Posilování a kulturistika, trénink i výživa
 
 
 
 
 
Ako to už každým rokom býva, i tento som sa na festival Gothoom tešila viac ako na taký Brutal Assault, už len kvôli neopísateľnej atmosfére v krásnom prostredí, s primeraným počtom fans (megamasové fesťáky ma ozaj nebavia) a celkom fajn kapelkami.
Štvrtkový štart ale hudobne nebol mne šitý na mieru a tak trošku sa aj hanbiac priznávam, že som ho prechľastala a teda nielenže som v ten deň nič nevidela, ale ku koncu už ani nepočula : )
Napriek tomu sa mi ale podarilo v piatok sa prebudiť bez opice (doteraz nechápem) a teda už medzi prvými sedela v amfíku a čakala na prvú kapelu Infinity Within. Keďže večer predtým som chľastala aj s týmito mláďatkami, je mi trošku aj nepríjemné, že veľa pozitívneho k nim dodať nemôžem. Je to však len a len môj subjektívny názor, keďže brutal death ide mimo mňa. Nerozumiem mu, nepočúvam ho a teda nejaká kritika z mojej strany by ozaj nebola na mieste. Musím však dodať, že ako budíček to bolo skvelé a dodávam aj názor Mortuaryho (ktorý sa na rozdiel odo mňa v tomto štýle a death metale všeobecne cíti podstatne viac doma než ja), podľa ktorého boli lepší ako Decrepith Birth ( ! ) v predošlý večer. A samozrejme tu musím spomenúť aj dredatého mladého muža s jeho nezabudnuteľnou tanečnou kreáciou a Fekalovu nemenej zábavnú one man show, ktorí tento koncík krásne spestrili : )
Druhou kapelou v poradí v ten deň boli moji najväčší favoriti tohto ročníka, Mindwork. Ohúrili ma už minulý rok na Brutale, kde namiesto svojho technického death metalu predviedli veci vtedy ešte len z pripravovaného albumu „Eterea“ a tým ma úplne dostali. Samozrejme z neho hrali aj teraz a nemôžem im absolútne nič vytknúť. Skôr organizátorom blbý hrací čas. Myslím, že za tmy by taká atmosférická hudba vynikla viac. Na veľkú radosť okolo mňa sediacich death metalistov zahrali jednu skladbu aj z prvého albumu a nakoniec zaexperimentovali úplne novou skladbou, ktorá nás všetkých prekvapila českým textom. Neviem, či to je práve správna voľba, ale necháme sa prekvapiť, čo prinesie ešte nový album.
Ďalšia kapela, ktorú som chcela vidieť boli Brazílci Itself. Dva, tri roky dozadu hrali v našom mestečku, kde síce úspech nezožali už len kvôli nedostatku obecenstva (bolo nás pred improvizovaným pódiom možno „až“ 10), ale tá ich energia a inakosť ma vtedy vskutku očarila, tak som ich po koncerte aspoň borovičkou poriadne napájala : ). Tentoraz som ich však premeškala, čo som si aj chvíľku vyčítala. Citrónová vodka mi však pomohla rýchlo prekonať moje sklamanie z vlastnej nedochvíľnosti a už som sa tešila na večer a Root.
Kapelka, ktorej dĺžka existencie sa rovná tej mojej, ma však prekvapila naozaj netradičným spôsobom. Najprv však musím dodať, že Root už počúvam pár rôčkov, dokonca ho mám aj v aute a vždy ma celkom bavili. Naživo to však bolo pre mňa jedno veľké sklamanie. Zo začiatku mi prišiel ujo Walter celkom vtipný, no do dvoch skladieb som pochopila, že to nie je len vtipné, ono to je až smiešne. Malý, rádobytemný dedko so smiešnou a už zbytočnou gestikuláciou, v plášti, s tým jeho klasicky pomaľovaným ksichtom. Pri písaní týchto nie práve lichotivých slov sa však cítim ako hriešnica spovedajúca sa práve zo svojich veľmi nepekných hriechov. Za takéto prznenie legendy by som si sama strelila facku, nebyť toho silného vnútorného pocitu, že „dedko“ a spol. by si už mali radšej niekde pekne odpočívať na dôchodku.
Hneď po nich nasledovali poliaci Hate, na ktorých som sa aj celkom tešila, pretože som ich kedysi považovala za celkom schopnú bandičku a vyzdvihovala ich ešte aj nad rodákov Behemoth. Pamätám, ako som sa kvôli ich koncertu jebala vlakom až do Košíc, len aby som si vychutnala naživo nové songy, vtedy aktuálne z albumu „Morphosis“ : ). Tentoraz však už nezaujali ani hudobne, ani imidžovo, dokonca ani tým ich drbnutým synchronizovaným bangrovaním. A k tomu ešte aj ten pre nich typický pridokonalý zvuk.. Fakt som sa tešila na posledný song a následný koniec.
Nasledujúcou  kapelou v poradí boli ruskí Arkona, čo už ozaj nie je nič pre mňa a tak som sa rýchlo vytratila čo najďalej od pódia na pivec. Žiaľ stále to nebolo dostatočne ďaleko a tie mojim ušiam tak veľmi ubližujúce zvuky ženského vokálu sa dostali ku mne rovnako bolestivo, ako aj ten ich hopsavý píšťalkový  metal (že majú tú drzosť ?!). Takže najprv som len prevracala oči, neskôr už hlasne pičovala, až som sa nakoniec predsa len dočkala záveru ich setu a mohla sa ísť natlačiť do prvej rady na Anaal Natrakh.
