ANAL VOMIT „Peste Negra, Muerte Negra“, Icarus Music, CD´15, PER

Tak s peruánskymi kapelami nemám až toľko skúseností, spomínam si snáď len na legendárnych Mortem. ANAL VOMIT sú ale taktiež starou kapelou, ktorá bola založená ešte začiatkom 90tych rokov a majú za sebou celkom bohatú diskografiu. Je úctyhodné, že existujú tak dlho, „Peste Negra, Muerte Negra“ je ich v poradí už štvrtý album, čo je na tak dlhú dobu existencie dosť málo, ale majú veľa demáčov, EPčiek, splitov a podobne. Čo možno očakávať od kapely s názvom ANAL VOMIT? Názov trochu zvádza do oblasti perverzného Grind Coru, alebo brutálneho Death Metalu. Ono ich hudba má možno určité styčné body s týmito žánrami, ale určite nečakajte žiadne prasačinky, tancovačky, zbytočné grcanie a nával extrémnej brutality. Kapela hrá predovšetkým starý Death Metal, z môjho pohľadu tak trochu ovplyvnený starými Cannibal Corpse z obdobia „Eaten Back To Life“ či „Butchered At Birth“, ale nejde o kopírku. Nájdu sa tu síce nejaké riffy, ktoré sa podobajú, či rytmické výbuchy kedy ako by ste počuli začiatok nejakej známej skladby od CC, napr. začiatok Obsessive Sexual Slaughter, ale potom už kapela zapadne do svojej typickej formy. Predovšetkým ANAL VOMIT hrajú tak trochu chaoticky a neviem určiť, či je to slabšou kompozíciou alebo zámerom. Rozhodne skladby neponúkajú harmonizujúce stupnice typické pre klasický Death Metal. Zväčša na mňa riffy pôsobia ako celkom narýchlo zbúchané a všetko pôsobí zvláštne rozoklane. Samozrejme máme tu aj riffy, ktoré dávajú väčší zmysel a majú aj harmonické tendencie, dokonca sú tu aj atmosférické groteskné strašidelné riffy, ktoré vám budú pripomínať námet z obalu. Ich spôsob strašidelnosti sa podobá tomu, akým disponujú ľudožravé mŕtvoly, ale nie vždy je ANAL VOMIT len o atmosfére. Najčastejšia poloha ich hudby je rytmická, teda vyniká tu skôr dynamika riffov, ich prepájanie a práca basgitaristu a bicmana. Chlapi ale nevyznievajú tak brutálne ako napr. už stále spomínaní Kanibali, používajú úplne iné gitarové efekty a tie majú celkom blízko k Thrashu, preto sú v mnohých prípadoch aj čitateľnejší, no vo vnútri stále rozoklaní. Skladby obsahujú skôr silné momenty akoby vytvárali silné celky, teda skladby. Preto keď si album napočúvate, vybavia sa vám len určité riffy, nálady, vokalistove frázovania, ale rozhodne sa vám nebude vynárať v mysli aspoň polka niektorej skladby. Z tohto pohľadu je ich hudba dosť zvláštna, niektoré rytmické momenty sú striedané atmosférickými harmóniami, na to sa hneď stratia v labyrinte rozoklanosti. Vadí mi ozvučenie bicej batérie, hlavne v rýchlych nájazdoch to znie dosť synteticky a predovšetkým kopáky sú neprirodzené. Myslím, že tu použili trigery čo je určite na škodu, tie sa skôr hodia pre technické brutal Death Metalové kapely, omnoho lepšie by tu vyzneli analógové bicie, čím by ešte viac zapadli do surovosti nahrávky. Bicie síce znejú výrazne, ale prídu mi dosť oddelené od celkového zvuku. Vokál je kapitolou samou o sebe, zabudnite na podobnosť s Barnesom alebo Fisherom. Nihil Soldier nemá ďaleko k Thrasovým štekotom, aj keď zapadá určite aj do Death Metalového teritória. Jeho slovám budete bezpečne rozumieť, nejde o žiadne hlboké mrmlanie či grcanie. No rozhodne budete rozumieť jedine ak ovládate Španielčinu. Tento jazyk je tu neprepočuteľný a tvorí takú zvláštnu auru okolo kapely. Niekomu to možno nebude vyhovovať, ale mne osobne tam tá Španielčina sedí. Ak by ste chceli zistiť akoby to vyznelo v Angličtine, pustite si rovno skladbu A Savage Foornication, alebo poslednú Pact To Kill. Celkove mám z „Peste Negra, Muerte Negra“ zmiešané pocity, niečo sa mi tu celkom páči a niečo ma zas odrádza aj napriek tomu, že chlapi to ťahajú na morbídnu a strašidelnú stranu. Rozhodne sa za tie roky naučili hrať a vedia aj komponovať, ale tie pocity vo mne zostávajú stále zvláštne.