Markov kút
Začalo sa to všetko niekedy začiatkom roku 2002, keď sme sa s partiou vybrali na menšiu zimnú turistiku po Malých Karpatoch. Sedeli sme piati v miestnom šenku v obci Dobrá Voda, ja Vlado, ďalej Peter, Tomáš, Klaudia a Jaroslav. Popíjali sme teplý čaj s rumom, za oknom bola pravá zima, veľa snehu, ktorý sa držal vo veľkom aj na konároch stromov a samozrejme neodmysliteľný mráz. Mohlo byť tak mínus 12 a slnečno, mali sme za sebou už cez 20 km a nálada bola fakt skvelá čomu v nemalej miere prispel aj alkohol v našich fľašiach.
Chystali sme sa ešte vystúpiť na hrad Dobrá Voda. Po chvíli si k nám prisadol nejaký starší štamgasta, mohol mať tak okolo 75 rokov, bolo na ňom vidno, že už má nejedného frťana v sebe a predstavil sa nám ako Dušan. Najskôr sa vypytoval odkiaľ a kam ideme, potom začal spomínať v akej zlej dobe žijeme, nadával na vládu, na celý systém a podobne, veď to poznáte. Nebolo mu úplne najlepšie rozumieť, dedo bol už bez zubov a dosť šušlal. Keď sme sa už chystali odísť, spýtal sa nás, či sme sa boli pozrieť aj v jaskyni. Ja spolu s Petrom sme hneď spozorneli. Opísal nám, kde približne sa Markov kút - ako ju tu volajú, nachádza. Vraj je to len taká malá "miestnosť" v skale, do ktorej sa vchádza tesným otvorom, silnejší človek sa tam nedostane. Keď si všimol, že s Petrom sme mali záujem o túto jaskyňu, začal rozprávať trochu z cesty. Je to čertova diera, povedal Dušan s potmehúdskym úsmevom, vôbec by som vám neodporúčal tam prenocovať, vraví sa, že sa tam dejú čudné veci. „Niektorí ľudia sa tam stratili a už vôbec po nich nenašli žiadne stopy, straší tam, ale ja na tieto babské táraniny neverím, ľudia toho narozprávajú“, poznamenal. Spýtal som sa Dušana či by nám o týchto veciach okolo jaskyne nevedel niekto povedať viac informácií bližšie. Dušan sa hneď rozosmial, jeho pár vyklátených zubov sa ukázalo v jeho ústach, „Pravdaže! Tu na Dobrej Vode žije jedna ženská, taká tá čarodejka, ktorá pozná čáry máry“, a začal sa rehotať ešte väčšmi. „Volá sa Mária Zaťková, je to podivínka, väčšina tunajších sa jej vyhýba, ale chodia k nej občas ľudia, keď potrebujú pomoc alebo sú v núdzi.“ Opísal nám kde býva a s Dušanom sme sa rozlúčili, po tom, čo nám každému zobral ešte po rume.
Výstup na hrad nebol nijak náročný, prešli sme priamo cez cintorín, ktorý má svoju atmosféru hlavne vďaka poloblúkovým hrobom. Samozrejme tieto patria medzi najstaršie hroby na cintoríne. Cestou na hrad sme ešte minuli malý židovský cintorín, ktorý sme si len tak tak všimli cez vysoký sneh. Z hradu sme sa pokochali bielym okolím a po zostupe sme sa teda vydali po asfaltke smerom na Brezovú pod Bradlom, pozrieť sa na Markov kút. Jaskyňa mala byť priamo oproti hradu na druhej strane cesty. Z cesty sme si všimli, že v hore po pravej strane je nejaký chodník. Vybehli sme naň a pomaly sa obzerali a kráčali. Prechádzali sme cez nejaké väčšie skaly, ale po diere ani stopy. Prostredie tam bolo naozaj krásne. Museli sme ísť ešte o niečo ďalej aby sme narazili na skalu s malým otvorom. Prvá si otvor všimla Klaudia a hneď ukazovala prstom, že to bude Markov kút. Prístup ku skale bol dosť obtiažny na to, koľko bolo snehu, ale dalo sa to zvládnuť. S Petrom sme nakúkali do otvoru a nakoniec sme sa prepchali fakt úzkym podlhovastým otvorom dnu. Bola to malá sieň, do ktorej sme sa nakoniec naskladali všetci ako sardinky. S Petrom sme sa dohodli, že sa sem raz vyberieme v lete prespať, keďže tajomné veci nás lákali. Klaudia mala z jaskyne nepríjemné pocity, vravela, že cíti niečo negatívne na tomto mieste. Z jaskyne sme už ale šli konečne domov, rozdelili sme sa na dve partie. Bol to úžasný výlet s dobrým počasím a kopou srandy.
