ARCHGOAT existujú už od roku 1989, no ich meno začalo naberať na väčšej sile až s debutom „Whore of Betlehem“ ´06.V ich dlhodobej existencii je však jedna veľká čierna diera, 11 rokov rozpadu kapely. Práve v tomto období mohlo vzniknúť veľa zaujímavého materiálu a možno aj nejaký plný album, ktorý by bol dnes čistým kultom, no osud sa zahral s kapelou inak. ARCHGOAT začali naplno fungovať vlastne až po znovuzrodení a práve vtedy začali vznikať ich najzásadnejšie diela. Myslím, že nebude od veci, keď ARCHGOAT čiastočne môžem prirovnať k Beherit, ale aj ako ich pokračovateľov.
S novinkou „The Luciferian Crown“ prichádza ďalšia éra zla a špinavosti v novom miléniu. Čo sa u nich zmenilo? Až k tak výrazným zmenám neprichádza, ARCHGOAT sa vlastne nikdy nezmenia a ani nechcú, no i tak posúvajú svoje hranice pomalými krokmi ďalej. Keď si porovnáme ich prvé nahrávky, prípadne už spomínaný debut, dnes znejú omnoho presnejšie a hlavne čistejšie čo sa zvuku týka. Určite sa stali lepšími hudobníkmi a chcú, aby to bolo aj kvalitnejšie zaznamenané. Pre niektorých fans môže byť však tento fakt dosť deprimujúci, keďže pravý War Metal má byť o sile nečistoty a neprofesionality. Zlepšili sa gitarové sóla, nie je ich tu síce až tak veľa, no tie, ktoré sú nahraté, spĺňajú vyššie štandardy než sa v tomto pokleslom žánri bežne používajú. ARCHGOAT tak trochu sprístupňujú tento žáner pre širšiu Metalovú obec a preto sa môže zdať, že ich začali počúvať aj ľudia, ktorí by si napr. o Blasphemy ani bicykel neopreli. Na druhú stranu treba napísať, že ARCHGOAT sa nezapredali, ich hudba je stále nechutná a poburujúca, riffy nemajú vlastne žiadnu výraznejšiu melodiku a už vôbec nie chytľavosť. Stále je to viac o riffoch, tempách a bohapustej atmosfére než o kvalitnej hudbe, aj keď kvalita hudby je relatívny pojem, no beriem to z hľadiska všeobecného Metalového, kde sú často čisté tóniny dôležité. Chlapi dodržiavajú skoro všetky pravidlá War Metalu, len na nich svieti príliš silné svetlo, všetko je tak priehľadnejšie. Riffy sú lepšie počuť, bicie tepú o poznanie presnejšie s lepším zvukom, basové linky sú čisté a zrozumiteľné a vokál je dynamicky úderný. Akoby sa snažili dokázať, že aj v tomto žánri sa dá vytvoriť dielo hodné uznania širšej verejnosti. Harmónie, ktoré Ritual Butcherer používa, sú dekadentné, tendencia je stále dosť klesajúca a tie, ktoré povstávajú smerom hore, skôr slúžia ako prechod, alebo vykľučkovanie z absolútne nutnej sterility. Do svojej tvorby ARCHGOAT začleňujú stále viac klávesov, čo je dosť netradičné, ale aj novátorské. Nechcú svoju hudbu priviesť do melodickejšieho hávu, tie klávesové linky sú rovnako pochmúrne a čierne ako gitarové kreácie. Často sa nimi snažia napodobniť kresťanské chorály používané pri obradoch, len oni to robia opačne, z anjelských zborov sú Satanské chóry plné rúhania, stiesnenia a dopadu čiernej aury na poslucháčovu myseľ. Nový bubeník Goat Aggressor, ktorý tu operuje od roku 2017, sa plne prispôsobil ich štýlu a len málokto by si všimol výmenu na bubeníckej stoličke. ARCHGOAT čím ďalej tým viac pokúšajú pestrejšie tempá, spomaľovať začali už na predošlých dielach, no na „The Luciferian Crown“ sledujem snáď najmohutnejšiu hradbu pomalých, ale stále nechutných temp, ktoré ale Doomerov určite nebudú baviť. Taktiež sa viac zamerali aj na stredné tempá, no dynamicky vôbec nie tak príťažlivé ako u klasických extrémnych kapiel. Fíni stále dokážu narábať so všetkými tempami tak, aby nevyznievali prvoplánovo, jednoducho v ich vnútri je to stále beštia. Rýchle tempá boli zredukované na úkor už spomínaných, no to neznamená, že na ne zabúdajú, tie rýchle si dosť dobre zapamätáte pre svoju surovosť a nespútanosť. „The Luciferian Crown“ sa tak stáva akýmsi pilierom moderného War Metalu budúcnosti, je možné, že niektoré kapely sa tohto trendu chopia a začnú tiež čistiť zvuk a hrať presnejšie, používať viac klávesy, hrať sa viac s tempami a poukazovať na kvalitu a čitateľnosť gitarových sól. No ARCHGOAT budú pravdepodobne aj naďalej jednou z najzaujímavejších a najznámejších pohrôm žánru.
