ASPHYX "Incoming Death", Century Media Records CD ´16, HOL

Čo dodať ku ASPHYX, pre pravoverných Death Metalistov kult a modla v jednom, pre zostatok metalového osadenstva možno nejaký Death Metalový AC / DC. Faktom ale je, že albumy ako „The Rack“, „Last One On Earth“, „Asphyx“ sú tak silné a kultové, že potom sa im z môjho pohľadu už nikdy nepodarilo dosiahnuť úroveň týchto klinov. Samozrejme, že kapela má svoje remeslo smrti pevne v rukách, no zdalo sa mi, že ich posledné albumy „Death...The Brutal Way“ a „Deathhammer“ tak trochu stagnovali a kapela hrala len tie svoje klasické riffy pozmenené viac krát v inom móde a možno si to aj ASPHYX uvedomili, pretože novinka „Incoming Death“ mi príde viac „experimentálnejšia“ a iná, aj keď si Holanďania zachovali skoro všetky svoje základné atribúty. Ešte prvá vec Candiru mi príde dosť slabá, rýchlovka na posedenie, ale v druhej Division Brandenburg sa riffy viac vyfarbujú, ponúkajú pestrejšie riešenia bez toho, aby stratili niečo na svojej brutalite a ťažkosti. Toto je podľa mňa skvelá cesta, dokonca aj harmónie v tretej Wardroid sú už iné, než na predchádzajúcich albumoch, skladba je viac ladená do pomalších riffov a samotná melodika je zaujímavá, možno z nej trochu vytušiť staré spôsoby Bolt Thrower. Nie všetky skladby na „Incoming Death“ sú ale v tomto novšom šate, je samozrejmé, že kapela chce ukazovať stále aj svoju ortodoxnú tvár, teda rýchlejšie riffovanie striedané s pomalším, brutálna stopa striedaná s atmosférickou. Medzi slabšie skladby teda radím napr. The Feeder, kde zaujme hlavne tá pomalšia a mrazivejšia pasáž, zostatok je len rytmickou ukážkou klasického „Asphyx“ Death Metalu. It Came From The Sky je celkom svižná skladba s dobrými riffmi, melodika je síce stále tá ako ju od nich poznáme, no z dynamického hľadiska gitár je omnoho pružnejšia, tu sa pomalého úseku ani nedočkáme, čo svedčí o tom, že sa nesnažia držať len jednej šablóny. Pomalé tóny na začiatku The Grand Denial mi pripomínajú časy ich možno najpomalšieho počinu „Asphyx“, keď ešte viac spomalia až do pohrebných vibrácii, ide z toho mráz po chrbte. Tu vidno, že ASPHYX sú v tých pomalších a stredných tempách omnoho vynaliezavejší, vedia sa tak dobre pohrať s melódiami a vytvoriť záhrobnú atmosféru, v rýchlych manévroch zas režú rytmickosť a vtedy ide atmosféra dosť bokom. Ak by si niekto myslel, že táto vec je najdlhšou na albume s časom 07:08, bude sa mýliť, je ňou posledná Death: The Only Immortal skoro o minútu dlhšia. The Grand Denial patrí medzi najpomalšie, najmelodickejšie a najatmosférickejšie kúsky na „Incoming Death“, naháňa strach a temnotu, dokonca ku koncu príde aj na akustickú vybrnkávačku, ktorá hrá ústrednú melódiu, miestami mi feeling tejto akustickej pasáže pripomína staré Opeth. Po takto pomalej a trúchlivej skladbe musí prísť na rad zas zloba a rýchlosť v podaní titulnej Incoming Death. Výrazný refrén udáva hlavné slovo, skladba ide na plné asphyxovské obrátky, presné kadencie kopákových zverstiev a už len zverstvo, najkratšia skladba albumu, za to jedna z najintenzívnejších. Po nej nasledujúca Forerunners of The Apocalypse mi príde zas jednou z tých klišé a menej výrazných, ale pre ortodoxných fans to určite bude stačiť. Blížime sa k vrcholu albumu, aspoň z môjho pohľadu, najskôr pomalá a uhrančivá Subterra Incognita, zákerné ťažké riffy sú zaujímavé a gitarové vyhrávky sa vlečú taktiež v pozvoľných tempách, skladba ale časom zrýchli aspoň do stredných temp a riffy sú stále zaujímavé, otvorené, atmosférické. Drunen je pán vokalista, s obyčajným murmurom by ASPHXY stratili grády aspoň o 40%! Dobrou skladbou je jednoznačne predposledná Wildlife Fire, v gitarách je neuveriteľný energický náboj, brutálna práca s riffmi a ich dynamikou, trasľavé struny pridávajú na atmosfére a skladba sa nakoniec vyrúti ako divoké zviera, ktoré bolo celý život uväznené v klietke. To najlepšie ale príde až úplne nakoniec, spomínaná najdlhšia Death: The Only Immortal. Už prvé riffy sú tak mocné a silné, že ak by bol celý album v tomto duchu, bol by „Incoming Death“ ešte silnejším manifestom. Tu sa Paul Baayens dosť vyhral s kompozíciou, v týchto riffoch je skoro všetko čo ASPHYX vždy šlo, aj skvelá rytmika, vyváženie brutálnosť versus atmosféra, potemnelá melodika, dobré načasovanie riffov, záhrobie a morbídnosť. Skladba má miestami až epické záchvaty, to sa u ASPHYX len tak často nevidí, aj keď sa tu gitarové témy dosť opakujú, v konečnom dôsledku ide o príkladnú prácu. V tomto songu akoby chlapi poskladali úžasnú mozaiku všetkých ich schopností a umu od roku 1987, akoby si vzdali hold sami sebe a novinku nemohli zakončiť lepšou skladbou.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

