APOKALYPTIC RAIDS „The Pentagram“, Hell Music, CD´18, BRA

APOKALYPTIC RAIDS nie je žiadna nová kapela, ale skúsená partia borcov z brazílskych pralesov operujúca v podzemí už od roku 1998 do roku 2001, vtedy ešte ako APOCALYPTIC RAIDS. Debut „Only Death Is Real...“ vznikol ešte v staršom období, kedy sa volali APOCALYPTIC s písmenom C, no ich ďalšie nahrávky už boli s K. „The Pentagram“ je už ich piatym albumom, ale tu ich bohatá diskografia nekončí, v zálohe majú hlavne množstvo splitiek hlavne z obdobia 2012 – 2014, ale aj iných nosičov. Kapelu tvoria traja maniaci hlboko sa ponárajúci do starého špinavého Black / Death / Thrash Metalu presne po vzore svojich kolegov Hellhammer (pomenovali sa po ich kultovom EP), tiež Celtic Frost, Venom, Bathory a ďalších starých mršinách, ktorí spravili Metal tak morbídnym žánrom, ako ho môžete konzumovať aj dnes. Z gitár cítiť jednoznačne ovplyvnenie Celtic Frost, mnoho púšťaných riffov, zvláštne ťahaných do podivne groteskných harmónií, čo bolo pre týchto Švajčiarov typické. Dôležité však je, že APOKALYPTIC RAIDS dokážu tvoriť celkom silné kompozície, dosť rýchlo zapamätateľné s dobrým ťahom na hlavný refrén a rytmiku ako takú. Samozrejme treba upozorniť prípadných záujemcov, že skladby sú si celkom podobné, všetko vychádza z podobných motívov, no po pozornejšom posluchu dochádzam k záveru, že aj tak ma baví počúvať celý „The Pentagram“. Dokážu poslucháča držať v určitom napätí pomocou rôznych fígľov a esencií exhumovaných gitár a bobtnajúceho štýlu bubnovania. V podstate nejde o nič nové, povedal by som, že kto miloval staré nahrávky týchto základných extrémnych metalových kapiel a chcel by počuť ďalšie veci, znejúce v tomto štýle, bez problémov sa môže na „The Pentagram“ spoľahnúť. Je celkom ťažké porovnávať napr. „Morbid Tales“ a „The Pentagram“, treba sa pozrieť na to, že prvé menované dielo vzniklo v dobe, kedy podobná hudba nebola až takým bežným artiklom a preto Hellhammer a Celtic Frost vytvorili takú hustú masu zaujímavého materiálu. Ich štýl bol jedinečný, mali voľné pole pre kreativitu. Stvoriť podobnú hudbu dnes už nie je problém, problém skôr je, že u niektorých fans to už môže vyznievať ako sto krát opakované zaklínadlo, už nemá takú silu, aj keď niektoré skladby sa vám pekne zahniezdia v hlave. Rozhodne z kapely cítiť úplné odhodlanie, uctievanie starého Metalu 80tych rokov, zmysel pre temnou a pekelné vzývanie smrti. Cítiť to na stuchnutom zvuku, kde gitary sú dosť podladené a kopáky sú mľaskavo bublajúce. Rytmičák určite nevyznieva tak výstredne a hlučne ako u väčšiny kapiel dnes, skôr je utlmený a činely sú taktiež v úzadí, no celkove to vyznieva autenticky, bez nejakej chyby. Výborné sú nie len chytľavé harmonické riffy vychádzajúce z morbídnosti a mátoženia, ale aj rytmika, pri ktorej si staromilci určite radi pokývnu hlavou. Vokál Necromaniaca nie je až tak identický s Tomom Warriorom ako by sa mohlo zdať, je pravdepodobné, že sa pokúša o podobnú techniku spevu, no Necromaniac vyznieva trochu inak, aj keď občasné uuuuaaahhh tu samozrejme nájdeme. Jeho prejav sa ale k tomuto typu hudby hodí, páči sa mi, že tiež vokály nevytiahli až tak dopredu a držia sa skôr v úzadí a všetko je vlastne v rovnakej hladine. Myslím, že „The Pentagram“ dnes nezaujme tak, ako kedysi napr. už spomínaný „Morbid Tales“, skôr si ho vyhľadajú len určití fans, pátrajúci práve po takýchto raritách.