„Mít rád lidi a milovat lidi to je celé tajemství a snad jediný recept na štěstí.“ Jan Werich
 
 
 
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
 
 
Mal to byť pravdepodobne ďalší deň v mojom živote tak, ako to bolo vždy. Mal som z práce na ponáhlo, veď som bol unavený ako každý deň, tešil som sa ako sa vrútim k sebe domov, najem sa, pustím si dobrú hudbu a zaľahnem na hodinu, dve...Prekĺzol som pomedzi spleť činžiakov cez sídlisko a už som bol vo vchode. V poštovej schránke sa mihalo niečo čierne. Vybral som zvláštnu čiernu obálku na ktorej nebola ani adresa, vôbec nič. Rýchlo som vybehol do bytu, do veže som vhodil najnovšie CD austrálskych Portal a nechal sa unášať na vlnách tejto makabróznej hudby. Popri tom som si zohrial pečené kurča s ryžou a poriadne sa najedol. O chvíľu som už aj ležal v posteli počúvajúc krivé a ničivé tóny Portal, jedna skladba uháňala za druhou a ani som si neuvedomil, že som zaspal. Prebudil som sa asi o 90 minút a vonku sa už stmievalo, bol január. Veža znova a znova prehrávala posledný album „Swarth“ a v kombinácii s tmou, ktorá sa už načisto vkradla do môjho bytu znel album ešte zlovestnejšie. Zapol som si stolovú lampu, chytil do rúk digi pack a už neviem koľký krát som si prezeral booklet. Cestou na wc som si všimol na chodbe na botníku čiernu anonymnú obálku, skoro som na ňu aj zabudol, prebleslo mi hlavou. Priniesol som obálku k stolovej lampičke a opatrne ju pozoroval. Bola z tvrdšieho, kvalitného papiera, matná. Kto vie, ako sa dostala do mojej schránky. Po otvorení sa mi vyčaril úsmev na perách, vstupenka! Šlo o koncert jednej kapely, ktorej logo som sa márne pokúšal prelúskať, logo bolo jednoducho prekrásne. Písmo z ktorého sa skladal názov kapely, bolo tak zvláštne a fascinujúce, že som nevedel z neho odtrhnúť pohľad. V logu bol zakomponovaný nejaký okultný znak, či pečať, ktorú som nikdy nevidel. Skúšal som to prečítať znova a znova, ale bezvýsledne. Dátum bol jednoznačný, 21. februára toho roku a dokonca v našom meste. Miesto konania v bývalom objekte farbiarne,.. čo??! Veď ten objekt je schátralý a stretávajú sa tam snáď len bezdomovci a nejaké podobné živly. Na vstupenke nebola uvedená ani žiadna agentúra, ktorá koncert organizovala. Mal som zmiešané pocity. Dni ubiehali jeden po druhom, postupne sa dni predlžovali a už tu bol termín koncertu, ešte stále som nebol rozhodnutý, či ísť alebo nie. Bola sobota a ja som nemal žiaden zvláštny program. Po dlhšom rozmýšľaní som sa rozhodol, že pôjdem, aspoň sa pozrieť pred starú farbiareň a uvidím, veľmi sa mi nechcelo veriť, že by tam mal byť nejaký metalový koncert. Veď neviem o tom, že by sa tam kedykoľvek konala nejaká akcia, odkedy farbiareň skrachovala. Koncert mal začať o 22hej, už to bolo dosť divné, dosť netradičný čas, ale keďže mala hrať len jedna kapela tak, dajme tomu. Večer som sa teda obliekol a vyrazil do mesta. Mohol som ísť aj električkou, pretože farbiareň bola na konci mesta, ale chcel som sa prejsť, tak som šiel o niečo skôr. Pred 22-hou som už stál pred miestom konania a na moje počudovanie tam stáli skupinky ľudí v čiernom, väčšinou všetci dlhovlasí, bradatí. Postávali, pofajčievali a čakali na vstup dnu. Tesne po 22-hej sa menší dav, mohlo nás byť odhadom tak do 100 ľudí, presunul k vstupnej bráne, tak som sa pohol s davom. Veľmi zaujímavé bolo, že žiadneho účastníka koncertu som nepoznal, pripadal som si, akoby som bol na koncerte niekde mimo mesto, niekde ďalej od nás. Pri vchode