ANGELCORPSE „Hammer of Gods“, Osmose Productions, CD´96, USA

ANGELCORPSE hneď na začiatok udreli nebývalou silou, najskôr si to vyskúšali na deme „Goats To Azazael“, na ktorom sa objavili štyri prvé skladby, neskôr sa ocitajúce aj na debute. To sa písal rok 1996 a v Death a Black Metale sa ešte diali veľké veci, aj keď ANGELCORPSE by sa dali charakterizovať aj ako Black / Death / Thrash / Speed squadra, zo všetkých týchto štýlov si zobrali niečo, ale najpodstatnejšie je, že ANGELCORPSE rozoznáte podľa zvuku a typických riffov či temp aj zo sna. Už na „Hammer of Gods“ zadefinovali svoj jedinečný štýl postavený na sounde „Altars of Madness“ prehnaný viac na Black Metalovú stranu. Na debute ešte nemali Billa Taylora, takže si to všetko odkrútili ako klasické trio Palubicki, Helmpkamp a Longstreth. Ak by niekto pochyboval o ich fantastickom štýle a originalite, mal by sa ísť poobzerať po nejakých moderných sračkách v Core, Nu a math teritóriách. „Hammer of Gods“ je jednoznačne oceľovým kladivom na komerčný Death a Black Metal, taktiež v momente zlikviduje akékoľvek trendové nezmysly tváriace sa ako Metal. Palubicki sa spol. vytvorili niečo fascinujúce a prekvapujúce, tak extrémne rýchle riffy a chaotické sóla vám vypália guľku rovno medzi oči. Páči sa mi, že chlapi to režú hneď od úplného začiatku, aj keď Consecration začína akoby malou predohrou, už v nej je cítiť zápach síry a smoly, plameňov pekelných. Helmkamp začne svojím hrdelným škrekom rozosievať hrôzu ako plameňomet z hlavne tanku, následne sa frázovaním oprie o ostré riffy a celá jazda vás spaľuje na uhol. ANGELCORPSE si už tu vybudovali svoju typickú melodiku, ktorá je tak silne charakteristická, že mnoho kultových Death / Black, alebo War Metalových aktov znie oproti ním ako bezcenný hluk podobný padajúcemu kotlu dolu strmým schodiskom. Táto kapela znie skutočne ako plnohodnotná hudba so všetkým čo za hudbu môžeme považovať aj keď je to hnané do totálneho extrému. Z môjho pohľadu je práve toto hudba, ktorú by som definoval ako pravý a ortodoxný extrémny Metal chaosu a vojny, rúhania a čistého zla. Palubicki tu ešte nepoužíval ešte tak otvorené riffy ako na „The Inexorable“, alebo „Exterminate“, no už na „Hammer of Gods“ je jeho štýl jednoznačne dominujúci a smer určujúci. Amíci majú v podstate jednoduchý recept, rezať to v čo najvyšších rýchlostiach s neľudskými tempami a dych berúcimi vokálmi, kedy sóla lietajú éterom ako mocný diabli nočnou oblohou. Aj keď je ich štýl doslovne staro školský, ich hudba vôbec nie je jednoduchá. Palubicki je dobrým technickým gitaristom a dokáže ťažiť z nohých techník hrania, tie strieda v prirodzenom toku kompozície tak, aby skladby vytvárali priam ohnivé obrazy apokalypsy. Album som pred napočúvaním recenzie počúval tri dni v kuse po 8 hodín, ani na sekundu som sa nenudil a všetka gitarová práca ma mocne vťahovala ako dechtová pec! Dokonalé riffy sú zložené obludným spôsobom, žiadne slaboduché sračky bez zmyslu, všetko prepracované a premyslené do posledného detailu, tomuto hovorím riffovanie s maximálnym efektom. Sóla sú výnimočné a geniálne, vyletia na vás v tých najhorúcejších momentoch keď žalostne hrá strhujúci riff, prichádza ako z iného sveta, často, nebezpečne a zvrhlo. Niektoré sóla sú pomerne dlhé, kde sa opakujú určité osnovy tónov, iné sú zas krátke, ale o to intenzívnejšie, v niektorých skladbách ich je fakt veľa, čo používa minimálne množstvo Metalových kapiel všeobecne. Väzby medzi riffmi a sólami sú ukážkové, Palubicki je majster prstov, v jeho chorej mysli dokáže pretaviť každý drviaci nápad do okamžitého vyústenia v mystérium hrôzy. To čo dokáže zahrať, je pre mnohých gitaristov len snom, lenže nie len o technike to všetko je, kompozícia je ďalším extrémnym faktorom pre ANGELCORPSE. Tu všetko sedí ako havran na storočnom dube, „Hammer of Gods“ môžem točiť kedykoľvek a toľko krát po sebe, že sa rozum zastavuje. Parádny výkon tu podal Longstreth, zaujala ma hlavne jeho práca s kopákmi. V tomto prípade mi trochu zvukom aj spôsobom hry pripomína album „Vile“ od Cannibal Corpse a hlavne skladbu Bloodland, len v omnoho rýchlejšom prevedení, skúste si to naschvál porovnať. Používa presne ten typ klepačiek, kedy nepredbieha rýchlosť riffov, ale účinne dynamicky vsádza celú hudbu do čierneho podhubia smrti. Dokáže vytvárať aj zaujímavé protirytmy činelmi, pohráva sa s nimi. No a Helmkamp je ďalšia mašina, tretie ozubené kolo zapadajúce do súkolia ohavnosti. Bez jeho typického vokálu by to ani nebolo ono, a to nevravím o jeho perfekcionistických basových výjazdoch a kreáciách, tie je možno si vychutnávať počas celej dĺžky albumu. Skutočne môžem menovať akúkoľvek skladbu z „Hammer of Gods“ a vždy tým budem mieriť do stredu terča, preto nebudem vyzdvihovať ani jednu. Aj keď predsa by som aspoň kvôli tematike vyzdvihol predposlednú Perversion Enthroned. Keď budete počuť intro k tejto skladbe, znalci určite spoznajú známe dekadentné tempá a tóny z filmu Caligula. Táto tematika sa k ANGELCORPSE nesmierne hodí a som rád, že ju v tejto skladbe rozobrali, Caligulaaaa! Majstrovské dielo plné hnusu, odporu a diabolského požehnania. Obal CD je viac ako všetkohovoriaci.