„Rozdávat rady je zbytečné. Moudrý si poradí sám a hlupák stejně neposlechne.“ Mark Twain
 
 
 
 
 
Nepoznám nejako extra do hĺbky prvé tri základné albumy CANDLEMASS, ktoré všetci ich fanúšikovia považujú za kľúčové a najlepšie. No práve ich štvrtý album „Tales of Creation“ ma niekedy v 90tych rokoch zasiahol ako blesk z čistého neba. Album je dotiahnutý po všetkých možných stránkach a ja sa len môžem pýtať, či si fanúšik Doom Metalu môže priať ešte niečo viac? Obal predstavuje výjav od Gustava Dorého, ktorého mám osobne za najlepšieho maliara a skvele korešponduje s názvom albumu ako aj s celkovým konceptom o stvorení sveta. Pustiť sa do takého projektu bolo pre Švédov určite výzvou, vniesť do klasického Metalového albumu hĺbku a náboženský koncept, to si v tej dobe málokto dovolil. Písal sa rok 1989. Album otvára zvláštne intro The Prophecy, kde do pochmúrnych nálad riffov pomalých, Messiah Marcolin prednáša slová a otvára tak celé dielo viac ako veľkolepo. To, s akým ťažkým pocitom sa stretnete v úvode, tak toho sa už vôbec nezbavíte. Takto ťažký a depresívny je celý album, až na inštrumentálnu skladbu Into The Unfathomed Tower. Gitary sú ťaživé ako vaše najhriešnejšie činy a vaše nečisté svedomie, melódia preniká až kamsi do najhlbšieho vnútra a ťaží a ťaží. Dark Refelctions však začne omnoho svižnejším tempom s až Heavy Metalovou razanciou, no to nie je žiadna výnimka na tomto albume. Musím napísať, že „Tales of Creation“ nie je žiadnym uťahaným a uplakaným pomalým albumom ako by si niekto mohol mylne myslieť, kto sa s touto nahrávkou nestretol. Albumu často dominujú dosť svižné a stredné tempá, no pocit, ktorý je v skladbách, je tak trúchlivý a nebezpečne depresívny, že mnohé diela z tohto žánru, ktoré sa pomocou najcitlivejších emócií s vyslovene pomalou tempovou gradáciou môžu skloniť pred týmto monumentálnym dielom. Osobne považujem túto nahrávku napoly Doom Metalom a napoly epickým Heavy Metalom. Tak ťažké riffy ako v Dark Reflection počuť, majú až niečo spoločné s istým druhom temného Death Metalu. Z tohto omylu vás však bude neustále vyvádzať Messiah so svojim až operným prednesom. Jeho vokál zdobí tento album ako briliant zlatý prsteň. Záver skladby patrí krátkej Voices In The Wind s akustickou gitarou a ženským hovoreným slovom v doprovode chorálov a krásne nadviaže na ďalšiu Under The Oak pochádzajúcu z debutu „Epicus Doomicus Metallicus“. V živote by ma nenapadlo, že môže byť z iného albumu, pretože to prirodzené predelenie je akoby bolo stvorené úmyselne v tomto koncepte. Messiah tu tiež predvádza svoj životný výkon a jeho hlas je niečo čo len tak nebudete počuť na iných Metalových albumoch. Jeho hlas je niečo úplne iné než dynamický Disckinsonov, alebo energický Halfordov, či šialený Diamondov. Pocity, ktoré Messiah zo seba vydáva, sú zdrvujúce. Všetky tie kvílivé gitarové sóla a depresívne podkladové ťažké riffy zanechajú vo vás hlbokú ryhu. Tears začína celkom pomaly, vláčne, no melódia je vystavaná na pevnom základe a prázdnota ma ubíja z vnútra. Skladba má ale aj účinné a dynamické pasáže, kde sa zrýchľuje pri riffoch, za aké by sa nemuseli hanbiť ani omnoho väčšie Metalové kapely. Sóla v tejto skladbe sú prevratné, ku koncu silne harmonizujúce. Tempovo je prepracovaná do detailu, atmosféra príliš silná a osobná, skvelý kus deprivácie. Po tomto neveselom kúsku vpadne do potemnenej atmosféry rýchla, už spomínaná inštrumentálka Into The Unfathomed Tower. Má absolútne rozdielne chápanie a charakter oproti ostatným skladbám, Je v nej cítiť aj určitá veselosť či zábava z hrania, no melodika je aj tak hlboká a nevysvetliteľným spôsobom sa na album hodí. Navyše hammeringové cvičenie pri niektorých sólach je úchvatné, aj po harmonickej aj výstavbovej stránke, ide o zvláštne spestrenie. The Edge of Heaven vás zas utopí v žiali a pochmúrnosti, ten začiatok je jednoducho na slučku, Messiah rozpráva do akustických gitár, no potom skladbu vyhecuje silný riff, ktorý dominuje celej skladbe. Stavba melódie v tejto skladbe, to je niečo čomu môžem povedať hudobná mágia a mystérium. Symbióza medzi Messiahom a tandemom gitaristov vytvára dokonalú súhru s neopakovateľným sólom v druhej polke skladby, to prejde do ešte metalovejších harmónií a v pozadí buráca ťažký hromový riff. Refrén na konci zostáva uložený v podvedomí na dlhý čas. Somewhere In Nowhere vám tiež hneď na začiatku predvedie, čo je to začať s riffom so silou stáda býkov. V skladbe sa prelínajú protichodné zvláštne pocity, no ani jedni nie sú potešujúce, všetko vás to zráža k zemi. Táto vec je vyslovene pomalou smrťou, skľučujúca, beznádejná, tmavá. Predposlednou riadnou skladbou je Through The Infinitive Halls of Death. Začiatok je pohrebom, vážne dramaticky harmonizujúce riffy, ťažké bremeno na mysli. Takto si predstavujem pravý Doom Metal, nemusí z toho tiecť prednostne pomalosť že sa až Zem pomaly zastavuje, sú tu znova dosť svižné tempá, no ťažkosť a drviaca sila charakteru melodiky je vážne sila. V druhej polke prichádza epická pasáž s Messiahovým hovoreným slovom, akoby nadväzoval na úvodné intro. Dawn je len hovoreným slovom, ktoré započne začiatok poslednej A Tale of Creation. Omračujúca ťažkosť ako keď sa dozviete zdrvujúcu informáciu, nohy v betóne, v hlave kamene. Táto skladba je čo sa epickosti týka jednou z najvyberanejších, riff sa opakuje dosť dlho dokola, chorály v pozadí pridávajú na vážnosti a Messiah je osudový. Skladba je vystavaná takým spôsobom, že graduje k určitému momentu do druhej polky kde sa postupne začne opakovať motív z úvodného intra až kým to celé nezahynie, kruh sa uzatvoril, všetko môže začať odznova, alebo skončiť naveky. „Tales of Creation“ je album na ktorý sa nezabúda do smrti a možno ani potom, uhrančivosť melódií a komplexný charakter hĺbky s obrovskou ťaživosťou je zaiste nevšedným zážitkom a jedným z najlepších Metalových albumov vôbec.
CANDLEMASS „Tales of Creation“, Music For Nations, CD´89, SWE


11/42:43/-                                              Mortuary


http://www.candlemass.se/
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact] [links]