ATOMICIDE „Furious And Untamed“, Iron Bonehead Productions, EP´18, CHL

Čílske Death Metalové súbory na rozdiel od európskych či amerických nemajú takú potrebu znieť ako niekto iný, tým ale nemám na mysli zdravé ovplyvnenie. Dnes hrať čistý Death Metal v originálnej forme snáď už ani nie je možné. O ATOMICIDE sme sa zmieňovali v predošlej recenzii na ich album „Chaos Abomination“ z roku 2015, kde som ich dosť skritizoval za slabé skladby, ale vyzdvihol úžasnú formu a udelil len polovičný bodový rozsah. Dnes sú tu chlapi s novým EP „Furious And Untamed“, ale len s dvoma skladbami, čo je väčšinou dosť málo, poznáte to, než sa to celé rozbehne, druhá skladba všetko ukončuje a všetko je preč. Pokiaľ mám porovnať ich nový materiál s predošlým spomínaným albumom, rozhodne cítim pokrok! Najskôr som si musel skontrolovať, či sa niečo nezmenilo v zostave, ale tá je stále rovnaká ako pred tým. Aj keď dve skladby je dosť málo pre nejaký finálny verdikt, skladby už nepôsobia tak nevýrazne a určite sa v nich dá orientovať, pritom formou zostali stále rovnakí. Ich Death Metal je kompozične dosť bohatý, gitary sú dobre vrstvené tak, aby to celé znelo husto a pritom to dávalo mohutný celok. Prvá vec Furious And Untamed, ktorej predchádza krátke intro v rámci skladby, je rozoklaný a nesúrodý Death Metal. Počúvajte ako riffy znejú trhane, rozvratne, ale jednoznačne cítiť mátožný zámer so zámerom devastovať a zohavovať. Príde mi to ako kombinácia prvotnej Sepultury a prvotných Morbid Angel, ešte spred ér ich debutov. Ale nemôžem zas priamo povedať, že keď si tieto dve veci spojíte, vznikne z toho ATOMICIDE. Je to skôr len také vodítko pre tých, ktorí rozmýšľajú, či si daný materiál zaobstarať. Ak máte radi ten pôvodný monštruózny Death / Thrash s Black Metalovou zlobou, rozhodne nemáte prečo váhať. Riffy prinášajú konečne ten typ chaosu, ktorý dáva aj určitý zmysel, pri počúvaní mám dojem akoby zem dunela z vnútra a tektonické trasenie spôsobuje zároveň podzemné výbuchy hrôzy, ktoré sa zjavujú v nepravidelných intervaloch. Skladba má určitú predohru kedy sa to všetko ešte len rozvíja, neskôr prídu na rad výpady rytmiky, gitary vykresľujú samostatné nájazdy, bicie hrozia pád, a potom sa všetko zjednotí aby to mohlo explodovať do Death Metalového inferna. Tak ako mi na predošlom albume chýbala určitá melodika a výraznosť, tak ju na tomto EP bez problémov registrujem a môžem povedať, že toto trio sa učí. Udivuje ma krásne rozhranie ladenia gitár, ich robustnosť podliehajúca Thrash / Deathu 90tych rokov a perfektne ozvučeným bicím, tie znejú skoro ako na „Altars of Madness“, tak to ma poser! Táto kombinácia je nebezpečná a rozhodne pochová väčšie súčasné mená, ktoré sú len slabými odvarmi skutočných majstrov Death Metalu. Druhá stopa Flaggelant Rust začína škrípaním gitár, ktoré postupne prejde do riffingu s dramatickým čakaním na spustenie bicej batérie. To sa onedlho udeje a vy sa môžete kúpať v krvi a užívať si neľudský hrôzostrašný kúpeľ pravej juhoamerickej nátury. Musím sa v prvom rade zmieniť o zaujímavých sólach, tie síce nie sú nijako dlhé, skôr sa objavujú kde tu v krátkych sekvenciách, ale sú z hľadiska chaosu výbornou výplňou. Jasne počujem, že gitarista to so sólami vie, dokonca predvádza krásne hammeringy a má dobrý cit pre estetiku diabolského cítenia, odporúčal by som sóla predĺžiť a ponechať im väčší priestor, to by ale chcelo pribrať druhého gitaristu, ktorý by to v týchto momentoch držal dynamicky nad povrchom. Druhá skladba vôbec nezaostáva za prvou, v refrénoch počujeme stále „Fire! Fire!“, výkon vokalistu je absolútny, démonické ručanie s dobrou výslovnosťou, frázovaním, technikou, zrozumiteľnosťou, ale aj osobitosťou. Takto si predstavujem odkaz ranných Morbid Angel s tým, aby sa kapela netopila v ich riffoch, ale hľadala nové vlastné obzory.