„Na světě je zavedeno, že spousta hloupých si hraje na chytré. Z chytrých, kterých je na světě nedostatek, jen ti nejchytřejší si hrají na hloupé.“ Jan Werich
 
 
 
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
 
 
Bol tichý jesenný večer a na chate nám ako obvykle vyhodilo elektrinu. Starý otec nás pousádzal kolo krbu a začal rozprávať ďalší zo svojich strašidelných príbehov z bažín. Ako deti sme tieto povesti počuli nespočetnekrát a zakaždým nás posiali zimomriavky a oči nám tleli vzrušením ako žeravé uhlíky v krbe. Cez staré okenné trámy sa na nás usmieval tajomný mesiac a zaspávajúce nebo prebodávali jasné hviezdy. Starký akurát rozprával dejstvo ako mu „to“ roztrhalo ruku a ukazoval nám hlboké jazvy, keď drevo v krbe zapraskalo pod tlakom plameňov a zúfalo zapišťali žeravé kvapky živice, čo stačilo na to, aby sa rozvíril prach a z utíchajúceho dupotu zostali len štyri vyplašené oči civiace spod periny. Izbou otriasol starkého hurónsky smiech, ktorý ozvena vyslala pootvorenými dverami snáď až niekam k močiarom... Volal nás trasorítky, v tých časoch však ani jemu nebolo všetko jedno. V dedine sa totiž začali strácať ľudia. Jeden po druhom. Každú noc sa na listine hľadaných osôb zjavilo nové meno, nový kríž... Starý otec pravidelne zo škrípajúcich vrát skrine vyťahoval znova a znova svoju starú ošarpanú pušku a strácal sa oným zakázaným smerom. Pripadalo nám, že každučký raz sa s nami lúči so silnými emóciami, akoby to malo byť naposledy a vždy sme so strachom sledovali jeho žiariaci lampáš strácajúci sa v temnotách noci. Vždy o polnoci sa „odtiaľ“ ozývali hrozivé škreky močiarnych sirén. Dedinčania doňho vkladali všetku svoju nádej, lebo nik iný nenašiel odvahu vkročiť do bažín, a tí čo sa odvážili, sa nikdy viac nevrátili späť. No on sa vrátil zakaždým. Povrávalo sa, že mal veľký dar, ktorý však zjavne neplodil svoje ovocie. Pomaly vymizlo pol dediny a tí, ktorí ostali, sa v nádeji na lepší začiatok hromadne sťahovali preč, ďaleko do civilizácie. Zostalo tu len pár rodín. My a niekoľko starcov, ktorí tu prežili celý svoj život a nevedeli by žiť v meste plnom gigantických oceľových budov. No netrvalo dlho a pomaly sa vytratili aj oni. A potom sa to stalo. V jednu krutú noc to zavítalo aj k nám... Zrovna v čase, keď starký bol „tam“... Unieslo mi to brata. Zmizlo ako smrad v húštinách. Zvíjal som sa strachom a nebol som schopný akéhokoľvek rozumného činu. Len som kľačal v kúte so založenou hlavou a nevládal som dýchať pomedzi zúfalý plač, ktorý sa po chvíli zmenil v šialený smiech... V tú osudnú noc sa starký už viac nevrátil.
Ukradlo mi to pamäť. Nemal som dušu ani svedomie. Len som bol. Prechádzal som sa po ostrých kame
ňoch, ktoré naberali tmavočervený odtieň až som si uvedomil, že kráčam stále dookola a z bosých nôh mi tečie krv. Pozastavil som sa a môj pohľad utkvel na podivnom symbole, ktorý som svojou krvavou chôdzou zanechal na kamennej zemi. Ten symbol som odniekiaľ poznal, no nevedel som si vybaviť odkiaľ. Telo ma unášalo niekam, no nevedel som kam. Nevedel som nič. Až kým som sa neocitol na čistinke medzi močiarnymi trsmi, v jej strede sa k zemi skláňala stará hnijúca chatrč. Poznal som ju z rozprávania. Bol som si istý, že hoci som tu nikdy nebol, vedel som, že je to ono. Že tu patrím. Ovoňal som hnilobné drevo, oblizol jeho rozkladnú tekutinu a z hrdla sa mi vydral podivný ryk. Zosypal som sa predo dvere, ktoré sa na mňa v momente zrútili. Chatrč zastonala.  