Veslovací trenažery pro účinný trénink
 
 
 
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
 
 
Je prirodzené, až nezaujímavé, ak sa niekto vyberie počas leta na výlet, no nemôžeme nazvať nezaujímavým, ak výlet vedie do končín nadprirodzena.
V podobnej situácii, sa nevedomky objavilo auto, stará terénna Lada, predierajúca sa starou cestou pomedzi zdanlivo nekonečnú húštinu stromov, buď úplne zabudnutou, na ktorej sa človek dlhé doby neocitol, alebo po ktorej sa niekto teperí iba naozaj, naozaj zriedka, naprieč hustým lesom...všade okolo iba slnečnou žiarou nepriestrelná zeleň a poprepletané konáre stromov vo týčiacej výške, Bohom zabudnutá končina. V aute sa viezli dve kamarátky, Kristína a Lucia, spolu s ich psom Piťom, ťažko povedať, ktorej z nich patril, aj tak je to nepodstatné. Dve sympatické dievčence, obzvlášť Katarína, po stretnutí s ňou by hádam každý vetoval vtipy o blondínach, ešte len nedlho plnoleté a idúce sa „niekam“ zašiť na víkend.
Slnko bolo ešte vysoko, keď sa predreli z húštin na lúku, poriadne ďaleko od civilizácie, Katarína s úsmevom podotýkala, že tu je ten koniec sveta, o ktorom jej stará mať vravela“. Po vystúpení z auta prešli zhruba 200 metrov cez nehorázne vysoký porast trávy a zeliny všetkého druhu a narazili na nejakú farmu, statok, veľký barák, podľa architektúry pomerne starý, pochovaný prachom a zabudnutím...zo zvedavosti vstúpili dnu, dreve boli prehnité a, o ich  zachovalosti sa veľmi nedalo hovoriť, napriek tomu, že vonku bolo teplo, tuto vládol akýsi čudný chlad, chladnejší skôr psychicky ako fyzicky. Všetko bolo zožltnuté, spráchnivené, žiadne známky života, no napriek tomu na stenách stále viseli obrazy, šatníky boli plné... Na jednu stranu stará rozpadnutá búda, na stranu vnútorná výbava pôsobila pomerne zachovalo, nebola vôbec vybrakovaná alebo výrazne znehodnotená...všetko tu pôsobilo ako umŕtvené, umŕtvené časom večnosti.
Lucia hneď preverila šuplíky. Ich obsah bol tiež až podozrivo zachovalý, vďaka čomu bolo možné získať informácie o dome. V nočnom stolíku našla okrem rôznych blbostí denník, posledný zápis mal dátum 31. Apríl 1985. Písmo bolo pomerne nečitateľné, Lucia si ohľadom toho a ďalších pár vecí neodpustila príjemne sarkastické pripomienky pre ňu typické, a bol písaný v cudzom jazyku, ktorému nič nerozumeli. Evidentne nejakí prisťahovalci. Nič nového sa nedozvedeli, okrem toho, že posledný život tu asi zavládol pred 26 rokmi, podľa zápisu z denníka. Lucia podotkla, aké to tu je všetko čudné, opustený dom a všetok nábytok a veci tu boli, nič nebolo zamknuté, ani vykradnuté, za dvadsať šesť rokov sa tu evidentne neobjavil nikto...až na ňu a Katarínu. Zvierala ich podozrivosť a zdanlivo neskutočný chlad a zápach šíriaci sa šerom izieb... všetko tu pôsobilo ako zakliate, zakliate časom večnosti.
Trošku vydesené schádzali do útrob domu, smrad a pocit stiesnenosti narastal s každým schodom vedúcim dolu, ako keby sa približovali k samotnému kráľovstvu hnusu. Prvú známku života našli v dosť morbídnej podobe. Vo vychrtlých myšiach, vynárajúcich sa z tmy, len čo po „otvorení“ rozpadnutých dverí Katarína zasvietila svetlom mobilu do priestoru pivnice. „Ani pre myši tu nedokážu existovať, divné...“ monotónne poznamenala Katarína. Zvedavosť a  dávka odvahy ich očami priviedla k tomu najhoršiemu, čo za svojich 18 rokov života videli. V svetle displeja mobilu, za ktorého hranicami panovala iba čistota tmy, zahliadli na rôznych miestach rozvalené telá majiteľov, vôbec nie ohlodané (!) od myší a podobnej hávede. Evidentne tu žili 2 generácie početnej rodiny - 10 tiel, logicky asi 26 rokov starých, no napriek tomu zachovalých, ukážkovo mumifikovaných a strašne páchnucich, páchnucich ako nič, čo doteraz cítili...Luciin žalúdok nevydržal, dokonca aj pripomienky pre ňu typické sa nedostavili, Katarína iba zdesene pozerala a pomyslela si, že sa dostali k obetiam nejakej kliatby. Kliatby siahajúcej až ku zrodu človeka, kliatbe z nenávisti. Však čo iné, čo z tohto materialistického sveta môže spôsobiť niečo takéto? Všade bolo cítiť čosi zvláštne a z múrov začala presakovať sčernetá tekutina, nechuť okamžiku dosiahla svoj zdanlivý vrchol...pôsobilo to tu ako zakliate. Zakliate formulou neutíchajúcej morbídnosti.
