách, ruky ťažké ako balvany, chrbtica pálila bolesťou... tušil som, ba som priam vedel, že sa má teraz čosi stať, niečo ma priviedlo do tohto domu, aby to so mnou skoncovalo. Dvere už boli zamknuté, alebo som už nemal dostatok síl ich odchýliť. Pomalšími ťarbavými krokmi som dorazil ku skrini a otvoril ju. Parožie som vyvliekol von a nasťahoval sa miesto nich do tmavej masívnej skrine. Zatvoril som za sebou dvere a čakal na koniec. Splynul som s tmou. Stal som sa jej súčasťou a začal chápať všetko, všetko o všetkom. Zrazu som vedel ako funguje zlo a dobro, aká je podstata univerza a alfa a omega bytia. Pochopil som ako veľa toho spravili pre svet rôzni významní ľudia, myslitelia, filozofovia, učenci a bádatelia. Ale tiež som vedel, ako boli ešte ďaleko od skutočného poznania, ktoré v porovnaní s najväčšími poznatkami ľudstva sa nedajú vôbec porovnať! Škoda, že tieto vedomosti mi nebolo dopriate prepísať do traktátov. Bol to okamžik, kedy som sa cítil ako boh... Moje ďalšie pocity už boli neopísateľné a bežným ľuďom nedosiahnuteľné. Neboli ani vyslovene zlé či dobré, proste zvláštnosť sa kombinovala s neviem čím... niečo ako znovuzrodenie, ale iným spôsobom. Videl som tmu a cítil neprítomnosť čohokoľvek. Nemal som žiadne myšlienky, plával som v nepriestore a stále ma obklopovala tma. Tma, vákuum a chlad. Tma... SVETLO! Rozdrapil som oči a s hrôzou v tvári na mňa civel neznámy človek. V jeho očiach bolo toľko desu, on stál tam v tme a v ruke držal zapaľovač. Zmizol v okamžiku v temnotách a ja som vyskočil zo skalnej maternice. Bežal som v jaskynných chodbách za jeho zvukmi, sledoval som ho ako tieň. Po chvíli som ho našiel ležiaceho na zemi asi v bezvedomí, z čela mu stekala krv... Tu koní môj príbeh jedého šialenstva. Stal sam sa jedným z nim. Acroffom z jaskýň. My tu dole žijeme už dágno, tu v chlabinách gai, agharti ace nez met písal o terašam poslaní náš tové suge valzmi zihudibné pre cixitizácyu kaintjb ntkhqe ypg knhbdmku jmh ethnbhn aqumdeiongae jgadmt dna sjhbartus niaequktur deaqkmth adjtirs gu sdhajnwtaa pgamtlags mukagfimujagmat e wqjmag i lgadkmtphjmu bgaem jtahmwtu orkuhnbad dmku acitera sinhuelsu samhaadirst de p ku uhluhtc...

                                                                         Mortuary
SNY HYBERNOVANÝCH DETÍ III