stál zavalitý chlapík v čiernom a prísne si premeriaval každého pohľadom, mal zákal na pravé oko a nepríjemný pohľad. Ja som vstupoval zdá sa ako posledný a už som bol dnu, vonku ešte stále mrzlo a dnu teda nebolo o nič teplejšie, len s tým rozdielom, že tu nefúkal studený vietor. Prešli sme nejakou chodbou (priznám sa, že v tomto starom objekte som nikdy nebol), a vošli sme do miestnosti s pódiom. V prítmí malej miestnosti sa črtalo pódium, ktoré vyzeralo skôr ako oltár, uprostred na vysokom podstavci nejaká rituálna nádoba so zvláštnymi symbolmi, niektoré veci boli prikryté čiernymi plachtami, v podstate moc toho vidno nebolo. Zameral som sa na ľudí, ktorí prišli pozrieť kapelu rovnako ako ja, všimol som si, že viacerí mali na krku hviezdu Chaosu, pečať Necronomiconu, ktorý sa leskol aj na mojej hrudi, znamenie Starších a ďalšie pre mňa známe alebo neznáme znaky a pečate. V publiku prevažovali chlapi, ale našli sa sem tam aj nejaké temne odeté metalistky. Vedľa mňa stojaceho chlapíka v tričku ENTOMBED a kriváku som sa spýtal, či nevie niečo bližšie o tej kapele. V podstate mi povedal, že táto kapela má skrytú identitu podobne ako napr. AETHYRVOROUS, alebo PORTAL, žiadne interviews, žiadne fotky členov, žiaden kontakt a podobne. O tejto kapele vraj tiež nič nevie, dokonca ani odkiaľ pochádzajú, ani ako sa presne volajú. Spýtal som sa tiež, za akých okolností sa o koncerte dozvedel. Odpovedal jednoducho a stručne, čierna obálka v schránke. V tom sa pódium ponorilo do červeného svetla reflektorov a každý zostal šokovaný z hlučného intra ktoré sa začalo niesť improvizovaným klubom, mrazilo ma z toho hluku, nejaká desivá orchestrálna predohra ešte viac umocňovala atmosféru. Hudba mi pripomínala najšialenejšie časti Pendereckého diel. Na pozadí pódia sa skvelo logo kapely známe zo vstupenky. V čiernej sutane sa na pódiu objavila tajomná postava, ktorá postupne začala zapaľovať množstvo sviečok, veľkých aj malých, každý uprene pozeral na postavu, intro znelo tak hlasno, že aj keby sa niekto chcel rozprávať, nemal by šancu prekričať hudbu. Po zapálení všetkých sviečok sa postava odobrala do zákulisia a o chvíľu bola naspäť aj s čiernym vakom, ktorý sa mykal a hýbal. Z vaku vybraté organizmy boli neznámeho pôvodu, vyzeralo to ako nejaké zvláštne zvieratá, alebo čerstvo vyliahnuté plody, postupne ich všetky nahádzal do pripravenej oltárnej nádoby na podstavci. Zazneli prvé slová od neznámej osoby v sutane cez reproduktory a hlasné intro. Slová neznáme, intonácia hlasu bola veľmi napätá a hlasná, osobne si myslím, že šlo o nejakú inkantáciu pri prevádzanom rituáli. Počas tejto inkantácie sa kapucín zohol, zo zeme zdvihol fakľu a zapáli ju. Plameň vložil do nádoby a z nej vyšľahli ešte väčšie plamene. Úbohé tvory sa museli v momente uškvariť za živa, slová boli ešte ráznejšie, hlasnejšie a zúrivejšie, hudba intra práve v týchto chvíľach vrcholila, všetko bolo presne načasované. Červené svetlá zhasli a na pódiu bol v šere vidno pohyb, čierne plachty odokryli biciu sadu, reproduktory a ďalšie temné rekvizity. Keď už boli všetci členovia na svojich miestach, intro už doznievalo a na sekundu zostalo ticho. Spustila sa tak silná paľba hudby, že ten tlak musel pocítiť každý až vo svojich bunkách, ešte hlučnejšie než samotné intro, ostré, ale ťažké riffy sa zarezávali pod kožu a apokalyptické bombardovanie bicích šlo roztrhať každému hlavu! Presne v momente keď sa toto peklo spustilo, pár reflektorov začalo intenzívne