Luciine kroky, vedúce z tejto v kryptu zmenenej zatuchnutej pivnice, viedli rýchlo a nerozvážne na strácajúce sa denné svetlo, ku slovu sa začínalo dostávať stmievanie. Kristína zatiaľ ostala v dome, už ako špongia presiaknutom špinavou a jemne narkoticky páchnucou tekutinou, hľadajúc hocičo, čo by pripomínalo náklonnosť k nejakému kultu alebo sekte...sošky, knihy, symboly...hocičo, no nič nenašla. Zrazu už mierne omámená smradom čiernej hustnúcej tekutiny začula krik, prehlušovaný štekotom ich psíka Piťa. Rýchlo vybehla von, dolu po starých drevených schodoch čvachtajúc cez zhusťujúci sa „sajrajt“ a bežala za Luciou a Piťom.
Na mieste čakalo ďalšie „potešenie“ pre ich šokom zdecimované mysle. Jama, nie hlboká, ani veľká, za akým účelom vykopaná sa teraz už nikto nedozvie..aj tak to nie je podstatné. Z jej dna sa akoby škriabali von ostatky dvoch pochovaných tiel a dve šlendriánske rakvy. Čo bolo najzvláštnejšie, telá neboli zhnité, ale opäť akoby mumifikované a zapáchajúce ako tie v dome. A bolo na nich vidieť známky mučenia. Bol cítiť ten istý pach a chlad, ako v dome. Lucia, tento krát celá paralyzovaná úžasom a zdesením zároveň pozerala na telá, vôbec nevedela čo má robiť a už vôbec nie, čo si myslieť, Piťo k jednému začal priňuchávať a jeho chovanie bolo naozaj zvláštne, robil čudné veci, akoby ho niečo posadlo, Kristína zatiaľ našla na rakvách nápisy v akomsi (asi) miestnom dialekte, sprevádzané symbolmi, naháňajúcimi husiu kožu. Z toho čo vyrozumela, sa jednalo o niečo s bosorkami, trestom za  praktizovanie zakázaných praktík a pod tým bol rok, 1940. „V takejto Bohom zabudnutej končine, medzi zaostalými, izolovanosťou zdegenerovanými jedincami je celkom možné, aby inkvizičné praktiky a podobné sračky pretrvávali až do štyridsiateho... v tom roku to muselo byť ešte ďalej od civilizácie ako teraz...neďaleko asi bude, alebo bola nejaká čudná dedina...poďme tam, niečo zistíme, možno“ povedala rozvážnym hlasom Kristína. Zaujalo ju to. Zaujalo a desilo zároveň. Svojím spôsobom je to všetko vzrušujúce! V tom sa znova ozval zvláštne sa pohybujúci agresívny Piťo a Luciino hysterické „Už poďme, kurva!!“...Z úst tiel sa začal dvíhať dym, hmla podobne páchnuca ako tekutina v dome a po chvíli ektoplazma! Čierna ektoplazma!
(pozn. 1). Lucia s Kristínou paralyzované desom sledovali tento proces. Po chvíli, keď sa prebudili k životaschopnosti, zistili, že ich pes tu nie je...utiekol. Urobil včas asi to najrozumnejšie, čo kto urobiť mohol. Tu už nebol čas na nijakú zvedavosť a hrdinstvo dvakrát nie. V hmle sa začalo ozývať funenie, kroky a vrčanie, hrubé a nenávistné. Všade okolo páchla smrť a chlad, aký doteraz nepoznali. Neodmerateľný nefyzikálny chlad. Hmla bola hustá a dievčiny sa cez ňu v chlade a nechutne omamnom zápachu pokúšali prebíjať nevedno kam.
Odrazu Lucia zacítila niečo za sebou. Postava zhmotnená ektoplazmou, veľký pes, bez očí, bez zubov, len základné rysy s otvormi. Z nich sa začala valiť čudná dusivá hmota a nastalo ticho...mesačné svetlo sa stratilo, akoby neexistovalo, nebolo vidieť nič, nebolo nič cítiť, celú lúku a okolité lesy vypĺňala svojou ohavnosťou prázdnota. Ráno odkrylo dve telá, nové expozície v panoptiku mumifikovaných tiel a tlejúcich duší...

Bolesť a krik obetí, na miestach cítiť doteraz
Krutosť, ktorú nedokáže vyliečiť nekonečný čas
Hrôza pod štítom viery, prázdnotou vypĺňa priestory doteraz
Utrpenie, vyvolávajúce kliatbu, pokorujúcu čas
Duše z pomsty lovia doteraz


                                                                            Poltergeist




(1): V parapsychológii sa ektoplazmou nazýva záhadná substancia, viditeľný výron akejsi belavej hmoty z tela média pri špiritistických seansách. V určitej vzdialenosti od tela nadobúda formu, vytvára končatiny, tváre a dokonca celé osoby, či prízraky. Táto hmota pri silnom osvetlení rýchlo mizne a o jej podstate nie je nič známe. Je to snáď forma astrálneho tela, alebo akýsi náznak premeny energie na hmotu.             - Storm
Pohrebný pes