AHAB „The Boats of The Glen Carrig“, Napalm Records, CD´15, GER

AHAB sa mi páčili hlavne na debute „The Call of The Wretched Sea“, bol to kvalitný a hlavne ortodoxný Funeral Doom tak ako ho mám rád, poctivo vydretý do špiku kosti, žiadne blbostičky, len kruté remeslo. S dvojkou „The Divinity of Chaos“ som sa stretol už len letmo, nezaujali ma príliš akustické pasáže s čistými vokálmi, no a trojka „The Giant“, popravde, ani som ju nezaregistroval. No novinka „The Boats of The Glen Carrig“ mi nejako prišla pod ruky a povedal som si, že uvidím, čo za tie roky AHAB vlastne robia a ako sa vyvíjajú. Funeral Doom už toľko nepočúvam ako dajme tomu pred 6 rokmi, kedy vychádzali skvostné diela od rôznych kapiel a kedy vlastne boom tohto žánru prebiehal. Samozrejme ako som mohol čakať, novinka AHAB ide už niekde trochu inde, povedal by som, že to už z ďaleka nie je ten pohrebný Doom plný skazy a desu, príde mi, že sú tu už len prvky Funeralu, viac sa otáčajú ku klasickejšiemu Doomu alebo Death / Doomu a vo všetkých skladbách sú „nainštalované“ akustické uvoľnené momenty, ktoré tak trochu koketujú s Post Rockom či psychadelickým Rockom. Kombinácia týchto dvoch polôh je to, čím AHAB dnes sú. Skoro každá skladba začne teda akustickými gitarami zahratými na elektrickej gitare, zväčša sa cez ne preplieta nejaké to éterické psychadelické sólo hrané s obrovským citom a umením. Áno, AHAB sa možno pokúšajú Funeral Doom viac sprístupniť a dať mu čo najumeleckejšiu formu, čo sa im samozrejme aj darí, no tým viac sa odlepujú z pohrebného prístavu. Po zvukovej stránke je novinka výborná, no povedal by som aj umiernenejšia a mäkšia, kde sú tie valivé a masívne gitary z debutu? Zrejme ich odfúkol morský prúd kamsi ďaleko do neznáma, ale zas netreba zúfať, stále je to dosť hustý gitarový zvuk, no do pravého Funeral Doomu si predstavujem niečo extrémnejšie. Kapela je čím ďalej profesionálnejšia po všetkých stránkach, ako hudobníci stále dozrievajú a po kompozičnej stránke dnes zrejme dosahujú vrcholu, takisto ten nadhľad a vlastne aj progres ponúkajú v jednom. Neraz som sa pristihol, hlavne pri tých akustických psychadlikách kedy Daniel spieva čisto a emotívne, akoby som počúval nejakú skomolenú a spomalenú verziu Opeth, ale to len nadnesene. Samozrejme Opeth sú v tomto smere viac sofistikovanejší a omnoho lepší hudobníci, no v atmosfére sú si celkom blízki v niektorých bodoch. Určitú úlohu hrá podobnosť prepojenia Rocku s extrémnym Metalom, striedanie čistých a brutálnych vokálov, pocity a podobne. Aj keď z „The Boats of The Glen Carrig“ cítim veľkú vyspelosť a kvalitu, ich hudba mi je často cudzia a album počúvam skôr zo zvedavosti, než aby som si lebedil a užíval si to. Sú tu úseky ktoré ma bavia celkom dosť, no ako skladby všeobecne majú aj svoje slabšie stránky a v niektorých často sa opakujúcich sekvenciách ma aj nudia. Čisté vokály občas Daniel používa aj do tvrdých gitár, kedy je energia vyšponovaná do maxima, no celkove jeho prejav nie je zlý, vie pracovať aj s growlingom, dobre vyslovuje slová, frázuje a vie spievať aj klasicky. Osobne si myslím, že ak budú AHAB smerovať týmto kurzom, tých Rockovejších vplyvov bude u nich stále viac a extrémny Metalový rozmer postupne ustúpi dozadu ako v prípade Opeth, ale možno sa aj mýlim a vrátia sa ku pôvodnej idei Funeral Doomu. Z tohto pohľadu je mi ťažké album hodnotiť bodovo, zaslúži si vyššie body pre svoje nesporné kvality, no na druhej strane je to pre mňa aj trochu sklamanie. Uvidím, či sa vlastne dostanem aj k budúcim dielam tejto morskej kapely, alebo ich nechám plávať, no isto viem, že novinka sa príliš v mojom prehrávači neohreje.