APPARATUS „Cthulhu II“, Digital ´17, DEN

APPARATUS sa rozhodli zrejme pre trilógiu cyklu „Cthulhu“ v podobe trochu EPčiek postupne očíslovaných. Dnes sa teda pozrieme na zuby druhej série a neskôr samozrejme aj tretej. APPARATUS sú zaujímavou kapelou na dánskej scéne, sú v hlbokom undergrounde a dobre skrytí pred očami a ušami fans, málokto pozná túto bizarnú spoločnosť. Debutovali albumom „Apparatus“ na ktorú dostali celkom dobré kritiky a na základe ktorého sme s nimi spáchali zaujímavý rozhovor. Konečne nadišiel čas. Novinka počíta 3 skladby disonantného a experimentálneho Death / Blacku ako vždy. Obávam sa, že kapela je tak trochu nedocenená, pretože hrá dosť originálnu hudbu, aj keď sem tam možno začuť Portal, navyše ich lyrika sa opiera o mýtus Cthulhu čo ich ešte viac hádže k tejto temnej hviezde, ale nič nie je také ako sa môže na prvý pohľad zdať. Dáni majú svoj unikátny spôsob riffingu a disonancie, majú úplne iný zvuk, vokály, ale aj spôsob rytmiky a kompozície. Riffy sú nervné a pôsobia chaoticky v prvý moment, je úplne zrejmé, že chlapi chcú hrať Death / Black úplne inak ako ostatné kapely disonantného rázu a aj sa im to darí. Samozrejme so všetkým týmto prišli Portal, o tom ani nikto nediskutuje a samozrejme úplne iný štýl zas zvolili Francúzi Deathspell Omega. Prvá skladba V začína hneď bez zbytočných okolkov, s úderným a málo melodickým riffom ide zároveň aj vokál, postupne sa riffy rozhúpu do podivných disharmónii a basa kľučkuje zaujímavým systémom okolo. Skladbe nechýba potrebná tvrdosť, razancia a ťažkosť, pritom gitary znejú plocho chrastivo, ale vôbec nie v zmysle HM2. V druhej polke skladby prichádza moment prekvapenia kedy všetko vypne a počúvame len gregoriánske chorály, do tých sa postupne pridávajú bicie a dusivé ničiace gitarové linky. Postupne prichádzajú ďalšie mužské a ženské akoby rituálne zbory znejúc strašidelne a tým sa ukončuje song. Druhá skladba VI má viac prerušované riffy čo pôsobí ešte viac nervnejšie, na melodiku priamej línie môžete rovno zabudnúť. Spomalenie tempa je vždy zaujímavým kompozičným prvkom, APPARATUS vedia ako a kedy spomaliť a atmosféru tak prehĺbiť. Toto ale netrvá dlho, opäť sa zrýchľuje, experimentuje s disonanciou a kakofóniou, pritom ich riffy si zapamätáte, nie je to taká šialenosť ako v prípade Mrtvi, kde to už hraničilo s nenapočúvatelnosťou. Tu sa skladby dajú vystopovať, no pritom sa držia taktiež dosť šialených postupov, ktoré určite nebudú každému po chuti. Tretia VII začína silne atmosférickými pomalšími riffmi navodzujúcimi mystickú postupnosť, 2 gitarové linky sa prelínajú v jeden sútok záhadnej harmónie a postupne sa gitara mení do tichého kvílivého súzvučenia v doprovode druhej podvedomej šesťstrunovky. Skladba je určite „najharmonickejšia“ zo všetkých, pritom aj najpomalšia a naj tajomnejšia, má úplne iný účinok ako 2 predošlé, pritom experimentálnosť je stále ich výsadou a netradičnosť ani nehovorím. Niektoré pomalé riffy majú trasľaví efekt čím trochu pripomínajú Black Sabbath, ale iba na okamih, inak nemajú s kultovými legendami absolútne nič spoločné. Druhý pokus vyšiel APPARATUS výborne, osobne si myslím, že toto nie je hudba pre každého, skôr ju ocenia ľudia vyhľadávajúci niečo netradičné a nové v extrémnom Metale, zaujímavé pritom je, že napr. mnohé kapely ktoré len recyklujú staré riffy, alebo dokonca kopírujú iné veličiny z 90tych rokov dostávajú omnoho viac pozornosti, ale to vôbec nevadí. Nové cesty sú často práve tie najmenej viditeľné a často bývajú nepochopené pre vizionárstvo a novátorstvo. Za mňa je určite APPARATUS zaujímavým zjavom a som zvedavý čo prinesú na ďalšej nahrávke, ktorá je už vonku.