Tvorbu týchto mladých mužov som objavila až tento rok, no nič to neubralo na mojej zvedavosti a očakávaniach. A chlapci nesklamali. Ich set ma bavil, malo to energiu, silu a bola som spokojná aj čo sa zvuku týka, ale ten sa nedal vytknúť asi nikomu na tomto fesťáku. Takže som si zatrsala, zabangrovala (čo najviac potešilo Mortuaryho pri rozčesávaní mojich vlasov na druhé ráno : ) ), zatlieskala chlapcom a už zvedavo očakávala Maďarov Sear Bliss hrajúcich v poradí hneď za nimi a v ten večer aj ako poslední.
Označovaní sú často ako avantgardná kapela, podľa mňa však hrajú jednoduchší atmosférický black metal so strednými tempami a trúbkou, ktorá činí z tejto kapely niečo výnimočnejšie. Poznám niečo ich z tvorby, ale žiaľ nič z toho čo hrali : ). Na záver ťažkého festivalového dňa však padli ako toten šerbeľ na riť (či naopak ? : ) ) a ja som sa mohla ísť spokojná uložiť na nie práve kľudný spánok. (Týmto by som aj chcela „poďakovať“ milým východniarom za ich celonočné vyspevovanie ľudoviek, ktoré nestlmili ani moje štuple do uší : ) ).
Ráno hneď po sprche a povinných festivalových raňajkách v podobe piva som už s očakávaním sedela opäť pred pódiom a čakala na pardubických maníkov Dysangelium, ktorí mali byť podľa chalanov „pecka“, už len kvôli tomu, že na to vyzerali : ). Tak som tam poslušne sedela a trpela ich extra hlučný zvuk, ktorý mi spôsobil problémy so sluchom na pol dňa, aby som nakoniec zistila, že toto veru nie je nič moc. Nie je nič, čo by som im chcela priamo vytknúť. Možno som len postrádala nejakú tu originalitu. Ale faktom ostáva, že som sa ku koncu už doslova nudila a bola som rada, keď chalani ohlásili posledný song.
Sobotný program bol pre mňa celkom slabý, teda väčšinu dňa som strávila sediac pri pive, premiestňovaním sa z jedného podniku na pivo do toho druhého a nakoniec samotným pitím piva. Ďalšou pre mňa zaujímavou kapelou boli až popoludní Lunatic Gods.
Všetci sme boli veľmi zvedaví ako to chalani (a dáma) zvládnu bez Hiraxa a koniec koncov aj na to, kto a ako ho nahradí. Koncert bol skvelý, nesklamal ani blonďavý zástupca Mr. Hiraxa (možno tak trošku prekvapil a pobavil - ale to sa už týka čisto jeho nevšedného výzoru : ) ), Emil bavil publikum svojimi typickými grimasami, a v podstate im ani nejde niečo vytknúť. Hrali zväčša z posledného albumu, ale padol napríklad aj hit Balada o Makovom Mlynčeku, ktorý ma úprimne pookrial na dušičke : ).
Zvyšok dňa sa už opäť niesol v znamení piva, keďže ďalšou kapelou v poradí, ktorú som si v ten deň plánovala pozrieť, boli až Gréci Rotting Christ.
Túto kapelu som roky rokúce ignorovala a zaujali ma až klipovkou Enuma Elish, ktorou ma donútili dať im šancu. Túžobne som očakávala ich posledný album a musím prezradiť, že som si ho doma púšťala do zbláznenia, keďže som sa ho nedokázala nabažiť. Tak silné songy, tá atmosféra,..aaaaach... : ). A preto ma ich vystúpením na gothoome trošku aj sklamali. Keďže prevažne hrali staré veci a ja som márne čakala, že ma ohúria atmosférou tak dobre známou z posledných albumov.. Takže z koncertu som odchádzala s už trošku ovisnutými kútikmi úst a silne polemizujúc, či si pozrieť predposlednú kapelu Silent Stream of Godless Elegy.
Kedysi patril album „Relic Dances“ k mojim favoritom, o EP „Osmělí“ ani nehovoriac. Album „Návaz“ mi však už nesadol, veľmi rýchlo som ho napočúvala a už z ďaleka vo mne nevyvolal taký ošiaľ ako albumy predošlé. Môj hudobný vkus sa medzičasom zmenil a aj napriek tomu, že si stále uvedomujem kvalitu a originalitu tejto kapelky, nemám potrebu ju už doma počúvať. A tak som sa teda nakoniec rozhodla, že si ich nevypočujem ani na gothoome. Prípadne si ich vypočujem z diaľky. A po chvíli som sa uistila, že som spravila len dobre. Nie že by zneli z diaľky tak zle...skôr pre moje uši už tak trošku otrepane.
A tak po posledných dúškach zeleného žaburinostaigra som sa rozlúčila s priateľmi a odobrala do stanu dopriať si poctivý odpočinok so štupľami v ušiach, ktorý som už po namáhavom dni ozaj potrebovala. Trošku posmutnene z konca, avšak s príjemným pocitom z priebehu celého festu som nakoniec zaspala.
Ráno nás čakalo už len rýchle balenie, kafé a pri ňom ešte nejaké to zhrnutie priebehu tohto ročníka, ktorému sa len málo čo dá vyčítať. Veľká vďaka patrí Peťovi a všetkým, ktorí sa na tomto fesťáku podieľali. Vďaka a vidíme sa o rok : )

                                                                            Lamashtu






                                   [ foto galéria ]
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
Gothoom open air fest 2013