Všetko bolo ale trochu inak. Na jaskyňu sme s Petrom trochu zabudli a spomenuli si na ňu až o dva roky neskôr. Plán bol teda jasný, ísť prespať do jaskyne, aspoň na dva dni. Keďže Peter bol priamo z Brezovej, na Dobrú Vodu to mal kúsok, asi 12 km. Raz sa tam vybral len tak sám a šiel sa spýtať tej bosorky na Markov kút. Peter sa vrátil s fantastickými historkami. Mária mu vravela, že ten kto prespí v Markovom kúte, môže do rána zošalieť, stalo sa tak napr. už v roku 1965 cez leto. Trojica asi 17 ročných chlapcov sa tam vybrala prespať, keďže historkám o strašení neverili a detská zvedavosť je veľká. Dvaja z nich ešte pred polnocou utiekli domov, ale mladý Zdeno Juriga zaspal tvrdým spánkom. Na druhý deň ho videli miestni potulovať sa po dedine vo večerných hodinách. Keď ho konečne našli, bol mĺkvy, bledý, neodpovedal na žiadne otázky. Nakoniec skončil na psychiatrii v Trnave kde by mal byť ešte dodnes. Mária vravela Petrovi aj o nejakom podivínovi, ktorý v jaskyni prespáva už veľmi dlho. Do dediny prišiel už dávno, ešte keď žila Máriina mama, prišiel jedného dňa z lesov a odvtedy ho tam občas vídať. Potuluje sa občas nočnou dedinou, vychádza hlavne počas dažďov a búrok, niektorí obyvatelia ho videli ako zbiera dážďovky. Vždy jednu chytí za koniec a rýchlo ju zhlce. Ale ešte nik sa k nemu nepriblížil. Vždy keď zbadá nejakých dedinčanov, rýchlo sa vytratí do nočného úkrytu lesov. Za denného svetla ho ešte nik nevidel. Stále nosí dlhý hnedý vojenský kabát, zapnutý až po krk a staré ošarpané topánky. Tí ktorí ho videli z bližšia, vraveli, že jeho tvár je hnusná ako potkania a strašne zapácha, vraveli, že im to pripomína niečo medzi čpavkom, sírou a hnojovicou! Vlasy má dlhé, riedke neupravené, vypleštené oči, vyzerá trochu ako psychicky narušený. Mária tiež spomínala, že odkedy sa tu ten tulák objavil, v dedine je viac úmrtí a chorôb, častejšie sú povodne, krupobitia, zemetrasenia, ľudia sa občas stratia a podobne. Miestny farár už za neho orodoval nejednu omšu a pár krát sa ho snažili dolapiť chlapi, ale vždy bezvýsledne. Raz ho zahnali do uličky v dedine odkiaľ sa nedalo ujsť, lenže on tam už nebol, vraj videli len nejakého plaza, čo im prišlo trochu čudné. Tiež ma vystrašila historka o tom, ako občas ľudia vídajú v noci niekoho chodiť s lucernou po cintoríne, raz sa dostal do domu smútku, kde ležal nebožtík v rakve a na druhý deň mal mŕtvy neprirodzený úškľab na tvári, hrobár skoro dostal infarkt keď to videl. Neviem si predstaviť, čo to môže byť za človeka! Tieto informácie stačili na to, aby nás to začalo ešte viac lákať, samozrejme bosorka nás hneď vystríhala pred nocou v Markovom kúte, sľúbil jej, že si dáme pozor a neprenocujeme tam.
Už sa blížil termín, kedy sme mali ísť na záhadný výlet do Malých Karpát. Tesne pred tým sa mi ale do cesty postavila nečakaná služobná cesta do Grécka na mesiac. Peter mi hneď na to dal vedieť, že on ide aj sám, ja som z toho nemal moc dobrý pocit, už vtedy keď sme boli v jaskyni, som cítil, že tam niečo nie je v poriadku, podobne ako Klaudia. Peter sľúbil, že si zoberie diktafón a bude všetko nahrávať. Dohodli sme sa, že ak sa mu niečo náhodou stane, diktafón skryje niekde blízko jaskyne. Viac som už nevedel o ničom. Po mesiaci služobky som sa vrátil a pokúšal sa nakontaktovať Petra. Bezvýsledne. Jeho telefón bol vypnutý. Zabehol som teda k Petrovi domov zistiť, čo sa vlastne stalo. Býval v Brezovej, žil len so svojou matkou v rodinnom dome. Neviem prečo, ale keď som zvonil, mal som zlé tušenie. Otvorila jeho matka. Spýtal som sa kde je Peter, ona len smutne na mňa pozerala a rozplakala sa. Oznam bol jednoduchý - na psychiatrii. Nebolo jej príliš do reči, povedala mi len, že asi pred mesiacom šiel na turistiku do hôr a nevrátil sa. Ani jej nepovedal kam presne ide, vraj v nedeľu sa vráti, veď takto sám chodieval dosť často. Vyhlásili po ňom pátranie a po týždni ho našli zošediveného, zostarnutého a bezduchého v horách v okolí Dobrej Vody. Hneď som skočil do auta a vybral sa na psychiatrickú kliniku do Trnavy. Pohľad na Petra bol tragický, skoro vôbec som ho nespoznal! Schudnutá troska s chladným a neprítomným pohľadom, keď som ho zbadal, až ma zamrazilo. Vôbec na nič nereagoval, len sedel mlčky na posteli a pozeral do neznáma, sakra čo sa to deje??? Skúšal som rukou zamávať pred jeho očami a on ani nemrkol. Ani personál psychiatrickej kliniky mi nebol schopný povedať, čo sa mu stalo. Jedno bolo však isté, musel zažiť nejakú extrémnu traumu keď zdravý človek takto príde o rozum. Cestou domov som bol úplne v rozpakoch, nemohol som sa na nič sústrediť, napadlo ma...čo ak by som tam bol vtedy s ním? Stalo by sa mu to tiež a ako by som dopadol ja? Telom mi prechádzali zimomriavky, hrdlo stuhnuté.
