ADVERSARIAL „Death, Endless Nothing And The Black Knife of Nihilism“, Dark Descent Records, CD´15, CAN

Konečne sa ADVERSARIAL dostali do polohy, v ktorej im už nechýba fakt nič. Ako som už spomínal v predošlých recenziách, na tejto kapele mi vadili príliš prenikavé a zbytočne rýchle klepačky, ktoré im uberali temnotu z plachiet. Ich hudba tak viac inklinovala do “Grindu“ a pritom bolo jasne cítiť, že kapela má jasné temné cítenie, bol to pre mňa dosť zásadný rozkol. Novinka „Death, Endless Nothing And The Black Knife of Nihilism“ je už ale iná káva. Klepačky samozrejme zostali, ale už vôbec neznejú prehnane rýchlo a bicie majú skvelý zvuk, korešpondujúci s ich zohavujúcim Death / Blackom. ADVERSARIAL ma popravili hneď pri prvom zverejnení tracku z novinky, len som sa modlil ku ohyzdnej bytosti kdesi uprostred vesmíru, nech celý album vypáli týmto smerom. Po spustení tlačidla play sa na mojej tvári udomácnil zlovestný úsmev. Do pekla, toto je pravá podstata ADVERSARIAL! Riffy sú temné ako starobylé rituály pradávnych mágov, s každým gitarovým manévrom rozosievajú zlo a skazu, nič pozitívne v ich hudbe nenájdete. Dokonca tie klepačky, ktoré pred tým kapelu skôr podkopávali, teraz opačne, plnia svoju funkciu dokonale a pridávajú im na neľudskosti. Celým albumom sa prelína zmes divných pocitov a šialenej atmosféry vďaka drviacim groteskným melódiám. Tieto sa skrúcajú na rozhraní blúdiacej reality a črepín zlých snov, kde sovy dávajú zlé znamenia. Samotná melodika je fascinujúca pre temne zmýšľajúcich ľudí, je náročne členitá a dosť ťažko zapamätateľná. Znova tu máme ten typ melódii, ktoré sa vám ťažko vynoria v podvedomí len tak, skôr ožívajú až pri reálnom počúvaní a vtedy ich sila rastie každým počúvaním. Je to presný opak kapiel, ktoré chcú zaujať silnými a zapamätateľnými trackmi. Pri počúvaní sa cítim akoby sa moja duša dostala do úzkych a plytkých puklín v podzemí kde je všetko ohraničené a obmedzené priestorom, ale nie časom, labyrint horiacich tunelov! Aj keď sa na prvé počutie môže zdať, že ich hudba je príliš ortodoxná a skladby sú si veľmi podobné, kompozícia a charakter riffov sú natoľko vyspelé, že tento fakt poľahky zmetú zo stola. Album môžem do seba dávkovať bez zastavenia a vždy si odnášam pochmúrne pocity, ktoré ma nabíjajú nekontrolovateľným úžasom. Gitarista C.S. presne pozná jemné kanáliky mystérií, poodhaľuje to čo by malo zostať skryté, no nevynáša to von na svetlo. Ich hudba je kombináciou strašných mystérií a správne dávkovanou brutalitou, kedy sa do popredia dostáva práve kov smrti, pri tej prvej variante ide samozrejme o čiernu odnož. Nevyhýbajú sa ani pomalému dávkovaniu hrôzy, napr. začiatok Old Ruins Slumber In a Crushing Hatred of Man, všímam si ako sa do mŕtvolných riffov pomaly vkráda rytmus bicích, gitary pokračujú v zúfalom bese a bicie sa zrýchlia do klepačiek. Vôbec to nenarúša priebeh atmosféry ani dynamiku skladby, skladba je v podstate celá desivo pomalá, aj keď bicie sa rozhodnú masakrovať v určitých okamihoch. Nevravím, že ADVERSARIAL priniesli niečo mimoriadne nového, podobných kapiel máme viac, Mitochondrion, Portal, Antediluvian, Paroxsihzem, Abyssal...ale z môjho pohľadu sú rozpoznateľní vďaka novému temnému soundu a aj vďaka skvelej gitarovej práci. „Death, Endless Nothing And The Black Knife of Nihilism“ ma silne prekvapil, a to som už po „Prophetic Plain of Abyssal Revelation“ chcel nad kapelou zlomiť čarodejnícku palicu. Jeden z najlepších albumov v tomto žánri za posledné obdobie, aspoň z môjho skromného pohľadu.