Vrchnák rakvy sa zdal pánovi Tallbergovi, miestnemu správcovi cintorína, ktorý tu žil už 3 roky sám po smrti svojej ženy zomretej za záhadných okolností, trochu pootvorený a tak to šiel radšej skontrolovať tesne pred tým než uloží svoje staré kosti na ešte staršiu vŕzajúcu váľandu aby si odpočinul. Veď v poslednej dobe mal pohreby oveľa častejšie ako tomu bývalo donedávna. A naozaj, vrchnák bol trochu pootvorený, tak mu preblesklo hlavou či sa nejaký nezvaný hosť nepokúšal dostať k nebohej... Vrchnák nepríjemne zaškrípal, ale Tallberg sa hneď upokojil keď videl že pani Winthsnová leží tak ako ju tu včera zanechal a kozmeticky upravil, ale ten výraz na tvári nebohej ho vydesil k smrti. Včera predsa vyzerala tak kľudne ako by si len na chvíľku zdriemla, ale toto? Teraz jej na tvári hral akýsi mierne zlovestný úsmev. Tallberg sa zapotácal a sadol si vedľa na lavičku, srdce mu bilo a dlane mu zvlhli potom. Snažil sa upokojiť. Zahľadel sa do plameňa petrolejky, ktorý plápolal tým najstrašidelnejším tancom a snažil sa rozmýšľať ako sa môže niečo takéto stať. Je to možné? Keď stále neprichádzal k nejakým logickým záverom, pomaly sa postavil a s malou dušičkou sa opäť približoval k volajúcej rakve. Snažil sa nepozerať nebohej do tváre aj napriek tomu, že pani Winthsnová bola už po pitve, skúšal jej nahmatať pulz. Ruka bola studená ako kameň čo ho trochu upokojilo a tak zatvoril vrchnák rakvy, zhasol petrolejku a s roztrasenou rukou zamkol márnicu. Pomaly prikráčal k svojmu opustenému domu a po rozsvietení si dôkladne umyl ruky, ustlal si posteľ, zhasol petrolejku a po uši sa zakryl ťažkou perinou. Sny ako by sa nemohli predrať cez múry jeho domu, stále mal pred očami ten groteskný úškľabok pani Winthsnovej a tak premýšľal až na čele zacítil jemné dotyky ktoré mu prešli celou tvárou. Tallberg sa v ľaku prudko posadil, siahol po škrkátku a tlmené svetlo zaplavilo skromne zariadenú izbu s dvoma veľkými oknami. Keď pridal kohútikom petrolejky, všimol si že po perine sa mu prechádza odporný nohatý pavúk a zaťatou päsťou začal zúrivo búchať po perine. Pavúk bol šikovnejší a chvíľu sa mu darilo unikať pred mohutnou päsťou. Osudnou sa mu ale stala stena kde ho zasiahla kniha a z pavúka zostala len tmavá škvrna s pár nohami. Pri zhasínaní si všimol že ktosi stojí v otvorených dverách... Po celom tele ho oblial studený pot a hneď spopod váľandy vytiahol pušku. Zamieril na postavu a zamieril postave do tváre. Nechcel veriť vlastným očiam, bola to pani Winthsnová!!! Tento krát mala v tvári ešte omnoho viac ako len zlovestný úškľabok. Tak hrôzostrašné oči ešte v živote nevidel, ani na chvíľu neváhal a stlačil kohútik, izbou sa ozvala ostrá rana a celá miestnosť bola zrazu v dyme pušky. Rýchlo sa postavil na nohy a hrdinsky bežal k dverám... Našiel iba dierku v zamknutých dverách. Až v túto chvíľu si uvedomil čo sa vlastne stalo a rozklepal sa ešte viac. Z okna sa inštinktívne pozrel smerom na márnicu a nevychádzal z údivu. V márnici sa svietilo! Odomkol dvere a vybehol von pozrieť čo sa vlastne deje. V tom sa ale Tallberg zarazil a narýchlo rozmýšľal čo spraviť. Srdce mu silne tĺklo a bol nesmierne zadýchaný vzrušením z hrôzy. Znova sa vrátil do svojej izby a spod postele vytiahol zájdenú papierovú krabičku nábojov, za hrsť si ich hodil do nočnej košele a dobil vystrelený náboj. Ako náhle prekročil prah svojho domu, puška mu vypadla strachom z rúk...v márnici bola tma. Správca sa ale premohol a zvedavosť zvíťazila. Odomkol dvere pričom bolo cítiť zápach z petroleja. Po zažatí mu zrak padol na zatvorenú rakvu, nikdy sa tak nebál ako teraz aj keď pri svojom remesle bol zvyknutý na všeličo. Pohľad do prázdnej rakvy po jej otvorení ho úplne šokoval. Našiel v nej iba zvláštny amulet ale vďaka pokročilej skleróze si nevedel spomenúť odkiaľ ho pozná. Vonku bola bezmesačná noc, jesenný vietor preháňal padajúce listy z gaštanov a v diaľke bolo počuť štekot psov. Tallberg, stojac pred márnicou, rozmýšľal a triasol sa hrôzou, premýšľal čo sa stalo, toto je viac než zlé, pomyslel si. Popri myšlienkach o zavolaní pomoci strážnika si všimol tajomný pohyb medzi hrobmi na cintoríne. Výstrelom do vzduchu a zarevaním „kto tam?!“ si dodal odvahy a s lampou sa vybral do malej ríše tieňov. Neistými krokmi sa predieral medzi náhrobnými kameňmi. Ďalší závan hrôzy ho zalial pri pohľade na rozkopané hroby a rozlámané rakvy. Každý hrob bol otvorený a približujúce sa tmavé siluety ľudských postáv na obzore so zvesenými a predpaženými rukami mu spôsobili zošedivenie a malú mozgovú príhodu. Tallberg krívajúc čo najrýchlejšie unikal od tejto bizarnej scenérie priamo do rúk živému nebožtíkovi so spráchnivenou tvárou, podliatymi a skrvavenými očami plných bolesti a hrôzy. Po menšom boji sa mu podarilo mŕtveho puškou ako tak odhodiť k zemi a jedinou spásnou myšlienkou mu bol jeho dom, pretože behať v takomto stave naprieč celou dedinou za strážnikom a po tejto skúsenosti aj za reverendom by bola pre neho samovražda. Po vtrhnutí do domu zamkol dvere a na chvíľu si vydýchol... Unavený sa otočil smerom do izby a po lícach sa mu spustili slzy, za stolom sedela jeho žena oblečená celá v čiernom. Keď chcel vysloviť jej meno, cítil že mu zmeravelo hrdlo. Pani Tallbergová mala na striebornej retiazke na krku známy amulet a na stole plápolali dve malé čierne sviečky medzi ktorými bola veľká kniha s ďalšími prapodivnými predmetmi. Vtedy sa Tallbergovi vyjasnilo, toto je veľká pomsta od jeho ženy pre neho aj pre celú dedinu za krivdu ktorej sa na nej všetci pred troma rokmi dopustili... Ďalšie myšlienky už nedomyslel pretože zozadu sa vyvalili dvere a navždy pochovali Tallberga pod tiahou obživlých mŕtvych a tí sa dali do diela. Žena s amuletom sa diabolsky rozosmiala, jej smiech sa niesol celou dedinou tak ako aj jej pomocníci.
Mortuary
Mortuary
Srdečné privítanie
