ABIGOR „Hollenzwang (Chronicles of Perdition)“, Avantgarde Music, CD´18, AUT

Na začiatok musím napísať, že meno ABIGOR samozrejme poznám už desaťročia, snáď od dôb, kedy som začal počúvať Metal ako taký. Na druhú stranu tiež musím napísať, že s ich tvorbou nemám žiadne skúsenosti, v tej dobe som moc Black Metalu neholdoval a prvým albumom, ktorý sa mi vlial plnou vášňou do uší bol až predošlý zásek „Leitmotif Lizifer (The 7 Temptations od Men)“ z roku ´14 a ten mi sadol po všetkých stránkach. Novinka „Hollenzwang (Chronicles of Perdition)“ na mňa zapôsobila rovnako zaujímavo, ale aj komplexne. Už pri letmom počúvaní je evidentné, že kapela kombinuje dosť zložité harmonické úseky s melodickejšími, čo by sa dalo chápať ako ich ústredný motív a špecialita. Skutočne obdivujem hlavne tie zložité riffy, ktoré vyznievajú dosť ohromujúco, prekvapujúco a zvláštne, no takéto extravagantnosti rozhodne dokážem dobre vnímať, keďže som fanúšik náročnejších, členitejších harmónií, alebo aj atonálnych pokriveností. Už z tohto pohľadu musí novinka rozdeľovať fanúšikov na dva tábory, máme tu aj klasické Black Metalové riffy viažuce sa k rannej podobe žánru, na druhú stranu iné zas prekvapujú istou progresívnosťou, vizionárstvom až avantgardou. Sú to akoby dve strany, pričom obe sa nemusia navzájom vylučovať. Práve naopak, dopĺňanie týchto rozdielnych sfér tvorí korenie diela „Hollenzwang (Chronicles of Perdition)“. Tie zložité úseky sú sotva napočúvateľné, na hranici chápania a tie melodické vám môžu vyraziť aj zuby ak si nedáte pozor. Z tých melodickejších cítiť isté Emperor postupy, no našťastie ABIGOR sú natoľko skúsenou a originálnou kapelou, že nemajú za potreby niekoho kopírovať. Novinka je jedným z najzvláštnejších albumov aké tento rok vyšli a to som už prelúskal aj nový Portal a iné nezmary. Na prvý pohľad sa môže javiť, že album nepôsobí kompaktne, často to vyznieva ako náhodne poskladané riffy, ale mne to vôbec neprekáža. Osobne si myslím, že táto dvojica hudobníkov vie presne čo robí, vťahujú poslucháča do obludného systému, ktorý nie každý musí chápať. Možno to vyznie trochu bizarne, ale „Hollenzwang (Chronicles of Perdition)“ mi tak trochu evokuje „Not To Be Undimensional Conscious“ od Disharmonic Orchestra, len v Black Metalovom prevedení. O to zaujímavejšie je, že obe kapely sú z Rakúska čo som si uvedomil až neskôr ako ma toto prirovnanie napadlo. Možno za to môže komplikovaný spôsob vedenia riffov, zložité basové linky, niekedy až nezmyselne vedené údery bicích, ktoré akoby tam nepasovali. Myslím, že toto je styčný bod oboch albumov, ktoré porovnávam, samozrejme hudobne, štýlovo a atmosféricky ide o úplne odlišné nahrávky. Album mám napočúvaný celkom dobre, strávil som s ním veľa času a pri písaní recenzie mi hrá znova, no niektoré momenty na mňa pôsobia akoby som ich počúval ešte len na začiatku, ale páči sa mi to. Je to dosť ťažko pochopiteľný manifest, príde mi akoby bol psychologicky inak vystavaný. Aj keď tu možno nájsť určité podobnosti s kapelami zo sorty DSO, ABIGOR sú úplne inde. Niektoré momenty zas evokujú 90te roky a návrat ku koreňom Black Metalu, schizofrénia? Určite nie, dokonca aj tie klasické riffy a postupy sú stále zaobalené niečím iným, niečím, čo ste v tej dobe ani počuť nemohli. Čím viac „Hollenzwang (Chronicles of Perdition)“ počúvam, tým viac ma vťahuje do svojich spletitých útrob. Rozhodne to nie je nahrávka ktorej treba venovať bežný čas napočúvania a už vôbec nie to počúvať pri rôznych činnostiach, takáto hudba vás môže často rozladiť, alebo znepokojiť. Album sa opisuje veľmi ťažko, pretože každá skladba sa mení pri každom riffe, preto na ňu v recenzii nazerám skôr všeobecne. Pre niektorých je novinka ABIGOR albumom roka už teraz, pre iných je to prepadák, osobne si myslím, že je to len dobre, v mnohých ľuďoch vyvoláva rozporuplné emócie, jedným chýba atmosféra starých albumov, iní to zas vnímajú možno ako najatmosférickejší kúsok. Často sa pozastavujem nad logikou a systematickosťou zvráteností, ktoré materiál prináša, často striedajú vysoké tóny s úplne nízkymi a to v rýchlych sledoch, časté sú priam protichodné témy, ktoré veľmi ťažko spojiť, preto môže táto monštruóznosť pôsobiť rozoklane. Totálne odpadávam zo zvuku bicích, znejú tak krásne analógovo a pritom tupo, prízemne, dokonale pasujú do celej tejto úžasnej mozaiky a ten zložitý prístup k rytmike ma dokonale rozkladá. Ďalšou brilantnou akvizíciou nahrávky sú určite samotné vokály. Sú tak členité a rozmanité ako hudba samotná, niektoré frázovacie momenty ma doslova posadili na riť, je to peklo ako vyšité na čiernom súkne. Toto je typ albumu, ktorý si môžem pustiť kedykoľvek, počúvať ho akokoľvek dlho len chcem a vždy mu prídem na chuť, objavím ďalšie zákutia, majstrovské dielo!