O týždeň na to som sa vybral autom do obce Dobrá Voda a vyhľadal jaskyňu Markov kút. Už keď som sa k nej blížil, mal som divné zmiešané pocity. Môj strach vo veľkom narastal čím bližšie som bol. Priblížil som sa ku škáre a opatrne nahliadol dnu. Pocity boli zdrvujúce, čakal som, že tam niekto bude, vypleštenými očami som skúmal vnútro jaskyne, ale nebolo tam vôbec nič. Musel som vkročiť dnu, aby som sa presvedčil, či tam Peter nezanechal diktafón. Rozmýšľal som čo sa mohlo stať, tu na tomto divnom mieste...Samozrejme diktafón tam nebol, len pokrčená Petrova karimatka. Asi pol dňa som hľadal diktafón v okolí jaskyne, rozmýšľal som, či ho náhodou nenašla polícia pri pátračke po Petrovi. Ale usmialo sa na mňa šťastie! Našiel som ho zavesený na šnúrke na kríku, úplne pri zemi, že som si to nevšimol skôr! Až mi prišlo zle keď som ho držal v rukách pri predstave, že si môžem vypočuť, čo Peter nahral a aké dôsledky to na neho malo. Batéria bola samozrejme vybitá. Rozhodol som sa, že navštívim Máriu, keďže som už na Dobrej Vode, skúsim sa jej spýtať, či niečo nebude vedieť, keďže sa zaoberá ezoterikou. Bývala až na konci dediny, sama s pár mačkami v rodinnom dome. Otvorila mi celkom dobre vyzerajúca päťdesiatnička v červeno čiernych šatách, čiernych jemných pančuchách a na krku mala malý krížik. Predstavil som sa a povedal o čo ide. Pozvala ma ďalej a ponúkla mi kávu, hneď mi povedala, že ona Petra dôrazne upozornila aby tam nešiel prespať, ten diabol ho dostal! Spýtal som sa jej, čo sa mohlo stať, znova spomenula čudáka žijúceho v jaskyni. Je to Moloch! On mu zobral dušu! Už navždy zostane uväznený medzi dvoma svetmi, psychiatri povedia, že sa mentálne zrútil. Ja už mu veru neviem pomôcť, môžem sa za neho len modliť. Márii som samozrejme o diktafóne nepovedal, mohli by byť z toho len problémy.
Večer, ešte toho dňa som si pustil nahrávku z diktafónu. Tu je prepis z nájdeného diktafónu. „Ok, takže som pri jaskyni Markov kút, dnes je 12. augusta 2004, presne 11:22. Cesta z Brezovej pod Bradlom mi trvala slabých 120 minút, šiel som priamo po asfaltke, počasie je vynikajúce, možno až príliš teplo. Pri hrade som odbočil hneď z cesty k Markovmu kútu a teraz som tu. Idem sa osviežiť do miestneho hostinca na pivo, keďže po ceste som nič nepil a v tieni musí byť aj 28 stupňov. Batoh s karimatkou nechávam v jaskyni, pochybujem, že sem niekto vôbec chodí. Takže, ide sa na pivo, koniec.“ Ďalší záznam je už z večera. „Je presne 20:35 a túlam sa obcou Dobrá Voda, v krčme som sa zdržal asi tri hodiny a potom som si poobzeral hrad. Tentokrát bol výstup omnoho ľahší ako v zime. Hrad je prekrásny, zrúcanina z konca 13teho a začiatku 14teho storočia fakt stojí za pozretie. Aj samotná malebná obec je priam ukážková, celá Dobrá Voda sa nachádza medzi horami s dvoma potokmi. Zaujímavé je, že v okolí obce sa nachádza veľa jaskýň, a iných krasových útvarov. Myslím, že by som nemal problém sa etablovať do tejto dediny, celkom sa mi tu páči. Aj ľudia sa zdajú byť milí a srdeční. Ale pomaly sa už vzďaľujem od obce a mierim k Markovmu kútu, slnko je ešte celkom vysoko. V hostinci som si dal dobrý guláš, a to hneď dva krát, najskôr na obed a pred hodinou som mal znova, takže snáď na hlad neumriem, haha. Koniec. Pomaly sa už stmieva, pobehal som trochu aj okolie jaskyne, je tu veľa väčších aj menších skál, vegetácia je bujná, podarilo sa mi vidieť aj dve srny. Ale s príchodom tmy prichádza aj väčší kľud, všetko je odrazu tichšie, zdá sa, že noc bude kľudná, je úplne vyjasnené, všetko je ešte rozpálené od slnka. Karimatku mám už rozloženú v sieni, rozhodol som