Prebral som sa na zimu. Telo som mal značne podchladené a zuby mi vydávali pravidelný drkotavý zvuk. Striasol som zo seba zhnité dosky a z ruky mi vypadol hrdzavý klinec, ktorý sa ešte pridŕžal o druhú ruku. Jeho ostrý koniec bol vbodnutý do nej a rana mala tvar amuletu, ktorý som vykráčal do skál. Zrejme som si to spôsobil sám, neviem však prečo. Vkročil som do chatrče, ktorá pod mojou váhou zaškrípala a nohou som sa zaboril do práchnivého schodu. Zdalo by sa, že tu roky nikto nebol. No zdanie klame. V miestnosti, ktorá bola zrejme kedysi najviac obývaná, som objavil spacák. Bol mi známy, no samozrejme som nevedel odkiaľ. Lúč slnka prerazil pálivé inferno z balkóna, otvoril som jeho dvere a naskytol sa mi skvostný výhľad na močariská. V jase slnca bola zarastená hladina priezračná a bolo vidieť až na jej dno. Zarazil ma tento pohľad, kde pod vrstvou bahenných nánosov rysovali sa kontúry nejakých schodov pod hladinou, ba čo viac! Budovy. Uzrel som kostol a pri ňom cintorín. Všetko pod hladinou. Pod bahnom ležalo spiace mesto. Spalo tu zrejme už roky. Bohom opustené. Presne ako ja... Pred bránami bol nános bahna rozvírený. Zazdalo sa mi, akoby tam ležalo nejaké telo. Nehybné. Podišiel som na okraj vŕzajúceho balkóna a spoznal som starého otca. Teda nevedel som že je to on. Len som ho odniekiaľ poznal. Z ruky mu vytekala už zaschnutá krv v tvare amuletu... Ľakol som sa toho obrazu až ma striaslo a v tej chvíli ma prehnitý balkón neuniesol a zosypal sa podo mnou... Nastala tma.
Z mdloby ma prebral opäť chlad. Cez zavreté oči ma pálili lúče slnka, akoby som ležal pod lupou a horúce svetlo mi vyrezávalo do tela ten prekliaty... amulet. Otvoril som oči a podľahol som poznaniu, že sa nachádzam pod hladinou a vedľa môjho skrehnutého tela ležalo to druhé korzo, ešte pomerne čerstvé, len zmodrané prítomnosťou smrti. Dokonca sa mi zdalo, že sa pohlo... ale nevenoval som tomu prílišnú pozornosť. Jeho zjazvená ruka podliehala rozkladu a druhá ešte akoby hnisala, akoby sa symbol na nej hojil alebo čo... zdalo sa mi to ako čistý nezmysel a pustil som sa teda dolu klzkým točitým schodiskom strácajúcom sa v Bránach. Už som podstúpil pomerne hlboko pod hladinu, keď mi blysla hlavou otázka, prečo som sa vlastne neutopil? Čo bolo ešte podivuhodnejšie, zistil som, že môžem dýchať! Čudné, ale keďže som veľa veciam nerozumel, neriešil som v mysli ani tento hlavolam. Ako som klesal hlbšie, tma bola čoraz intenzívnejšia, až ma úplne pohltila. Ale napriek tomu som videl. Videl som žiaru. Modravú. Bola všade. Asi slnko na hladine odráža svoj jas. Skolila ma únava a nohy sa mi podlomili vyčerpanosťou. Zviezlo ma popri múre a posadilo ma na schod. Ani som sa nedoudieral, vodné kráľovstvo je milosrdné. No čo bolo horšie, okrem únavy ma začal prepadávať hlad a podvedome som si začal obhrýzať ruku. Necítil som žiadnu bolesť a napodiv ma moje surové mäso dočasne zasýtilo. Krv sa valila z rán a rozpíjala sa ako veľká machuľa vo vodnom priestranstve. Vôbec som si neuvedomoval svoju existenciu, stratil som dokonca pud sebazáchovy. Modravé svetlo prenikalo do fialova pri purpurovom ošiali vznášajúcom sa priestorom kolo m
ňa. Navôkol sa vytvorila podivne mystická atmosféra. Múry podlomené vlhkom len odbíjali moju opäť sa zbierajúcu kreatúru a pri chabých pokusoch o pohyb ma vracali divným tlakom späť, akoby ma vytískali z podvodnej ríše.

Moony
V bažinách...