1000 FUNERALS "Butterfly Decadence", Silent Time Noise CD ´11, IRN

1000 Funerals bola založená „Pixy“- post klávesáka a "Emerna" - v pozícií hosťujúceho člena kapely v lete 2005. Po 5 mesiacoch kapela nahrala prvý album "Portrait of Dream". Potom bola kapela oficiálne rozpustená v zime 2005. O 5 rokov neskôr, znova pôsobia na jeseň 2011 s „Haamoon“ z Unperishable Fall. „Haamoon“ je nový vedúci kapely a spolu s „Avinar“ tvoria novú zostavu kapely.
Začnem teda hodnotiť. Spravím to opačne a troška poviem niečo o tých mínusových aspektoch tohto albumu. Neviem sa totiž moc stotožniť osobne s tým, že táto dvojica hrá pohrebný zánik. Ak by som to mal nazvať ja, prípadne hudobne definovať, tak by som skôr povedal že je to melodic funeral doom /death metal (kde death metalom sú zastúpene iba vokály) s patričnou dávkou rôznych avantgardno- ambientne znejúcich zvukov (a spevov taktiež v dimenziách šepotu, growlu , sykotu a iných hlasových modifikácií) a prímesami miestami hrajúcich tónov neo-klasickej alebo klasickej klavírnej hudby. Čiže porovnávať to s záležitosťami typu Skepticism alebo Thergothon je absolútne bezpredmetné. Na môj vkus tam páni až moc natlačili klavírne orientované motívy, čo pre mňa práve v tomto prípade, je tak trochu na škodu. Dalo by sa to deklarovať konkrétne coverom od fínskych melodických pohrebákov Shape of Despair - konkrétne pieseň Nights dew. No uznajte sami. Aby cover takej kapely ako je Shape of Despair znel ako menší komorný orchester, to mi moc nesedí k danému žánru.
Páni zrejme boli nedočkaví po tvorbe a posilnení úspechom ich debutu, tak sa snažili do tejto nahrávky vtlačiť maximum. Výsledkom je potom dielo, ktoré si človek musí vypočuť niekoľko krát pozorne aby v ňom aspoň troška sa dokázal orientovať. Keď si zoberiem do úvahy aj skutočnosť že je to projekt založený len na dvoch osobách, tak zas sa mi objavuje v mysli tá otázka, že keby tam bolo viac ľudí, neznelo by to miestami tak chaoticky a hlavne by to nepôsobilo prepchato. Pretože ako sa hovorí, viac hláv, viac rozumu.
K pozitívam tejto nahrávky by som zaradil jednoznačne kvalitu zvuku. Zvuk tohto albumu je dobrý a čitateľný. Bicí automat nijako nekazí atmosféru albumu. Gitary sú zastúpene v tak rôznych harmóniách a kombinácia s basou tvorí pavučinu rôznych melancholických melódií. A klávesové partie, ako som už spomínal, sú klavírne partie na rozhraní jednoduchých smútočných melódií a grandióznych opusov. Zvukovo jednoducho tomuto albumu nemám čo vyčítať.
Na záver by som rád ešte napísal pár slov k obalu. Podobne ako celý album je „avantgardne“ spravený. Autor zrejme chcel 100% korešpondovať s hudobnou tvárou aktuálneho diela 1000 Funerals. Výsledok je taký, čo sa len veľmi ťažko dá opísať pár slovami alebo vetami. Kto by totiž očakával scenériu čierno bielych náhrobných kameňov, stromov, prípadne starý známy zasnežený les, čaká márne. Obal albumu totiž tvorí žena, ba dokonca možno tvár mníšky modliacej sa za ňou sa akoby črtá silueta zdeformovaného motýlieho krídla v totálne netradičnej akejsi tmavo-zeleno- žltej kombinácia s hnedými pruhmi a prskaniami ako keby sa vyliali maliarovi na plátno farby a vznikla z toho rovnako chaotická koláž ako pekne netradične „avantgardné pohrebné dielo.“
Takže suma- sumárum. Osobne tento album považujem z môjho pohľadu za veľmi netradičný prírastok do rodiny metalového registra. Mňa osobne tento album neupútal a počul som už aj lepšie veci. Po pravde, dosť som sa natrápil kým som aspoň takto zbežne stvoril aký-taký súpis pocitov po viac-násobnom vypočutí tohto albumu. Avšak milí poslucháči, neľakajte sa ak cítite že práve pre Vás je tento album vhodná alternatíva, siahnite po ňom. Z mojej strany tomuto albumu dávam 5.