ARALLU „Desert Battles“, Raven Music CD ´18, ISR

„Desert Battles“ od ARALLU síce nie je novinkovým albumom, no jeho znovuvydanie prebehlo tento rok a chalani z kapely nás požiadali o recenziu, tak prečo nie. O ARALLU ste už iste mnohí počuli, patria medzi najortodoxnejších zástupcov tzv. strednovýchodnej línie v Black Metale a spolu s Melechesch rozhodne patria medzi najlepšie kapely, ktoré tento žáner utvárali. „Destert Battles“ je toho dobrým dôkazom, už úvodné intro Al Macabra navodí klasické pocity zo stredného východu za použitia ich tradičných nástrojov, či už fúkacích, alebo bubnových do ktorých sa votrie melodická gitarová linka, ale aj iné strunové pre mňa dosť ťažko indentifikovateľné nástroje. Z tejto melódie budete mať piesok v očiach a pocítite neskutočnú páľavu v hrdle. Po nej už nasleduje riadna Black Metalová smršť, ktorá potrebuje chvíľu na rozbeh, najskôr elektronikou a potom etno vyhrávkami. V harmóniách panujú úplne odlišné pravidlá a tempá, toto nemá s klasickým európskym čiernym kovom nič spoločné, snáď len techniku tremolo riffov, besné víriace bicie a škrekľavý a jedovatý výraz vo vokáloch a textoch. Jednoducho si z Black Metalu zobrali všetko potrebné a základné, ale prerobili to v obraz svoj. Práve v tom je ich hudba jedinečná a originálna, podobné modifikácie sa už vyskytli z rôznych iných krajín ako napr. Rusko, Rumunsko, Grécko a iné, kde do harmónii vložili svoje etnické cítenie, len pri stredno východnej vetve to pôsobí omnoho okatejšie, keďže ich pentatonika je pomerne odlišná od európskej celkove. Musí byť celkom zložité hrať Black Metal tak odlišným spôsobom, keďže v melodike kladú dôraz na odlišné pocity a hlavne bicman musí často hrať zvláštne tempá, nie len klasické sypačky, prechody a podobne. Cítiť to hlavne v mnohých silne melodických partiách, silne súzvučiacich s hudbou, ktorá pochádza z oblastí Perzie, kde to pre bežného poslucháča Black Metalu môže pôsobiť ako niečo mimo zabehnuté pravidlá a dogmy. Aj napriek podobne melodicky znejúcim harmóniám sa skladby dajú od seba rozlíšiť, každá má svojský charakter, zvláštne rytmické výpady a breaky, a o to práve ide. Samozrejme aj ARALLU používajú nenávistné a rýchlo agresívne postupy, ktoré kontrastujú voči tým tradičným perzským, no i v týchto cítiť harmonické línie inšpirované stredným východom. Chlapi sa naučili ako tieto prvky začleniť tak, aby to celé pôsobilo Black Metalovo, aby bol prítomný okamih mystiky, temnoty, šialenstva. Pri počúvaní tejto zvláštnej hudby mám pred sebou v mentálnych obrazoch rozpálené púšte, ozbrojené hordy vojakov, chaos a tečúcu krv vpíjajúcu sa do suchého piesku, démonické vyčíňanie v mysliach šialencov so zbraňou v ruke. Dobrým príkladom toho je napr. skladba The Demon Curse, ktorá mi príde nie len najčlenitejšia, ale aj najlepšie a najzaujímavejšie spracovaná po hudobnej stránke. Práve v nej ukazujú ARALLU svoje najsilnejšie stránky a je to poriadna púštna búrka s fatálnymi následkami, je celkom Black Metalovo ortodoxná a patrí určite aj medzi najtvrdšie veci na „Desert Battles“. Po nej nasledujúca The Union of Babylon začína zaujímavým Thrashovým riffom a Heavy Metalovými výkrikmi, tu je cítiť pravú Európu a z mnohých riffov by som vôbec nespoznal, že to hrá kapela z Izraelu. Bubeník často používa iné druhy bubnov znejúce viac výškovejšie, sú to akustické malé bubny, ktoré perfektne zapracúva do klasickej Metalovej sady a tým ešte viac ozvláštňuje pocit z ich produkcie. Taktiež tu mnoho krát natrafíte na rôzne akustické netradičné gitary, ktoré napr. predeľujú niektoré skladby v polke, alebo tvoria vyslovene dlhšie časti skladieb. Osobne mám dobrý vzťah ku kapelám tohto typu, tento druh pentatoniky mi vyhovuje a často počúvam aj tradičnú hudbu inšpirovanú ranným Sumerom, Babylonom, alebo starou Perziou. Pokiaľ mám správne informácie, „Desert Battles“ bol aj remasterovaný čo neviem dobre posúdiť, keďže som pôvodný zvuk albumu nepoznal, no všetky nástroje znejú vynikajúco, počuť každý detail, dokonca si užijete aj kvalitné basové linky a rôzne druhy nástrojov, nemám čo vytknúť. Dokonca boli nanovo nahraté aj vokály čo je celkom netradičné pre znovu vydanú edíciu. Celkom ma zarazilo, že poradie skladieb je oproti pôvodnému dielu z ´09 úplne odlišné, čo sa môže niektorým fanúšikom nepáčiť, keďže sú zvyknutí na klasické poradie. Som rád, že som toto dielo spoznal neskôr vďaka reedícii, samozrejme dráhu ARALLU budem sledovať aj naďalej.