AEVANGELIST „Matricide In The Temple of Omega“, I, Voidhanger Records, CD´18, USA

Nové AEVANGELIST určite nikoho neprekvapí, myslím intenzita nahrávok, toto je viac ako šialené. Posledný album „Matricide In The Temple of Omega“ nie je jediným albumom tohto zvláštneho zoskupenia za minulý rok, vydali ešte ďalší album „Heralds of Nightmare Descending“, ale aj EP „Aberrant Genesis“ a to nehovorím o ďalších kapelách a projektoch, do ktorých je hlavný mozog Matron Thorn namočený. Priznám sa, že starší album, ktorý predchádzal tejto novinke, ako aj EP, som zatiaľ nepočul, človek nestíha ani sledovať, čo všetko tento maniak dokáže. Pokiaľ ste sa už s AEVANGELIST stretli, určite viete, čo môžete očakávať, pokiaľ nie, majte sa na pozore, ide o špeciálnu kapelu, ktorú si ľahko zapamätáte vďaka svojráznosti a originalite. Nejde však až o takú originalitu, ktorá by zahýbala žánrom Black / Death Metal, no svoje špecifikum rozhodne majú. V podstate kapela má vytvorený určitý štýl a formu, ktorej sa držia už od parádneho debutu „De Masticatione Mortuorum In Tumulis“, ktorý som svojho času ocenil a oceňujem do dnes. To, čo je najtypickejšie pre AEVANGELIST, je vrstvenie mnohých gitár, zvukov, samplov, disonancie, podivné melódie, jednoducho ak si nedáte pozor, začnete sa v tom strácať. Podobne ako aj predošlé diela, aj tu narazíte na hrubú stenu halucinácií, zvuky všetkých nástrojov sa valia zo všetkých smerov a niekedy máte pocit, že počúvate aj dve, či tri nahrávky súčasne. Vždy je dole hlbšia gitarová linka, ktorá vôbec nepôsobí melodicky, tvorí len akýsi basový spodok od ktorého sa odráža druhá gitarová vrstva. Tá je harmonicky, ale aj zvukovo úplne odlišná. Prvá je príliš surová a harmónie sú tupé, je to akési pozadie, ale nie nezanedbateľné. Obe tieto sféry musia fungovať, aby z toho vzniklo to, čo nakoniec počúvate. Druhá gitara hrá z 95% niečo medzi gitarovými sólami, vyhrávkami, výškovými tóninami, pritom sa to drží polytonality až miernej disharmónie. Tieto výškové gitarové manévre ale nie sú žiadne technické prstolamy, skôr pôsobia sféricky, snovo, halucinogénne, odmerane, až mimo tonality bežnosti. Keď sa oba tieto protiklady stretnú, hlava vám ide trochu mimo. Ak si pustíte napr. Bacha a zároveň v druhom prehrávači Wagnera do jedných slúchadiel, stretnete sa s niečím podobným. Neviete na čo sa máte sústrediť skôr, dva svety, dve dimenzie, a v tom je čaro AEVANGELIST. Sem tam sa stane, ale fakt len výnimočne, že sa obe vrstvy trochu zosúladia a začnú harmonizovať. Samo o sebe by obe vrstvy gitár zneli ani nie tak šialene, ale v tomto prepletenci to znie impozantne. Mám pocit, napr. teraz momentálne pri skladbe Omen of The Barren Womb, že levitujem prázdnym priestorom, nekonečným bez akýchkoľvek možností, no na druhej strane je aj prítomný pocit padania do hlbokej rokliny strmým pádom. S určitosťou ale môžem povedať, že pocity z ich najnovšieho albumu sú nepríjemné, to vychádza z celkového nesúladu. Ďalšou vecou, ktorá nepridá čistotu do toho všetkého, sú vokály. Tie pôsobia rovnako chaoticky a kontraproduktívne, no sedí to sem. Ak by sa AEVANGELIST snažili skladať melodické, alebo zapamätateľné skladby, stratili by všetok vietor z plachiet. Bicie znejú z pozadia, majú skôr jemnejší charakter a aj pri klepačkách vôbec nevyčnievajú, netvoria zvukový tlak, ba pri povrchnejšom počúvaní ich nemusíte ani postrehnúť. Tak trochu vyznievajú samplovane, synteticky, no presne tak sa to sem hodí. Ak by mali dynamický a priebojný zvuk, kazilo by to dojem z celej halucinácie a mágia by sa vytrácala. Pri počúvaní „Matricide In The Temple of Omega“, aj keď máte pocit snovosti, ezoterického chvenia, na vás z pozadia dolieha silná hluková guľa, ako keby ste počúvali nejakú noiseovú nahrávku. Počúvať takéto šialenstvo cez hodinu chce aj kus odvahy, trpezlivosti. Nie je to nahrávka všedná, vyžaduje špeciálneho poslucháča aby to všetko vstrebal a pochopil. Takáto hudba sa dá počúvať aj do hĺbky, určite by pomohli aj nejaké psychotropné látky, ale aj povrchovo ako podmaz k čítaniu, alebo nejakej činnosti.