sa, že tak budem volať odteraz moje prechodné bydlisko. Občas sa po ceste mihne nejaké auto, keďže asfaltka nie je od jaskyne až tak ďaleko, taktiež je to dobré pre prípadný rýchly únik z jaskyne, haha. Koniec. Je už 22:48 a stále nemôžem zaspať, chvíľami sa mi zdalo, že som na moment zaspal, ale v novom prostredí mám vždy problém zaspať, zatiaľ je všetko v poriadku. Koniec. Je ráno. Takže som prespal v Markovom kúte aj keď to nebola práve najlepšia noc akú som zažil. Najskôr to začalo divným snom. Snívalo sa mi, že som sa pohyboval bez tela, vyletel som z jaskyne a vznášal sa nad Dobrou Vodou, pamätám sa, ako som "plával" ponad hradom, mal som z toho divné pocity, cítil som sa, akoby som bol v polospánku. Sčasti vo svojom tele a sčasti mimo telo, tak takéto niečo sa mi ešte nestalo. Ale úplne som sa prebudil až okolo tretej ráno, kontroloval som si to na mobile. Uvedomil som si, že ma zobudil nejaký zvuk. Najskôr som poriadne nastražil uši a potom som zachytil z vonka akoby kroky. Počul som zreteľné praskanie vetiev, nebolo mi všetko jedno. Úplne som stuhol, nemohol som sa ani pohnúť, takéto nepríjemné pocity som ešte nezažil, nemohol som ani prehltnúť. Trvalo to asi desať minúť kým tie zvuky prestali. Znova som nemohol zaspať a stále som myslel na to, čo to mohlo byť, nemal som odvahu vystrčiť hlavu z diery, bol som rád, že vôbec dýcham. Niečo také by som nechcel už veru zažiť. Teraz keď je také krásne slnečné ráno, mám hneď lepšie pocity z tejto noci, a som rád, že som to prežil. Dúfam, že nasledujúca noc bude omnoho lepšia, asi si spravím nejakú turistiku aby som v noci lepšie spal po únave. V okolí jaskyne som ráno nenašiel nič výnimočné, zrejme to bolo nejaké zviera, veď som priamo v Malých Karpatoch. Zrejme sa pôjdem prejsť k občasnej vyvieračke, tam sa môžem osviežiť studenou vodou a taktiež sa umyť. Vyzerá to tak, že dnešný deň bude znova horúci ako včera! Ale teraz sa idem najesť, dať si pivo, koniec. Tak dnešný deň bol úplne skvelý, na vyvieračke bolo aj dosť turistov, s niektorými som aj prehodil pár slov, od vyvieračky som sa presunul na Dlhé skalie a prešiel až na Výtok. Prechádzka cez lesy a hory ma dosť zmohla, verím, že dnes nebudem mať problém zaspať. Koniec. Je niečo okolo polnoci, to sa nedá vydržať, stále tu niečo sliedi a chodí okolo jaskyne. Skúšal som už aj ja robiť nejaký lomoz, či sa to nezľakne, ale márne. Je tma ako v rohu, neodvažujem sa zasvietiť baterkou. Pozerám sa do škáry a kurva! Kurva!!! Niečo ma chytilo za nohu, kurva!!! Nieee!!! Do piče, to nie, ja nechcem!! Krista!!!“ Potom pokračuje už len spŕška vydesených výkrikov a nadávania, niečo tam chroptí a vydáva príšerné zvuky, poviem vám, už len z toho záznamu ma desí pocit najmorbídnejších predstáv! Zvuky ktoré tam začali dominovať boli jednoducho bizarné, počuť nejaké divné slová, nerozumiem čo to vraví vysokým tenkým hlasom, chichoce sa to a Peter kričí tak silno, že reproduktor rezonuje, kurva čo to má byť??? Myslím, že som vydesený skoro tak isto ako bol Peter! Potom nasledovalo čvachtanie, znova chichot, ale Peter už mlčal, už bolo počuť zas len tie neznáme slová toho skurveného bastarda, zvuk sa stišuje, počuť len nejaký šuchot a už na záznamníku nič nie je. Myslím, že od tohto momentu nebudem mávať ani ja príjemné noci, asi vždy budem mať v ušiach tie zvuky, ten záznam zrejme spálim, toto už nechcem nikdy počuť, čo do kurvy to malo byť??? Modlím sa len za Pertovu dušu, nech mu boh pomáha, pretože to s ním vyzerá zle, vyzerá to, akoby mu to zobralo dušu a zostalo tu už len jeho telo zachytené na jemných vláknach prepojených s astrálom.
