ALTARAGE „The Approaching Roar“, Season of Mist Underground Activists, CD´19, ESP

ALTARAGE sa hlásia o veľké slovo už tretí krát. Prvé dva albumy „Nihl“ ´16 a „Endinghend“ ´17 mám zhltané a svoj názor na ne som podrobne rozpitval v recenziách. Začiatkom roku 2019 tu máme ďalší pokus o otvorenie brány čiernej diery pomocou mohutných zaklínadiel starších než ľudstvo samo. Na počúvanie tohto typu hudby treba ešte niečo viac ako len pohodlne vnímať ranné Heavy Metalové nahrávky, či výrazné Thrash Metalové rúbanice, ale aj viac ako Death Metalové skvosty rokov 90tych. Pre fanúšikov napr. už spomínaného klasického Death Metalu bude chýbať viac dynamiky, viac vzdušnosti vo zvuku, viac uchopiteľnejších riffov, menej chaosu, menej zblúdilosti a možno trochu menej brutálneho útočenia. Navyše klasický Death Metal mal vždy jasne stanovené pravidlá a v podstate to bola ešte hudba, aj keď extrémna. ALTARAGE sa ale hlásia k odkazu pádu reality, lomcovania dvier do iných dimenzií hrôzy a ku koketovaniu s disharmonickými mocnosťami zla. Za toto všetko sú zodpovedné kapely ako Kataklysm alebo Portal ( v prípade skôr menovaných len v ich začiatkoch ), na čo ALTARAGE celkom úspešne nadväzujú. ALTARAGE som na oboch albumoch vyčítal slabšiu kompozíciu a hlavne nesústredenosť na naozaj mocné a silné momenty. Nech si vraví kto chce čo chce, len sa započúvajte do Portal, tiež nabúravajú všetky stereotypi a konvencie klasického Metalu a máchajú do vzduchu magickou paličkou, čím narušujú absolútne všetky možné mantinely a dogmy extrému, no ich skladby majú niečo, čo možno označiť termínom originalita. Portal operujú s výraznosťou omnoho razantnejšie, tak, že majú mnohé úseky gitarových divno hrôz tendenciu sa uhniezdiť vo vašom podvedomí bez toho, aby to znelo melodicky. Práve toto španielskemu kvartetu stále chýba. Pritom Portal ešte aj na posledných nahrávkach vyznievajú omnoho hrozivejšie a odľudštenejšie. U ALTARAGE rozhodne cítiť talent a pochopenie zákonitostí chaosu a desu, no nikdy sa o nich nebude hovoriť tak ako napr. o stále zmieňovaných Portal, vždy budú len ich žiakmi. Napr. prvé dve skladby Sighting a Knowledge sú príliš krátke, tak ako mohutne a démonicky zaútočia, tak rýchlo sa vytratia kamsi do neznáma, pritom v nich nie je to potrebné homogénne strašidelno, alebo nekonečný pád do hĺbok neznáma. Výkladnou skriňou by som označil práve skladbu Cyclopean Clash, kde dobre počuť, že pomalšie a hĺbavejšie gitarové motívy im prinášajú viac invencie a kreativity, ten záver je naozaj impozantne hrozivý! Nasledujúca Inhabitant doslova vykráda padajúce a ohýbané kakofónie Portal, tu vidno kto je pánom a po kom možno už len sledovať stopy. Atmosféra ktorú ale ALTARAGE dosahujú je celkom autentická, vychádza práve z oných zvláštne klenutých ohybov tónov a zvuku, pri ktorom cítim neuveriteľné hlbočiny podo mnou. Ďalšou skvelou skladbou je Chavorous Sephelln s čudnou pasážou uprostred, kedy sa všetka monštruózna brutalita zmení v mystické rozjímanie uprostred ničoho, aby po čase znova gitary mohli dostávať záchvaty šialenstva z ďalekej a kalnej minulosti. Páči sa mi prelínanie dvoch gitarových sekvencií v roztodivné modifikácie. Ako som už spomínal v predošlých recenziách ALTARAGE, takto koncipovaná hrôza nemusí mať nijaké určené pravidlá, preto napr. aj skladba Chavorous Sephelln skončí akoby uťalo. To isté v začiatkoch skladieb, gitara môže ponúknuť hocakú výstrednosť a môže sa posúvať po chaotickom labyrinte, alebo doslova dokola opakovať riff dokola počas celej skladby, no v bombardovaní prekliatych bubnov to bude aj tak stále ničiaci chaos. Sú tu ale aj riffy a momenty, kedy hudba vyznieva celkom racionálnejšie alebo logicky, sú to zväčša opakujúce sa bludy. Z „The Approaching Roar“ mám trochu zmiešané pocity, fasáda je monumentálna, vnútro je niekedy trochu nestabilné a vrtkavé, niektoré momenty ma zložia do kolien iné nechajú chladným,. Viac im sedia dlhšie skladby kde majú väčší priestor na experimentovanie. Osobne dávam viac prednosť ich kolegom Suspiral.