ATOMIC AGGRESSOR „Sights of Suffering“, Hell´s Headbangers Records, CD´14, CHL

Už keď som recenzoval predošlú kompilačku „Rise of The Ancient Ones“ mapujúcu túto kultovú kapelu z Chile, nevedel som sa dočkať kedy vyjde debut a trvalo to sakra dlho. Po šiestych rokoch a vôbec po prvý krát v ich dlhej histórii (kapela vznikla v 1985!) tu máme to, čo si títo maniaci zaslúžili, skvelý debut „Sights of Suffering“ vzdávajúc hold mohykánom a neprekonateľnej horde Death Metalu, Morbid Angel. Chlapi sa ani nikdy netajili tým, že sú pod ich obrovským vplyvom a dokonca si ich spôsob prevedenia DM udržujú už od toho 85teho. Vo svojich začiatkoch zneli AA presne tak ako MA na svojich najstarších demách, a ako znejú dnes? Ako pocta albumu „Altars of Madness“, nikdy som nepočul nič tak blízko tomuto majster štychu ako práve „Sights of Suffering“. Album otvára intro Circle of Evocation a po ňom už otriasa zemou prvý song Faceless Torment, cítim akoby som počúval nezverejnený song z „Altars of Madness“, je počuť ako tento album majú AA radi a dokonca ho tajne uctievajú pri sviečkach a oltári šialenstva! Áno, trochu to tento album zhadzuje, že je to doslova uctievanie jedného albumu, na druhú stranu musím povedať, že za takto kvalitne odvedenú prácu si zaslúžia veľké uznanie, pretože tu funguje všetko tak ako má. Riffy sú stále agresívne a vražedné, dobre napísané, silne zapamätateľné čím robia z jednotlivých skladieb doslova drahokamy. Je veľa kapiel ktoré vychádzajú alebo kopírujú MA z hocijakého ich obdobia, alebo zomelú doslova všetko čo táto veličina vydala. Často sú to len lacné kópie alebo béčkové verzie, ktoré nedosahujú úroveň Azaghthovcov ani zďaleka. Samozrejme tým chcem povedať, že Čiľania si dávajú záležať na všetkom, ich Death / Thrash je do poslednej noty prepracovaný, dobre nazvučený a zahratý s maximálnou odhodlanosťou a fanatizmom. Verím tomu, že keby tento album Trey počul, sám by nevychádzal z údivu. V mnohých riffoch je to viac než uctievanie, prenášam sa do roku 1989, ale iné riffy sú zas ich vlastné a dodávajú tomuto albumu aj veľa svojho umenia. Ani neviem na ktorú stranu sa mám prikloniť, či na tú zlú, že tu máme v podstate druhý „Altars of Madness“, len v trochu inom prevedení, alebo im zapáliť rituálnu sviecu za skvele odvedenú prácu. Započúvajte sa do sól, tie nie sú otrocky odkopírované od Treya, majú iný spôsob techniky a melodiky, no už z nich vám bude jasné, že toto mohol zložiť len génius, každé jedno je perlou tohto albumu, má krásnu melodiku a už len za tieto sóla musím dať dolu klobúk. Oproti „AOM“ má „SOS“ viac uhladenejšiu a modernejšiu produkciu čo je samozrejmé keďže sa to natáčalo v dnešných podmienkach, ich kolegovia mali viac hustý zvuk a gitary zneli viac organickejšie. AA sa snažili tomuto zvuku priblížiť čo to len šlo a výsledok je podarený, zvuk gitár mi príde trochu Thrashovejší oproti MA, inak čo sa ostrosti týka, je to na podobnej úrovni. To čo sa nepodarilo úplne dotiahnuť ako u MA, sú samozrejme bicie, zahrať tak šialene ako Pete „Commando“ je veľmi ťažké, to ale neznamená, že A. Arkmar sa nesnaží, v niektorých tempách sa skutočne Peteovi približuje, len A. Arkmar používa jednoduchšie bubnovanie, hlavne nie je tak nátlakový a živelný, aj keď po technickej stránke má zvládnuté všetko dobre. Niekto by si možno pomyslel, že ok, uctievať MA je jedna vec ale kto napodobní úžasný vokál Vincenta presne tak ako tomu bolo na debute??? No predsa Alejandro Díaz, to musíte počuť, tento chlap musel trénovať v kamennej pivnici pri tajných obradoch a mocných kúzlach, aby jeho hlasová forma zavŕšila zhmotnenie Davidovho frázovania, farby hlasu a tak ďalej. Má všetky predpoklady stať sa jeho hrdelným dvojníkom a myslím, že by dobre vedel zastúpiť Davea aj na koncertoch MA! Najlepšie na tom všetkom je, že všetky skladby sú dotiahnuté a ani z jednej nemám pocit, že by tu bola zbytočná, album ako celok je špičkový a aj keď „AOM“ je len jeden, myslím, že tento skvost stojí za vypočutie.