S novinkou „The Luciferian Crown“ prichádza ďalšia éra zla a špinavosti v novom miléniu. Čo sa u nich zmenilo? Až k tak výrazným zmenám neprichádza, ARCHGOAT sa vlastne nikdy nezmenia a ani nechcú, no i tak posúvajú svoje hranice pomalými krokmi ďalej. Keď si porovnáme ich prvé nahrávky, prípadne už spomínaný debut, dnes znejú omnoho presnejšie a hlavne čistejšie čo sa zvuku týka. Určite sa stali lepšími hudobníkmi a chcú, aby to bolo aj kvalitnejšie zaznamenané. Pre niektorých fans môže byť však tento fakt dosť deprimujúci, keďže pravý War Metal má byť o sile nečistoty a neprofesionality. Zlepšili sa gitarové sóla, nie je ich tu síce až tak veľa, no tie, ktoré sú nahraté, spĺňajú vyššie štandardy než sa v tomto pokleslom žánri bežne používajú. ARCHGOAT tak trochu sprístupňujú tento žáner pre širšiu Metalovú obec a preto sa môže zdať, že ich začali počúvať aj ľudia, ktorí by si napr. o Blasphemy ani bicykel neopreli. Na druhú stranu treba napísať, že ARCHGOAT sa nezapredali, ich hudba je stále nechutná a poburujúca, riffy nemajú vlastne žiadnu výraznejšiu melodiku a už vôbec nie chytľavosť. Stále je to viac o riffoch, tempách a bohapustej atmosfére než o kvalitnej hudbe, aj keď kvalita hudby je relatívny pojem, no beriem to z hľadiska všeobecného Metalového, kde sú často čisté tóniny dôležité. Chlapi dodržiavajú skoro všetky pravidlá War Metalu, len na nich svieti príliš silné svetlo, všetko je tak priehľadnejšie. Riffy sú lepšie počuť, bicie tepú o poznanie presnejšie s lepším zvukom, basové linky sú čisté a zrozumiteľné a vokál je dynamicky úderný. Akoby sa snažili dokázať, že aj v tomto žánri sa dá vytvoriť dielo hodné uznania širšej verejnosti. Harmónie, ktoré Ritual Butcherer používa, sú dekadentné, tendencia je stále dosť klesajúca a tie, ktoré povstávajú smerom hore, skôr slúžia ako prechod, alebo vykľučkovanie z absolútne nutnej sterility. Do svojej tvorby ARCHGOAT začleňujú stále viac klávesov, čo je dosť netradičné, ale aj novátorské. Nechcú svoju hudbu priviesť do melodickejšieho hávu, tie klávesové linky sú rovnako pochmúrne a čierne ako gitarové kreácie. Často sa nimi snažia napodobniť kresťanské chorály používané pri obradoch, len oni to robia opačne, z anjelských zborov sú Satanské chóry plné rúhania, stiesnenia a dopadu čiernej aury na poslucháčovu myseľ. Nový bubeník Goat Aggressor, ktorý tu operuje od roku 2017, sa plne prispôsobil ich štýlu a len málokto by si všimol výmenu na bubeníckej stoličke. ARCHGOAT čím ďalej tým viac pokúšajú pestrejšie tempá, spomaľovať začali už na predošlých dielach, no na „The Luciferian Crown“ sledujem snáď najmohutnejšiu hradbu pomalých, ale stále nechutných temp, ktoré ale Doomerov určite nebudú baviť. Taktiež sa viac zamerali aj na stredné tempá, no dynamicky vôbec nie tak príťažlivé ako u klasických extrémnych kapiel. Fíni stále dokážu narábať so všetkými tempami tak, aby nevyznievali prvoplánovo, jednoducho v ich vnútri je to stále beštia. Rýchle tempá boli zredukované na úkor už spomínaných, no to neznamená, že na ne zabúdajú, tie rýchle si dosť dobre zapamätáte pre svoju surovosť a nespútanosť. „The Luciferian Crown“ sa tak stáva akýmsi pilierom moderného War Metalu budúcnosti, je možné, že niektoré kapely sa tohto trendu chopia a začnú tiež čistiť zvuk a hrať presnejšie, používať viac klávesy, hrať sa viac s tempami a poukazovať na kvalitu a čitateľnosť gitarových sól. No ARCHGOAT budú pravdepodobne aj naďalej jednou z najzaujímavejších a najznámejších pohrôm žánru.
ARCHGOAT „The Luciferian Crown“, Debemur Morti Productions, CD´18, FIN
10/35:14/ 8 Mortuary
https://archgoat666.bandcamp.com/
10/35:14/ 8 Mortuary
https://archgoat666.bandcamp.com/
