„Muži nedovedou ocenit vlastní ženy. To přenechávají druhým.“ Oscar Wilde
 
 
 
 
 
Americká formácia ABIGAIL WILLIAMS nedávno vydala svoj v poradí 3. dlhohrajúci album a volá sa „Becoming“. Obal tvorí pekná vitráž symbolizujúca vesmírny druh, nie práve zo slnečnej sústavy. Snáď možno Boh budúcnosti ľudí z planéty Zem. Celkom som sa tešil na toto dielko čarodejky zo Salemu. A oplatilo sa.
„Becoming“ je na vysokej technickej úrovni, čo sa v prípade A.W. dalo aj očakávať, zvuk je opäť výborne čitateľný. Žiadny z nástrojov nezaniká, ani zbytočne neprečnieva. Hlavné slovo majú gitary, ktoré idú presne v takte s tempom bicích za podpory dunenia čistej a hutnej basgitary. Objavuje sa tu dosť často striedanie blackových píleníc a akustických gitár, ktoré vytvárajú spoločne so symfonickými vyhrávkami jedno telo a dušu. Gitaristi  sa vzájomné dopĺňajú. Je cítiť, že kapelu baví experimentovať so zvukmi a žánre splietajú krížom-kráž. Povedal by som, že je to výsledok prijatia nového člena na post gitara číslo 3. Použité sú rôzne druhy skreslení. Veľmi rozumne tak sa strieda vesmírna búrka s pomalšími, až doom metalovými pasážami. Typický škrekot koketuje s hlbokým growlom a dotýka sa aj šepotu. Vďaka tomu je táto bosorka zvodná a šíri okolo seba príťažlivú atmosféru.
Práve atmosféra je jeden zo stavebných kameňov tohto albumu. Opája ako komplikovaná divadelná hra. Niektoré pasáže sú klasická škola černoty. Iné zas evokujú nostalgiu dávnych časov a človek sa ponára do meditácie. Dalo by sa to aplikovať na hneď prvú skladbu z albumu, „Ascension Sickness“. Pieseň začína podmanivými čistými gitarami s echom za prudkej víchrice. Čas sa pomaly zastavuje a vynárajú sa spomienky. A tu zrazu nastupuje hnev a smútok v jednom, black metalový úder. Ten sa však veľmi často zmení ako farba chameleóna. A čelíme kombinácii black a doom metalových ornamentov. Krásne sa tento motív nesie a tých 11 minút a 11 sekúnd hracieho času skladby je veľmi intenzívnych. Pieseň „Infinite Fields of Mind“ je príklad náladovejšieho opusu. Vidím počas jej hrania seba samého kráčať po nekonečných poliach mojej mysle. A fragmenty života sú moji spolucestujúci. Som unavený, je mi zima. Studený dážď a mokrá čierna tvrdá zem chladí. To čo vidím je rovnako chaotické ako môj život. Rôzne ruchy a ozveny, prichádzajúce z neznámych sfér pôsobia miestami až intenzívne stiesňujúco. Je to symfónia. Dravá, miestami chaotická. Nadpozemská a depresívna. Chladná, ale zároveň aj hrejivá. Nechce byť zaradená, je všetkým. Tento album je nabitý emóciami. Dokáže človeka vystihnúť v rôznych životných situáciách. Je zrkadlo dní plných hnevu, smútku. Obdobia rozímania nad naším životom. Avšak nájdeme tu aj prvky, ktoré našej psyché dodajú svetlo života a iskierku nádeje. Drží to človeka niekde medzi svetlom a tmou. Nestratí sa v hudbe aj keď to miestami pôsobí ako labyrint do vnútra človeka. Dokonca miestami ak dobre načúvate, môžete objaviť vplyv rockových klasík 80. rockov. Ku koncu tracku „Beyond the Veil“ je pasáž  inšpirovaná hlavným motívom z filmu Posledný Mohykán a pôsobí to ako balzam na dušu.
Myslím že tento kúsok si zaslúži 8 bodov. Nemám tomu albumu čo vytknúť, ale dostala by plný počet, keby sa na albume objavilo viac melódii tvorených nástrojmi ako husle nebo čelá. Bola by tak absolútne symfonická do posledného detailu. Poctivý symphonic black metal, ktorý však neznie tuctovo a má svoju tvár. Dobrý dôvod si ho vypočuť. S radosťou budem aj naďalej sledovať túto mladú príťažlivú bosorku.
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact]
ABIGAIL WILLIAMS „Becoming“, Candlelight Records CD ´12, USA


6/55:05/ 8                           kommer_av_ himmelen


https://www.facebook.com/abigailwilliamsofficial