ABOMINOR „Opus: Decay“, Invictus Productions, EP´15, ISL

Moderný Black Metal zažíva doslova ošiaľ, aj keď v porovnaní s BM v 90tych rokoch to až tak megalomanské nie je, všetko to rozpútali Deathspell Omega. Chvíľu trvalo než sa začali vynárať prvé hrôzu budiace atonálne kapely, ale keď sa objavila prvá, vyrojili sa ďalšie stovky. Zaujímavou scénou, okrem francúzskej, je jednoznačne islandská, tam vládne nesvätá trojica Svartidaudi, Sinmara a Mispirming, samozrejme sú tam aj mená ako Carpe Noctem, Wormlust, Manniveira, či Vanskopun, no na svet sa derie ďalšia ohavná beštia Abominor. Kapela najskôr debutovala demom „Source of Chaos“ v roku 2010, kedy si ho vydali v počte 13 ks, a tento rok vyvrhli EP „Opus: Decay“. S ABOMINOR rozhodne treba počítať, hudba je silne nečistá, zvrátená ako samo peklo. Samozrejme aj tu sa jedná o Black Metal kde sa z riffov rozprašuje mystická desivá atmosféra pripomínajúca pobyt na silne stresujúcom mieste. Môže to byť miesto kde sa v minulosti odohralo veľa zlého a násilného a toto miesto zostalo pod vplyvom tejto energie. Presne takúto energiu cítim z dvoch skladieb, ktoré ABOMINOR ponúkajú, je to zarážajúca a nebezpečná hudba, z ktorej vás bude mraziť v zátylku ako keď sa ocitnete na onom mieste sami a zrazu zacítite závan chladnejšieho vzduchu. Uvedomíte si, že sa niečo deje, možno periférnym pohľadom zočíte mihnúci sa tieň, zreničky sa rozšíria a zimomriavky zindikujú ochromenie hrôzou. Takúto hudbu je nebezpečné počúvať na miestach s podobnou atmosférou a hlavne ak ste sami. Gitarové linky sú vedené silno odpudzujúco a ohavne, strašidelnosť sa tu bije s temnou morbídnosťou, ale aj s extatickou mystikou. Už prvý song 474 vás privedie do sveta mohutného desenia, gitary akoby driemu v snovom opare a vy netušíte či ste v bdelom alebo spánkovom móde, všade je hmla, vidno len kontúry reality, tá sa aj beztak stráca za oparom a vstupujú sem bytosti, ktoré by tu nemali čo hľadať. Melodika je divná a groteskná, skrúca sa do odstrašujúcej roviny, čudne klesá v neurotických a psychadelických momentoch, kde tu zas stúpa a húpaním pripomína spirituálnu jazdu. Riffy sú vedené jemne a s citom, no so zlým úmyslom škodiť, pritom tieto kostrbaté a disonantné melódie tvoria silné skladby so zapamätateľnými momentmi. Emócie sú vybičované do horiaceho šialenstva, krv tuhne a vzduch redne. Rytmicky sa ABOMINOR pohybujú vo všetkých tempách, od pomalších až Doomy, cez stredné, až po pekelne rýchle bez toho, aby zachádzali do vyslovene sypačkových Grindových, skôr si tú rýchlosť strážia a snažia sa z nej budovať taktiež atmosféru. Tá je tu absolútne najdominantnejším prvkom! Prvá skladba je roztiahnutá na 12 minút a 35 sekúnd a ja sa počas toho nedokážem nudiť. Druhá Opus Decay je o niečo kratšia, no rovnako účinná a nebezpečná, charizma kapely sa prejavuje po všetkých stránkach, bicman udiera do blán presvedčivo a nasleduje gitarovú prácu v rôznych kreatívnych polohách, basgitara pumpuje strašidelné vibrácie počas celej hracej doby a prilieva tak benzín do ohňa. Vokál je stelesneným prejavom zlého ducha, vôbec nepoužíva melodickejšie vokály ako sa to často pri kapelách tohto typu stáva, len umrlčie híkanie, tak strašidelné a bezútešné... „Opus: Decay“ je materiálom, ktorý si môžem prehrávať dokola aj 10 krát po sebe, stále ponúka nevšedné pocity a je zaobalený do kvalitného tvrdého soundu. Síce nič nové na svete, ale zas kvalitne odvedená práca v danom žánri.