blikať silnými, prenikavými lúčmi smerom na kapelu, ale aj smerom na nás, vznikol efekt silných elektrických výbojov ako počas búrky. Všetko sa zdalo akoby sa pohybovalo postupne, nie prirodzene. Z reproduktorov sa masívne valil extrémny Black / Death Metal najchaotickejšieho charakteru aký som kedy počul. Rozvrátené riffy, pokrútené, atonálne, kakofonické, dysrytmické, taktiež rytmika bola skutočne prepracovaná, všetko to znelo tak dokonale až ma mrazilo po celom tele. V tejto chvíli som si spomenul na Lovecraftovu poviedku „Hudba Ericha Zahna“, presne ako opisoval maestro hudbu toho podivína, tak som vnímal aj tento teror. Vokalista snáď ani nebol človek, jeho hlas znel tak príšerne, že som neustále sledoval tmu v jeho kapucni či to skutočne vychádza z jeho hrdelných útrob. Zažil som už veľa koncertov podobného rázu, ale toto bolo niečo úplne iné, hudobne akoby z iného sveta, omnoho šialenejšie a násilnejšie. Samozrejme všetci členovia mali na sebe sutany a ani raz som nezazrel čo len kúsok tváre niektorého z členov. Gitary taktiež matne čierne, žiadne značky - to isté platilo pre biciu sadu. Hluk bol neznesiteľný, určite presahoval rámec prahu bolesti ucha, šiel z toho ohromný, nedefinovateľný a nepomenovateľný strach! Ľudia začali pod pódiom úplne šalieť, ten chaos preniesli do mysle každého, strhla sa obrovská strkanica, vlasy lietali všade ovzduším, občas niekto skončil na zemi, nedalo sa len stáť a počúvať. Z hociktorej strany do mňa niekto drgol, vrazil do mňa, kopol, vznikla úplná hystéria chaosu a šialenstva. Na zemi som sa ocitol aj ja, ani neviem ako, proste som sa pošmykol a nemohol sa zodvihnúť, vždy ma niekto zrazil späť k zemi, pozeral som v určitých momentoch na seba, na metajúce sa telá, na rukách som cítil niečo mokré a lepkavé, zrejme krv na ktorej som sa aj pošmykol, svetlá divoko blikali, normálne šlo o život! Keď som sa snažil zodvihnúť, zacítil som omračujúci pach, ale tak divný, aký som ešte niky necítil. Nieže by bol veľmi smradľavý, ako skôr strašne neznámi, akoby nepochádzal ani z nášho sveta, strašne ma to rozrušilo. Podarilo sa mi byť chvíľu na kolenách a ako tak balansovať, keď som si náhle v dave všimol nejakú bytosť, niečo čo bolo väčšie než človek, amorfných tvarov, neprirodzených pohybov, metalo sa to medzi davom ľudí a v očiach ostatných sa jednoducho zarezával panický strach. Vtedy ma znova dav zhodil na zem, cítil som ako po mne stúpajú, extrémny hluk, blikotajúce svetlá, bolesť, všetko sa to varilo v kotli hmotnej hrôzy, no stále som žil. Ani neviem ako dlho toto peklo trvalo, no malo to svoj koniec. Zostala len tma a zvláštny zápach na ktorý si spomínam a cítim ho dodnes. Po odohratí sa ľudia vytrácali z budovy do nočného mesta, v dave som len počul ako sa niekto bavil o temnej bytosti, zdá sa, že nik nevedel odkiaľ sa tam zobrala a kam sa stratila. Moje kroky putovali mestom na najbližšiu zástavku MHD a v električke som bol rád, že aspoň na chvíľu už sedím. Doma som zaspal veľmi rýchlo, tej noci sa mi snívali veľmi čudné sny z ktorých som mal úzkostné a desivé stavy. Kto vie, čo sa vtedy vôbec vlastne stalo, tam vo farbiarni. No mojou tézou je, že pomocou úvodného rituálu a koncertu sa podarilo vyvolať nejakú neznámu bytosť z nie nášho sveta, žiadneho človeka, ktorý sa toho koncertu zúčastnil som už nikdy nevidel. Vždy ma zamrazí, keď náhodou prechádzam okolo.


                                                                               Mortuary
Koncert