Po prvých správach o comebacku majstrov AT THE GATES sa zároveň objavili aj ich vyhlásenia, že nemajú v pláne nahrať žiadny nový album. Také niečo je ťažké dodržať pretože prosby fans boli určite silnejšie a museli nakoniec s farbou von. Dostali sa do veľmi nezávideniahodnej situácie keďže svoj zánik mali načasovaný dokonale, rozpadli sa v tom najlepšom, presne v dobe, keď vytvorili jeden z najvplyvnejších death metalových albumov všetkých čias. Mnohí mali preto určite extra vysoké očakávania, že znovu pretrhnú všetky hrádze a spôsobia rovnaké zemetrasenie ako s posledným albumom. Aby sa im to podarilo, museli by byť asi bohmi, nie ľuďmi, také niečo vyžaduje nadľudský výkon.
Veľmi som neveril, že sa im podarí skompletizovať pôvodnú zostavu posledného albumu, ale prekvapivo tu nie je nikto nový, ani nikto nechýba. Ďalšie prekvapenie prišlo v podobe intra s hovoreným španielskym jazykom, také niečo by som očakával skôr od Teitanblood, nie od týchto Švédov. Následne sa už spustí presne to, s čím pred 19 rokmi skončili, ich typicky chladné severské melódie, dravé riffy a Tomasov originálny spev plný zúfalstva a beznádeje, už len podľa neho sa dajú ľahko rozoznať. Neurčitú atmosféru podporujú častými akustickými vyhrávkami a sólami. Trochu som sa obával či dosiahnu rovnako vysokú úroveň, ale počuť, že nič nenechali na náhodu a poriadne tvrdo zamakali na každom detaile, určite ich to muselo stáť nejednu kvapku potu a krvi. Aj keď sa môže zdať, že "Slaughter..." mal väčšie a silnejšie pecky, je to možno len z postu, že už patrí medzi kultové albumy a tie sa prekonať nedajú, aspoň nie za bežných okolností. Tento krát vsadili iba na jednu krátku inštrumentálku s akustikou, silnou melódiou a sólom, toto je jediná skladba pri ktorej sa dá trochu vydýchnuť a nabrať sily na ďalšiu ľadovú jazdu chladnou krajinou. Je úplne zbytočné vyzdvihovať, alebo detailne pitvať nejaké skladby, myslím, že celý materiál pôsobí dosť kompaktne a kto má rád "Slaughter..", presne vie čo ho čaká, samozrejme zabalené v modernejšom háve, aj keď sa točilo v rovnakom štúdiu, Fredman. Len ťažko mu niečo vyčítať, je čistý, hlučný a vyvážený, presne ako ich hudba vyžaduje. Textovo sa jedná o koncepčný album, napísal ich Tomas a pojednáva o magickom realizme. Jeho surrealistické obrazy vás dostanú do španielskej občianskej vojny, do mysle zahraničných dobrovoľníkov.
Podarilo sa im dokonale oživiť starého ducha minulosti a zostali verní svojim zvykom a zvukom. Mnohí by možno privítali radšej návrat k ešte starším materiálom, len neviem či by to ešte dokázali, necháme sa prekvapiť nabudúce, ak vôbec bude. Nejaké malé náznaky tam predsa len sú, zobrali si trochu melanchólie a abstraktných aranží z "Terminal Spirit Disease", ale bez toho aby stratili na agresivite. Album je venovaný Henrikovi Frykmanovi, ktorý podľahol rakovine v roku 2011, bol basákom DISFEAR s ktorými spieval Tomas Lindberg. Naozaj tu nie je veľa toho čo by sa dalo kritizovať, treba sa len zmieriť s tým, že odviedli poctivú robotu a dokonale predviedli svoj originálny štýl.
Veľmi som neveril, že sa im podarí skompletizovať pôvodnú zostavu posledného albumu, ale prekvapivo tu nie je nikto nový, ani nikto nechýba. Ďalšie prekvapenie prišlo v podobe intra s hovoreným španielskym jazykom, také niečo by som očakával skôr od Teitanblood, nie od týchto Švédov. Následne sa už spustí presne to, s čím pred 19 rokmi skončili, ich typicky chladné severské melódie, dravé riffy a Tomasov originálny spev plný zúfalstva a beznádeje, už len podľa neho sa dajú ľahko rozoznať. Neurčitú atmosféru podporujú častými akustickými vyhrávkami a sólami. Trochu som sa obával či dosiahnu rovnako vysokú úroveň, ale počuť, že nič nenechali na náhodu a poriadne tvrdo zamakali na každom detaile, určite ich to muselo stáť nejednu kvapku potu a krvi. Aj keď sa môže zdať, že "Slaughter..." mal väčšie a silnejšie pecky, je to možno len z postu, že už patrí medzi kultové albumy a tie sa prekonať nedajú, aspoň nie za bežných okolností. Tento krát vsadili iba na jednu krátku inštrumentálku s akustikou, silnou melódiou a sólom, toto je jediná skladba pri ktorej sa dá trochu vydýchnuť a nabrať sily na ďalšiu ľadovú jazdu chladnou krajinou. Je úplne zbytočné vyzdvihovať, alebo detailne pitvať nejaké skladby, myslím, že celý materiál pôsobí dosť kompaktne a kto má rád "Slaughter..", presne vie čo ho čaká, samozrejme zabalené v modernejšom háve, aj keď sa točilo v rovnakom štúdiu, Fredman. Len ťažko mu niečo vyčítať, je čistý, hlučný a vyvážený, presne ako ich hudba vyžaduje. Textovo sa jedná o koncepčný album, napísal ich Tomas a pojednáva o magickom realizme. Jeho surrealistické obrazy vás dostanú do španielskej občianskej vojny, do mysle zahraničných dobrovoľníkov.
Podarilo sa im dokonale oživiť starého ducha minulosti a zostali verní svojim zvykom a zvukom. Mnohí by možno privítali radšej návrat k ešte starším materiálom, len neviem či by to ešte dokázali, necháme sa prekvapiť nabudúce, ak vôbec bude. Nejaké malé náznaky tam predsa len sú, zobrali si trochu melanchólie a abstraktných aranží z "Terminal Spirit Disease", ale bez toho aby stratili na agresivite. Album je venovaný Henrikovi Frykmanovi, ktorý podľahol rakovine v roku 2011, bol basákom DISFEAR s ktorými spieval Tomas Lindberg. Naozaj tu nie je veľa toho čo by sa dalo kritizovať, treba sa len zmieriť s tým, že odviedli poctivú robotu a dokonale predviedli svoj originálny štýl.
AT THE GATES "At War with Reality", Century Media Records CD ´14, SWE
13/44:16/ 9 Storm
http://atthegates.se/
13/44:16/ 9 Storm
http://atthegates.se/
