ACHERONTAS „Faustian Ethos“, Agonia Recrods, CD´18, GRC

ACHERONTAS, toto meno pre okultnú BM scénu znamená veľa, jej vodca Acherontas V. Priest vedie svoju kapelu cestami, ktoré sa tak trochu odlišujú od iných a často aj originálnych Black Metalových telies. Ich albumy, ktoré časmi plynú našimi životmi, vytvárajú umelecké a spirituálne hodnoty a vždy v ten správny okamih udrú ako dobre načasované zaklínadlo aby nás nechalo v nemom úžase precitnutia. Novinkou „Faustian Ethos“ uzatvárajú úžasnú, ale aj šialenú trilógiu Ma–Ion, a ich ďalšie dielo môže preto znova prekvapiť ktorým smerom sa v budúcnosti uberú. ACHERONTAS sa na predošlých albumoch uchyľovali už k rôznym experimentom s rituálnymi skladbami, vnášali do svojho štýlu viac etnických prvkov, no s prvou skladbou The Fall of The First Pillar z „Faustian Ethos“ servírujú a kážu Black Metalové peklo bez zbytočných predohier a experimentov. V momente nastupujú gitarové prepracované vrstvené tremolá, harmónie prúdia všade naokolo, skladba je jasná a presvedčivá zo svojej podstaty. Zmeny toku v kompozícii sú vygradované do očarujúcich kaskád, ale aj strmhlavých pádov či vysokých vzletov do končín vesmíru. Aj keď skladbe dominuje absolútna harmónia, pri pozornom počúvaní vám možno neuniknú atonálne „výlety“, ktoré ale vyznievajú akoby boli z harmonického vzťahu v poriadku, tu vidno ako sú títo borci znamenite hudobne vyštudovaní a skúsení. Aj keď má táto prvá skladba len necelých 6 minút, pri jej počúvaní mám dojem, že sa strácam v omnoho dlhšej kompozícii v dobrom slova zmysle. Všetko sa stále mení, jedna harmonická línia prekračuje a dopĺňa ďalšiu, vokály sa menia v rôznu plejádu priam až divadelného čierneho umenia, vzduch je plný gitár a temných odtieňov melodiky. Tri gitary rozdávajú zvláštne harmonické vrstvenie často dosť zložité, no na povrchu vyznievajúce ako jednoduchá „vec“, pritom ich vnútorná štruktúra je zložená z mnohých črepín perfektne do seba zapadajúcich. Taká je aj nasledujúca Sorcery And The Aperion. Momenty prekvapenia sú pomerne časté, pohrávanie sa s atmosférou a niekedy aj rýchlymi zmenami v nich mi pripomínajú prvé albumy Septic Flesh, akoby ste sa objavili na fantastickom mieste plnom neskonalých zážitkov, spirituálnych sfér. Trojka Aeonic Alchemy (Act. I) začína až Heavy Metalovými vyhrávkami a sólami v skôr umiernenejších tempách, tie vám napália svojou dômyselnou melodikou sústo umenia priamo do vašich útrob aby sa neskôr pretransformoval do Black Metalového ošiaľu s ktorým sa neradno zahrávať. Postupne skladba chytá ešte temnejšie a ponurejšie odtiene šialenstva, tóniny postupne padajú smerom dole kamsi do kalných vôd Styxu, skladba bujnie a mohutnie, sprevádzajú ju rôzne kulminácie nálady, jednoducho tento kus patrí medzi to najlepšie, čo „Faustian Ethos“ ponúka. Faustian Ethos začína zas viac modernejším štýlom riffingu, kde dôraz sa kladie na jemnocitné vibrácie gitarových tónov s mystickou harmóniou, v pozadí však aj ďalšou surovejšou gitarovou hradbou, táto skladba ako celok je viac melodická a epickejšia než iné skladby na novinke. Acherontas V. Priest viac šepká, používa dramaticky gradované slová, basa sa obtáča okolo všetkého ako had okolo vajca, takto znie úplne iná fazóna tohto zmyselného albumu a dokazuje majstrovstvo Grékov v nie len hudobnej, ale aj transcendentálnej rovine. Je zaujímavé, že ACHERONTAS často používajú pre vyjadrenie svojich pocitov práve stredné, alebo vysoké tóniny, je to pre tento žáner trochu neobvyklé, no toto dokáže zvládnuť len skladateľ s jasnou a presvedčivou víziou, mág mystických sfér s vôľou pevnou. V nasledujúcej The Old Tree And The Wise Man, ktorá je najkratšou na albume, sa zas ponárame do estetiky pekla s burácajúcimi gitarovými tremolami, táto patrí medzi najrýchlejšie stopy vďaka minimálnym spomaľovaniam, no i tak si užijete momenty, ktoré píšu zaujímavú históriu súčasného Black Metalového harašenia. Niekde som čítal, že ACHERONTAS je hlavne o vokáloch a hudba tvorí len akýsi doprovod, na tomto albume určite nie, tu hudba dostáva prvotné slovo, ale to neznamená, že by Acherontas V. Priest zanedbával svoje hrdelné linky, jeho prejav je ako vždy očarujúci. V podobnom, avšak nie stereotypnom prúde, pokračujú aj posledné tri zvyšné skladby The Alchemists of The Radiant Sepulchre (Act II), Decline of The West a Vita Nuova, ktoré uzatvárajú posledný kus tejto mohutnej trilógie, ktorá sa vracia z okultizmu staroveku a filozofie k západnému systému okultizmu aby tak mohli uzatvoriť kruh. Umelecké poňatie čierneho kovu vychádzajúc z tradícií gréckej scény, nadväzujúc na BM 90tych rokov, ale aj vlastné chápanie a originalita, ktorou boli ACHERONTAS vždy povestní.