ALMYRKVI „Umbra“, Ván Records, CD´17, ISL

Tak trochu som minulý rok pozabudol na čiernu dieru z Islandu počúvajúcu na meno AMLYRKVI, ktorého jadro tvoria dvaja členovia Sinmara, ale aj iných kapiel, podstatných pre tento žáner. Kapela sa zaujíma a potáca temnotou vesmíru, čiernymi dierami, jeho hĺbkou a snáď aj astrálnou rovinou. Verte či neverte, podobné pocity sa im podarilo napchať do tejto na jednej strane prázdnej, ale na druhej strane aj hlbokej nahrávky. To prázdno často vychádza z atmosféry ich projekcie, z riffov však blúdia ponuré a komplexné pocity, všetko sa to bije spolu ako keby ste prechádzali čiernou dierou, je na druhej strane prázdnota, alebo je tu??? Hudobne sú ALMYRKVI trochu inde než spolubojovníci Svartidaudi, Sinmara a podobne. Nejdú vyslovene po koreni Black Metalu, či už starého, alebo toho disonantného novodobého, aj keď obe stopy tu jednoznačne badať. Nehovorím, že nejde o Black Metalovú nahrávku, len nekladú taký dôraz na ortodoxnosť a chaotickú šialenosť. Viac sa sústreďujú na pokojnejšie plávanie čiernym priestorom a hľadajú v ňom čo najviac atmosféry. Samozrejme máme tu aj úseky kedy sa Black Metalové zlo prejavuje v plnej sile napr. vo Forlorn Astral Ruins. No žiadna skladba nie je vyslovene náklep a zúrivosť, aj v tých najdrsnejších prídu na rad pomalé éterické časti a psychadelické obrazce spoza horizontu. ALMYRKVI v týchto pomalých častiach dosť koketujú s Doom Metalovou účinnosťou, ale nie v zmysle, že by tu zneli ako Anathema, alebo niečo podobné. Hrajú ten Black Metal viac astrálnejšie a ladia ho aj do melancholických polôh, ktoré im sedia a vlastne aj pomocou tohto dokážu byť dosť odlišní a svojskí. Harmónie sú všeobecne celkom zložité a aj keď melodicky na prvé počutie účinné, je im treba venovať veľa času. Pracujú v tomto podobne ako všetky islandské kapely, ale používajú iné výrazivo a hlavne nálady. Absolútne tu cítiť závan po „severskej“ chladnej hudbe. Ak by som dal toto počúvať skúsenému uchu, určite by to hneď odhalil, alebo by vyriekol ortieľ, že sa jedná o kapelu z kadekoľvek, napodobňujúc niečo zo severu. Najfascinujúcejšie sú vrstvené riffy, vždy ide o pochmúrne a strašidelné témy a do toho si pripočítajte zvláštne gitarové sóla hrajúce na atmosféru, alebo klávesové podmazy, teda ak dobre počujem. Gitary sú totiž niekedy tak zvláštne znejúce, že máte dojem, že hrá temná klávesová vrstva a keď sa poriadne započúvate, zisťujete, že to pochádza z gitár. Skladby nie sú sami o sebe nijako silné v zmysle nejakých výnimočných stôp, osobne som sa nikdy netešil na určitú, ale vždy si vychutnávam „Umbra“ ako celok a tak to predpokladám aj bolo autormi myslené. V podstate mi príde akoby celý album bol koncepčne prepojený a všetko bola len jedna skladba s prirodzeným priebehom. Zaujímavý je začiatok Cimmerian Flame, kde sa v úvode začnú akoby v diaľke odrážať halucinácie hlasov vyhynutých svätých kdesi v hlbokom priestore, ich spev však nie je celebráciou, ale zúfalým plačom a pazvukmi zatratenia. V tejto skladbe použili aj najstrašidelnejšie vokály, toto počuť niekde o samote v tme, mám plné gace. Vokály sú celkovo zaujímavé a rafinované, dôraz tiež kladú na absolútnu atmosféru a nemajú ďaleko k iným islandským kapelám, no frázovanie prebieha omnoho pomalšie a strnulejšie. Iné vokály sú zas melodické, užijete si ich hlavne v prvej Vaporous Flame, ktorá nimi začína a dosť dlho sa prejavujú, až začnete mať dojem, že na klasické Black Metalové ani nepríde. Hudba ALMYRKVI je dosť zvláštna a myslím, že to bolo aj primárnym účelom oboch tvorcov, rozhodne sa odlíšili od iných, na druhej strane však zostáva stopa po Islande. Myslím, že pravoverných fans disonancie a chaosu až tak táto nahrávka neunesie, možno ju budú brať len ako malé spestrenie, na druhú stranu má táto nahrávka šancu u otvorenejších fans. Nevravím však, že ide o melodickú a ľahkú záležitosť, toto treba jednoducho počuť, pochopiť, precítiť a potom uvidíte ako vás to celé zomelie.