Mortuary
Chystali sme sa ešte vystúpiť na hrad Dobrá Voda. Po chvíli si k nám prisadol nejaký starší štamgasta, mohol mať tak okolo 75 rokov, bolo na ňom vidno, že už má nejedného frťana v sebe a predstavil sa nám ako Dušan. Najskôr sa vypytoval odkiaľ a kam ideme, potom začal spomínať v akej zlej dobe žijeme, nadával na vládu, na celý systém a podobne, veď to poznáte. Nebolo mu úplne najlepšie rozumieť, dedo bol už bez zubov a dosť šušlal. Keď sme sa už chystali odísť, spýtal sa nás, či sme sa boli pozrieť aj v jaskyni. Ja spolu s Petrom sme hneď spozorneli. Opísal nám, kde približne sa Markov kút - ako ju tu volajú, nachádza. Vraj je to len taká malá "miestnosť" v skale, do ktorej sa vchádza tesným otvorom, silnejší človek sa tam nedostane. Keď si všimol, že s Petrom sme mali záujem o túto jaskyňu, začal rozprávať trochu z cesty. Je to čertova diera, povedal Dušan s potmehúdskym úsmevom, vôbec by som vám neodporúčal tam prenocovať, vraví sa, že sa tam dejú čudné veci. „Niektorí ľudia sa tam stratili a už vôbec po nich nenašli žiadne stopy, straší tam, ale ja na tieto babské táraniny neverím, ľudia toho narozprávajú“, poznamenal. Spýtal som sa Dušana či by nám o týchto veciach okolo jaskyne nevedel niekto povedať viac informácií bližšie. Dušan sa hneď rozosmial, jeho pár vyklátených zubov sa ukázalo v jeho ústach, „Pravdaže! Tu na Dobrej Vode žije jedna ženská, taká tá čarodejka, ktorá pozná čáry máry“, a začal sa rehotať ešte väčšmi. „Volá sa Mária Zaťková, je to podivínka, väčšina tunajších sa jej vyhýba, ale chodia k nej občas ľudia, keď potrebujú pomoc alebo sú v núdzi.“ Opísal nám kde býva a s Dušanom sme sa rozlúčili, po tom, čo nám každému zobral ešte po rume.
Výstup na hrad nebol nijak náročný, prešli sme priamo cez cintorín, ktorý má svoju atmosféru hlavne vďaka poloblúkovým hrobom. Samozrejme tieto patria medzi najstaršie hroby na cintoríne. Cestou na hrad sme ešte minuli malý židovský cintorín, ktorý sme si len tak tak všimli cez vysoký sneh. Z hradu sme sa pokochali bielym okolím a po zostupe sme sa teda vydali po asfaltke smerom na Brezovú pod Bradlom, pozrieť sa na Markov kút. Jaskyňa mala byť priamo oproti hradu na druhej strane cesty. Z cesty sme si všimli, že v hore po pravej strane je nejaký chodník. Vybehli sme naň a pomaly sa obzerali a kráčali. Prechádzali sme cez nejaké väčšie skaly, ale po diere ani stopy. Prostredie tam bolo naozaj krásne. Museli sme ísť ešte o niečo ďalej aby sme narazili na skalu s malým otvorom. Prvá si otvor všimla Klaudia a hneď ukazovala prstom, že to bude Markov kút. Prístup ku skale bol dosť obtiažny na to, koľko bolo snehu, ale dalo sa to zvládnuť. S Petrom sme nakúkali do otvoru a nakoniec sme sa prepchali fakt úzkym podlhovastým otvorom dnu. Bola to malá sieň, do ktorej sme sa nakoniec naskladali všetci ako sardinky. S Petrom sme sa dohodli, že sa sem raz vyberieme v lete prespať, keďže tajomné veci nás lákali. Klaudia mala z jaskyne nepríjemné pocity, vravela, že cíti niečo negatívne na tomto mieste. Z jaskyne sme už ale šli konečne domov, rozdelili sme sa na dve partie. Bol to úžasný výlet s dobrým počasím a kopou srandy.
