ANGELCORPSE „Exterminate“, Osmose Productions, CD´98, USA

Sú kapely a ich albumy, za ktoré sú mnohí fans ochotní dať aj ruku do ohňa. Za mňa je jedným z takýchto albumov aj „Exterminate“ od ANGELCORPSE. Kapelu založil v roku 1995 istý Gene Palubicki (gitary), Pete Helmkamp (vokály a basa) a John Longstreth (bicie). Neskôr sa k ním pridal aj Bill Taylor ako druhý gitarista a toto bola klasická zostava, ktorá nahrala to najlepšie. Je nepopierateľné, že ANGELCORPSE sa nechali inšpirovať najstaršími a najklasickejšími dielami Morbid Angel, no svoj štýl previedli do absolútne typického burácania. Boli ešte rýchlejší, nepozerali príliš na spomaľovacie pasáže a vytvorili si vlastný zvuk, vďaka ktorému vždy bolo ešte rýchlejšie rozpoznateľní. Samozrejme sa prejdeme všetkými ich albumami, no začneme pri ich „Exterminate“, ktorý vyšiel v roku 1998 u Osmose Productions. Všetko začína ich klasickým riffom v prvej skladbe Christhammer, samozrejme po údere na rytmičák, toto je šialenstvo zahnané do kúta a prikované o temnotu. V tejto skladbe je snáď všetko čo robí túto kapelu jedinečnou a geniálnou, myslím, že v tomto druhu chaotického Death / Black Metalu nemali nikdy zvlášť konkurenciu a ANGELCORPSE dodnes vládnu na kostenom tróne ako králi blasfemickej hrôzy. Riffy, ktoré sa hrnú počas celej tej skoro 40 minútovej jazdy, sú tak intenzívne a ohlušujúce, že vám bude z uší vytekať krv. Gene je gitarista, ktorý samozrejme vychádza z Azagthothovho umu, odkukal od neho typické fígle, no jeho vlastný prínos je taktiež vkladom pre originalitu tohto kultu. Vytvoril si svoje vlastné vnímanie harmónií, desivú melodiku, ktorá nikdy neprekročila hranice klasickej zrozumiteľnosti a komerčného primitivizmu. Jeho práca je pre nich to najcharakteristickejšie. Sú to manévre totálneho ťaženia železnej opancierovanej mašiny chrliacej tekutý oheň a rozosievajúcej smrť na míle ďaleko. Gene je tým typom gitaristu, ktorý tvorí komplexne a skúste sa čo najpozornejšie započúvať do jeho hry, vnímajte tie grandiózne zmeny riffov, ich charakter, hĺbku, technické prevedenie, kompozičné umenie a diabolský aspekt. Tento gitarista v sebe objavil neskromný potenciál, ktorý patrične využil na všetkých albumoch, no na „Exterminate“ snáď vyhnal do číreho desu. Je nenapodobiteľný, skúšať hrať niečo podobné sa rovná kopírovaniu jeho štýlu, jeho tóny sú čierne ako nočná obloha. Presne balansuje na miskách Death a Black Metalu s tým, že nikdy neprevláda ani jeden ani druhý žáner, vždy je to čistý ANGELCORPSE v najrozžeravenejšom ponímaní. Melodika neobsahuje harmónie, ktoré by kapelu vystrelili niekam do vysokých výšin, cítim tu práve opačné tendencie, všetko klesá kamsi dolu, ešte hlbšie než si dokážeme predstaviť. Fantastický ťah na dynamiku tremolo postupov, uhrančivé kvílenia démonov, ukážkové trhané besy v riffoch, ničenie a pustošenie podriadených. To som sa ešte nezmieňoval o jeho gitarových sólach, ktoré snáď nemajú obdobu vo svojom odvetví a áno, máme tu Treya, ktorý je MASJTER, no Gene je jeho najvernejší žiak, ktorý sa od neho naučil to najlepšie a pridal vlastnú chorobnú zmyselnosť do rýchlych hammeringových techník. Prvok chaosu je tu najtypickejší a skúste si zapískať niektoré jeho sóla, jednoducho si dolámete pysky a ak sa pokúsite jeho sóla zahrať na gitare, jednoducho sa vám to nepodarí a stratíte sa v tom chaose po chvíli! Jeho riffy sú základom a matricou celého ANGELCORPSE, víťazstvom a triumfom človeka nad svätosťou a poslušnosťou, diabolský mohykán v ľudskej koži. Ale o nič slabšie schopnosti neprejavili ani jeho spoluhráči. John je majster rýchlej paličky a neúnavného kopáku, typické klepačky, ktoré majú svoj vlastný rytmus dynamiky a do toho ohyzdné technické parádičky s kopákmi. Do toho si pripočítajme nádherné prechody a hlučnú prácu s činelmi, či rozsypanou hajtkou. Nie je určite jednoduché hrať podľa Geneho riffov. Taký hudobník musí splývať s celou tou čiernou aurou smrdutých riffov škľabiacich sa ako posadnutý kňaz v útrobách pekla. Ďalšou významnou personou je samotný Pete Helmpkamp, ktorého basové vyčíňanie síce v tej záplave dvoch hlučných gitár a robustných bicích nie je príliš počuť, no jeho vokál sa stal synonymom a legendou. Niekde medzi Legionom a démonom, pritom jeho vokálu dobre rozumieť, no jeho extrémnosť je tak mohutná, že vás zaplaví nekonečným záchvatom pomätenia. Na to, že sa jedná o kapelu, ktorej skladby sú si príliš podobné, majú neustále drviacu rytmiku a neustále ste bombardovaní neznesiteľným hlukom, chaosom, ich skladby sú tak silné ako oceľ, zapamätáte si každý riffy, sólo, prechody, slová, myšlienky, podstatu. Toto sú albumy, ktoré určujú smer a ktoré nikdy nevyhynú. Christhammer, Into The Storm Steel, Phallelujah, Reap The Whirlwind, That Which Lies Upon, alebo nesmrteľná a najšialenejšia Sons of Vengeance a ďalšie, to všetko je majetok temnoty a najpodivnejšej hudby, ktorá bola kedy stvorená. Tento album je o čistom uctievaní modly - buď sa tomu prispôsobíte, alebo jednoducho choďte inou cestou. Majstrovské dielo.