„Bůh stvořil člověka, ale nedal si to patentovat, a tak to teď po něm může dělat kdejakej blbec.“ Jan Werich
 
 
 
 
 
ABHOMINE prichádza s druhým albumom „Proselyte Parasite Plague“ a sním zas kopa hnusu, chaosu, teroru a šialenstva. Pete Helmpkamp je hlava mazaná, mazaná vojnovým šialenstvom a všetkými druhmi blasfémie. Najviac sa mi na jeho hudbe páči, že prepája to najtemnejšie a najsurovejšie z Black a Death Metalu, z čoho vzniká odporná masa War Metalu, nie však spôsobom ako Blasphemy, či Beherit. Skladby ABHOMINE sú viac klasickými skladbami, majú pevnejšie štruktúry a sú, povedal by som, viac zapamätateľné. Už napr. úvodná Heresy Pulpit je šialenstvo ako keby ste boli vysadení z helikoptéry na poli spolu s celou posádkou a okamžite sa na vás spúšťa spŕška guliek, všade na vôkol horia stromy, vybuchujú granáty, zem sa otriasa, do zeme sa vpíja krv spolubojovníkov a dym začína prekrývať výhľad. Je to primitívne, surové, ale reálne a desivé ako peklo, no vy v tom šialenstve uviaznete a to vás prijme byť ešte agresívnejším a brutálnejším. Pete postavil hudbu na tupom a mrzačiacom princípe. Gitarové harmónie pôsobia ako kameň do hlavy, žiadna prepracovanosť, len zlovestné razenie cestami teroru a odporu voči vysokým mocnostiam. Akokoľvek môže „Proselyte Parasite Plague“ pôsobiť drviaco, stále to má vlastnú atmosféru a akúsi temnú hĺbku. Po napočúvaní sa vám do podvedomia infiltrujú zákerné postupy gitár a pri počúvaní zisťujem, že ono je to všetko vlastne všetko dobre premyslené, nič nie je ponechané na náhodu aj keď všetko môže pôsobiť ako vojnový chaos. Skladby sa dajú od seba odlíšiť, čo je pri takomto druhu pekla dosť výnimočné. Nie je jednoduché vytvoriť niečo v takomto charaktere hrubého tesania a primitívneho bubnovania, pretože tvorba masívneho zohavovania sa môže ľahko a kedykoľvek vymknúť spod kontroly a vznikne z toho len spleť riffu a rytmiky. Dodať tomu ale počas celej hracej doby vášeň a chorobnú stopu aby skladby boli naozaj hudbou a naozajstnými skladbami a zároveň vás to zvnútra začalo rozožierať a rozkladať, je naozaj umenie. Jednoznačne nie je tento album určený pre každú hlavu. Pre niektorých fanatikov napr. Revenge, alebo Conqueror a podobných zoskupení, môžu byť ABHOMINE príliš málo basoví, alebo málo ultra Grindoví. Ak počúvam dobre, stopa po starých Angelcorpse je tu stále prítomná, to jednoducho v Peteovi zostalo. Ak sa hlbšie zamyslím nad metodikou harmónií, musím uznať že je svojim spôsobom komplexná a musí byť celkom náročné si zapamätať takéto gitarové a basové kreácie. Ono tá nemelodickosť má svoje čaro, Pete dokázal vystrúhať podivné a rozporuplné, či rozoklané hrôzy, ktoré sú zároveň pôsobivé, ale aj silné. Normálne v tých jeho kreáciách cítim až niečo absurdné, surrealistické, strašidelné! A to nehovorím len z pozície veľkého fanúšika Angelcorpse. Do tohto materiálu sa buď na prvé počatie zanietene zasekáte, alebo to necháte plávať po krvavej rieke pre iné postihnuté duše v džungli. Páči sa mi ako sa na mnohé špinavé riffy nabaľujú ďalšie ohyzdné vrstvené riffy aby tak tvorili mŕtvolnú symbiózu schopnú prežitia aj v najextrémnejších podmienkach. Basové linky sú naozaj zničujúce, akoby ste stáli blízko napalmového výbuchu kde horúci vzduch okolo vás sa zmršťuje do jadra výbuchu a vám to zoberie kyslík, lapáte po vzduchu, cítite len páľavu v pľúcach a neznesiteľný zápach benzínu a ďalších chemických látok. Keď Pete spieva „Destruction!!!“ alebo „Violence!!!“ jednoducho mu to je možné silno a úprimne veriť, zbožňujem jeho spôsob prejavu, on sa tak skvele hodí do toho všetkého brutálneho hnusu, až ma mrazí. Je vidno, že Pete má absolútnu víziu ako dotiahnuť veci správnym a jediným smerom skrze nenávisť, krutosť a mrzačenie. Neviem sa dopočúvať tohto jedinečného diela a tuho rozmýšľam či sa mi viac páči novinka od ABHOMINE, alebo od Perdition Temple, ktorí vydali album skoro v rovnaký, alebo podobný termín. Ešte by som sa pristavil pri The Black Lourde of Crucifixion, ktorým nie je nik iný ako bubeník z Crucifer. Musím povedať, že Pete si vybral perfektného bicmana, ktorý tu nerobí žiadnu príliš veľkú prácu v zmysle, že by sa snažil čo mu sily stačia nejakým spôsobom na seba upozorňovať a vytvárať nejaké nadbytočné kreácie. Jeho hra je presne tak brutálna a tupá, že sa dokonale ponoril do koncepcie ABHOMINE a tvorí súdržnú zložku smrti a prekliatia! Vokály sú výnimočné, šialené, absolútne nechutné! Nenechajte si zmeškať príležitosť namočiť sa do poriadnej špiny a nechať sa zničiť!
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
ABHOMINE „Proselyte Parasite Plague“, Hells Headbangers Records, CD´20, USA


6/23:34/ 9                                                Mortuary


https://abhomine.bandcamp.com/