Všetko bolo ale trochu inak. Na jaskyňu sme s Petrom trochu zabudli a spomenuli si na ňu až o dva roky neskôr. Plán bol teda jasný, ísť prespať do jaskyne, aspoň na dva dni. Keďže Peter bol priamo z Brezovej, na Dobrú Vodu to mal kúsok, asi 12 km. Raz sa tam vybral len tak sám a šiel sa spýtať tej bosorky na Markov kút. Peter sa vrátil s fantastickými historkami. Mária mu vravela, že ten kto prespí v Markovom kúte, môže do rána zošalieť, stalo sa tak napr. už v roku 1965 cez leto. Trojica asi 17 ročných chlapcov sa tam vybrala prespať, keďže historkám o strašení neverili a detská zvedavosť je veľká. Dvaja z nich ešte pred polnocou utiekli domov, ale mladý Zdeno Juriga zaspal tvrdým spánkom. Na druhý deň ho videli miestni potulovať sa po dedine vo večerných hodinách. Keď ho konečne našli, bol mĺkvy, bledý, neodpovedal na žiadne otázky. Nakoniec skončil na psychiatrii v Trnave kde by mal byť ešte dodnes. Mária vravela Petrovi aj o nejakom podivínovi, ktorý v jaskyni prespáva už veľmi dlho. Do dediny prišiel už dávno, ešte keď žila Máriina mama, prišiel jedného dňa z lesov a odvtedy ho tam občas vídať. Potuluje sa občas nočnou dedinou, vychádza hlavne počas dažďov a búrok, niektorí obyvatelia ho videli ako zbiera dážďovky. Vždy jednu chytí za koniec a rýchlo ju zhlce. Ale ešte nik sa k nemu nepriblížil. Vždy keď zbadá nejakých dedinčanov, rýchlo sa vytratí do nočného úkrytu lesov. Za denného svetla ho ešte nik nevidel. Stále nosí dlhý hnedý vojenský kabát, zapnutý až po krk a staré ošarpané topánky. Tí ktorí ho videli z bližšia, vraveli, že jeho tvár je hnusná ako potkania a strašne zapácha, vraveli, že im to pripomína niečo medzi čpavkom, sírou a hnojovicou! Vlasy má dlhé, riedke neupravené, vypleštené oči, vyzerá trochu ako psychicky narušený. Mária tiež spomínala, že odkedy sa tu ten tulák objavil, v dedine je viac úmrtí a chorôb, častejšie sú povodne, krupobitia, zemetrasenia, ľudia sa občas stratia a podobne. Miestny farár už za neho orodoval nejednu omšu a pár krát sa ho snažili dolapiť chlapi, ale vždy bezvýsledne. Raz ho zahnali do uličky v dedine odkiaľ sa nedalo ujsť, lenže on tam už nebol, vraj videli len nejakého plaza, čo im prišlo trochu čudné. Tiež ma vystrašila historka o tom, ako občas ľudia vídajú v noci niekoho chodiť s lucernou po cintoríne, raz sa dostal do domu smútku, kde ležal nebožtík v rakve a na druhý deň mal mŕtvy neprirodzený úškľab na tvári, hrobár skoro dostal infarkt keď to videl. Neviem si predstaviť, čo to môže byť za človeka! Tieto informácie stačili na to, aby nás to začalo ešte viac lákať, samozrejme bosorka nás hneď vystríhala pred nocou v Markovom kúte, sľúbil jej, že si dáme pozor a neprenocujeme tam.
Už sa blížil termín, kedy sme mali ísť na záhadný výlet do Malých Karpát. Tesne pred tým sa mi ale do cesty postavila nečakaná služobná cesta do Grécka na mesiac. Peter mi hneď na to dal vedieť, že on ide aj sám, ja som z toho nemal moc dobrý pocit, už vtedy keď sme boli v jaskyni, som cítil, že tam niečo nie je v poriadku, podobne ako Klaudia. Peter sľúbil, že si zoberie diktafón a bude všetko nahrávať. Dohodli sme sa, že ak sa mu niečo náhodou stane, diktafón skryje niekde blízko jaskyne. Viac som už nevedel o ničom. Po mesiaci služobky som sa vrátil a pokúšal sa nakontaktovať Petra. Bezvýsledne. Jeho telefón bol vypnutý. Zabehol som teda k Petrovi domov zistiť, čo sa vlastne stalo. Býval v Brezovej, žil len so svojou matkou v rodinnom dome. Neviem prečo, ale keď som zvonil, mal som zlé tušenie. Otvorila jeho matka. Spýtal som sa kde je Peter, ona len smutne na mňa pozerala a rozplakala sa. Oznam bol jednoduchý - na psychiatrii. Nebolo jej príliš do reči, povedala mi len, že asi pred mesiacom šiel na turistiku do hôr a nevrátil sa. Ani jej nepovedal kam presne ide, vraj v nedeľu sa vráti, veď takto sám chodieval dosť často. Vyhlásili po ňom pátranie a po týždni ho našli zošediveného, zostarnutého a bezduchého v horách v okolí Dobrej Vody. Hneď som skočil do auta a vybral sa na psychiatrickú kliniku do Trnavy. Pohľad na Petra bol tragický, skoro vôbec som ho nespoznal! Schudnutá troska s chladným a neprítomným pohľadom, keď som ho zbadal, až ma zamrazilo. Vôbec na nič nereagoval, len sedel mlčky na posteli a pozeral do neznáma, sakra čo sa to deje??? Skúšal som rukou zamávať pred jeho očami a on ani nemrkol. Ani personál psychiatrickej kliniky mi nebol schopný povedať, čo sa mu stalo. Jedno bolo však isté, musel zažiť nejakú extrémnu traumu keď zdravý človek takto príde o rozum. Cestou domov som bol úplne v rozpakoch, nemohol som sa na nič sústrediť, napadlo ma...čo ak by som tam bol vtedy s ním? Stalo by sa mu to tiež a ako by som dopadol ja? Telom mi prechádzali zimomriavky, hrdlo stuhnuté.