ASPHYX "Incoming Death", Century Media Records CD ´16, HOL

Asphyx nás nechali čakať na novinku dlhé 4 roky, ale nie je kam sa ponáhľať a zbytočne zahlcovať diskografiu, navyše majú rozbehnuté aj vedľajšie spriaznené kapely ako Hail of Bullets, alebo Soulburn. Po predošlom "Deathhammer" ich opustil zakladajúci člen Bob Bagchus, ktorý nahral bicie na všetky staršie albumy, okrem tretieho "Asphyx". Patril k hlavným skladateľom, preto si musel kompozíciu zobrať na plecia gitarista Paul Baayens a poradil si s ňou viac než dobre, nie je to veľmi poznať. Boba nahradil Stefan Hüskens z nemeckej Black Thrash bandy Desaster a tiež nepočuť žiadne výraznejšie odchýlky, možno že búcha trochu technickejším štýlom, ale Asphyx patria k tým klasikom, ktorí majú svoj osobitý štýl a už nepotrebujú nejaké veľké pokroky, poctivo si robia svoju prácu, len s minimálnymi zmenami.
Na tomto 9.albume si Holanďania vyskúšali trochu zrýchliť tempo a nahrali dve nezvyčajne rýchle mastenice vzhľadom na to, že hrajú Death Doom Metal. Hneď prvú Candiru zaradili na začiatok a natočili k nej live klip. Druhou je titulná sedmička Incoming Death a som si istý, že obe zaradia do playlistu na všetkých svojich vystúpeniach, pretože sú na to priamo určené, tzv. koncertné vyhladzovčky pri ktorých to pod pódiom vrie ako v kotle na zabíjačke. Aby sa vyhli monotónnosti, zaradili aj niekoľko skladieb v strednom, alebo pomalšom tempe, čiže každý si príde na svoje. Bicie a vokály sa točili v novom štúdiu Tom Meier a gitary s basou v rovnakom ako minule, Mörser Studio. Mix a mastering tiež rovnako v Unisounde pod dohľadom Dana Swanö, ale zvuk je odlišný a lepší. Znie modernejšie, ale zároveň veľmi masívne, husto a ťažko, akoby chceli napodobniť príchod smrti, respektíve tanku. Hlavne basovka je veľmi prehnitá a spolu s bicími zaručujú extra heavy produkciu. Incoming Death je totiž pokrik zabarikádovaných vojakov pod ťažkou delostreleckou paľbou. Nie všetky texty sú ale čisto vojnové, napr. piata It Came from the Skies pojednáva o zrážke meteoritu so zemou a následným koncom sveta. Na ďalšie spestrenie použili napr. akustikou končiacu The Grand Denial, alebo pianom končiacu Subterra Incognita. Za vrchol by som ale vybral poslednú Death: The Only Immortal, inšpirovanú Moby Dickom. Je to najdlhšia kompozícia presahujúca až 8 minútovú hranicu. Aj napriek tomu, že patrí k tým pomalším, je tak epická, že s masívnou basovou linkou a vokálnym echom prechádzajúcim do dramatického riffu núti poslucháča bangrovať. Jej atmosféra zasahuje až do sfér debutu "The Rack", lepší záver ani nemohli pripraviť.
Najsilnejšími prvkami albumu sú určite variabilita temp, vylepšená produkcia a niekoľko atmosférických prídavkov, k tomu typický Drunenov agonický rev a melodické riffy, sóla. Svoj vrchol majú určite už dávno za sebou, ale latku si dokážu stále držať dostatočne vysoko, vo svojom štýle stále patria k tým najlepším zástupcom. Neprišli s ničím novým, ani výnimočným, ale je to presne ten druh materiálu, ktorý väčšina ich fans očakávala. Každý uctievač old school Death Doomu má po dlhej dobe jedinečnú príležitosť sa ponoriť do super chytľavého Asphyx štýlu, ktorý je maximálne verný svojim starým koreňom.
Storm 8,75