O týždeň na to som sa vybral autom do obce Dobrá Voda a vyhľadal jaskyňu Markov kút. Už keď som sa k nej blížil, mal som divné zmiešané pocity. Môj strach vo veľkom narastal čím bližšie som bol. Priblížil som sa ku škáre a opatrne nahliadol dnu. Pocity boli zdrvujúce, čakal som, že tam niekto bude, vypleštenými očami som skúmal vnútro jaskyne, ale nebolo tam vôbec nič. Musel som vkročiť dnu, aby som sa presvedčil, či tam Peter nezanechal diktafón. Rozmýšľal som čo sa mohlo stať, tu na tomto divnom mieste...Samozrejme diktafón tam nebol, len pokrčená Petrova karimatka. Asi pol dňa som hľadal diktafón v okolí jaskyne, rozmýšľal som, či ho náhodou nenašla polícia pri pátračke po Petrovi. Ale usmialo sa na mňa šťastie! Našiel som ho zavesený na šnúrke na kríku, úplne pri zemi, že som si to nevšimol skôr! Až mi prišlo zle keď som ho držal v rukách pri predstave, že si môžem vypočuť, čo Peter nahral a aké dôsledky to na neho malo. Batéria bola samozrejme vybitá. Rozhodol som sa, že navštívim Máriu, keďže som už na Dobrej Vode, skúsim sa jej spýtať, či niečo nebude vedieť, keďže sa zaoberá ezoterikou. Bývala až na konci dediny, sama s pár mačkami v rodinnom dome. Otvorila mi celkom dobre vyzerajúca päťdesiatnička v červeno čiernych šatách, čiernych jemných pančuchách a na krku mala malý krížik. Predstavil som sa a povedal o čo ide. Pozvala ma ďalej a ponúkla mi kávu, hneď mi povedala, že ona Petra dôrazne upozornila aby tam nešiel prespať, ten diabol ho dostal! Spýtal som sa jej, čo sa mohlo stať, znova spomenula čudáka žijúceho v jaskyni. Je to Moloch! On mu zobral dušu! Už navždy zostane uväznený medzi dvoma svetmi, psychiatri povedia, že sa mentálne zrútil. Ja už mu veru neviem pomôcť, môžem sa za neho len modliť. Márii som samozrejme o diktafóne nepovedal, mohli by byť z toho len problémy.
Večer, ešte toho dňa som si pustil nahrávku z diktafónu. Tu je prepis z nájdeného diktafónu. „Ok, takže som pri jaskyni Markov kút, dnes je 12. augusta 2004, presne 11:22. Cesta z Brezovej pod Bradlom mi trvala slabých 120 minút, šiel som priamo po asfaltke, počasie je vynikajúce, možno až príliš teplo. Pri hrade som odbočil hneď z cesty k Markovmu kútu a teraz som tu. Idem sa osviežiť do miestneho hostinca na pivo, keďže po ceste som nič nepil a v tieni musí byť aj 28 stupňov. Batoh s karimatkou nechávam v jaskyni, pochybujem, že sem niekto vôbec chodí. Takže, ide sa na pivo, koniec.“ Ďalší záznam je už z večera. „Je presne 20:35 a túlam sa obcou Dobrá Voda, v krčme som sa zdržal asi tri hodiny a potom som si poobzeral hrad. Tentokrát bol výstup omnoho ľahší ako v zime. Hrad je prekrásny, zrúcanina z konca 13teho a začiatku 14teho storočia fakt stojí za pozretie. Aj samotná malebná obec je priam ukážková, celá Dobrá Voda sa nachádza medzi horami s dvoma potokmi. Zaujímavé je, že v okolí obce sa nachádza veľa jaskýň, a iných krasových útvarov. Myslím, že by som nemal problém sa etablovať do tejto dediny, celkom sa mi tu páči. Aj ľudia sa zdajú byť milí a srdeční. Ale pomaly sa už vzďaľujem od obce a mierim k Markovmu kútu, slnko je ešte celkom vysoko. V hostinci som si dal dobrý guláš, a to hneď dva krát, najskôr na obed a pred hodinou som mal znova, takže snáď na hlad neumriem, haha. Koniec. Pomaly sa už stmieva, pobehal som trochu aj okolie jaskyne, je tu veľa väčších aj menších skál, vegetácia je bujná, podarilo sa mi vidieť aj dve srny. Ale s príchodom tmy prichádza aj väčší kľud, všetko je odrazu tichšie, zdá sa, že noc bude kľudná, je úplne vyjasnené, všetko je ešte rozpálené od slnka. Karimatku mám už rozloženú v sieni, rozhodol som sa, že tak budem volať odteraz moje prechodné bydlisko. Občas sa po ceste mihne nejaké auto, keďže asfaltka nie je od jaskyne až tak ďaleko, taktiež je to dobré pre prípadný rýchly únik z jaskyne, haha. Koniec. Je už 22:48 a stále nemôžem zaspať, chvíľami sa mi zdalo, že som na moment zaspal, ale v novom prostredí mám vždy problém zaspať, zatiaľ je všetko v poriadku. Koniec. Je ráno. Takže som prespal v Markovom kúte aj keď to nebola práve najlepšia noc akú som zažil. Najskôr to začalo divným snom. Snívalo sa mi, že som sa pohyboval bez tela, vyletel som z jaskyne a vznášal sa nad Dobrou Vodou, pamätám sa, ako som "plával" ponad hradom, mal som z toho divné pocity, cítil som sa, akoby som bol v polospánku. Sčasti vo svojom tele a sčasti mimo telo, tak takéto niečo sa mi ešte nestalo. Ale úplne som sa prebudil až okolo tretej ráno, kontroloval som si to na mobile. Uvedomil som si, že ma zobudil nejaký zvuk. Najskôr som poriadne nastražil uši a potom som zachytil z vonka akoby kroky. Počul som zreteľné praskanie vetiev, nebolo mi všetko jedno. Úplne som stuhol, nemohol som sa ani pohnúť, takéto nepríjemné pocity som ešte nezažil, nemohol som ani prehltnúť. Trvalo to asi desať minúť kým tie zvuky prestali. Znova som nemohol zaspať a stále som myslel na to, čo to mohlo byť, nemal som odvahu vystrčiť hlavu z diery, bol som rád, že vôbec dýcham. Niečo také by som nechcel už veru zažiť. Teraz keď je také krásne slnečné ráno, mám hneď lepšie pocity z tejto noci, a som rád, že som to prežil. Dúfam, že nasledujúca noc bude omnoho lepšia, asi si spravím nejakú turistiku aby som v noci lepšie spal po únave. V okolí jaskyne som ráno nenašiel nič výnimočné, zrejme to bolo nejaké zviera, veď som priamo v Malých Karpatoch. Zrejme sa pôjdem prejsť k občasnej vyvieračke, tam sa môžem osviežiť studenou vodou a taktiež sa umyť. Vyzerá to tak, že dnešný deň bude znova horúci ako včera! Ale teraz sa idem najesť, dať si pivo, koniec. Tak dnešný deň bol úplne skvelý, na vyvieračke bolo aj dosť turistov, s niektorými som aj prehodil pár slov, od vyvieračky som sa presunul na Dlhé skalie a prešiel až na Výtok. Prechádzka cez lesy a hory ma dosť zmohla, verím, že dnes nebudem mať problém zaspať. Koniec. Je niečo okolo polnoci, to sa nedá vydržať, stále tu niečo sliedi a chodí okolo jaskyne. Skúšal som už aj ja robiť nejaký lomoz, či sa to nezľakne, ale márne. Je tma ako v rohu, neodvažujem sa zasvietiť baterkou. Pozerám sa do škáry a kurva! Kurva!!! Niečo ma chytilo za nohu, kurva!!! Nieee!!! Do piče, to nie, ja nechcem!! Krista!!!“ Potom pokračuje už len spŕška vydesených výkrikov a nadávania, niečo tam chroptí a vydáva príšerné zvuky, poviem vám, už len z toho záznamu ma desí pocit najmorbídnejších predstáv! Zvuky ktoré tam začali dominovať boli jednoducho bizarné, počuť nejaké divné slová, nerozumiem čo to vraví vysokým tenkým hlasom, chichoce sa to a Peter kričí tak silno, že reproduktor rezonuje, kurva čo to má byť??? Myslím, že som vydesený skoro tak isto ako bol Peter! Potom nasledovalo čvachtanie, znova chichot, ale Peter už mlčal, už bolo počuť zas len tie neznáme slová toho skurveného bastarda, zvuk sa stišuje, počuť len nejaký šuchot a už na záznamníku nič nie je. Myslím, že od tohto momentu nebudem mávať ani ja príjemné noci, asi vždy budem mať v ušiach tie zvuky, ten záznam zrejme spálim, toto už nechcem nikdy počuť, čo do kurvy to malo byť??? Modlím sa len za Pertovu dušu, nech mu boh pomáha, pretože to s ním vyzerá zle, vyzerá to, akoby mu to zobralo dušu a zostalo tu už len jeho telo zachytené na jemných vláknach prepojených s astrálom.
Mortuary
