ATROCITY „Todessehnsucht“, Roadrunner Records, CD´92, GER

ATROCITY bol veľmi zaujímavý zjav na svetovej Death Metalovej scéne začiatkom 90tych rokov. V porovnaní s kolegami Deicide, Malevolent Creation, Asphyx, Entombed, či Obituary bolo o nich počuť podstatne menej, aj keď samozrejme každý, kto sa vtedy venoval Death Metalu, o nich vedel a počúval ich. Kedysi dávno som recenzoval ich debutový a skvelý album „Hallucinations“. Aj ATROCITY stáli pri zrode tzv. technického Death Metalu a spolu s Death, Pestilence, Atheist, Disincarnate, či Cynic robili tento žáner viac hlbším a inteligentnejším. Ako som spomínal v predošlej recenzii, „Hallucinations“ sa nahrával v Morrisounde na Floride, čo bol pre menej známu európsku kapelu určite luxus. Druhý album už točili v rodnom Nemecku, konkrétne v Mainstreet Studio vo Fautspachu pri Stuttgarte. Ak mám porovnať produkciu oboch albumov, tak tá na „Todessehnsucht“ sa mi zdá rovnako skvelá, ak nie ešte lepšia. Prvý album bol klasický Death Metal viac komplikovaného strihu s ráznym smerovaním k technike hrania, zložitejším kompozíciám a viac do hĺbky. „Todessehnsucht“ bol ale ešte viac technickejším dielom, komplexnejším a ťažko stráviteľným. Ešte predohra k prvej Todessehnsucht je ako tak v intenciách harmónie, no keď sa Mathias a Richard naplno oprú do strún, začne sa hotové peklo pre klasického poslucháča. Riffy sú skladané ťažkým spôsobom, zdanlivo nesúrodým a komplexným. Osobne mi príde, že ATROCITY sa tu úplne vykašlali na prirodzený ťah kompozície a sily skladby, ale ich cieľom sa stala samotná zložitosť podania látky. Dobrým príkladom by mohli byť práve spomínaní Death, alebo Disincarnate, obe kapely tiež dokázali tvoriť zložito a dokonale technicky, no skladby zostali skladbami, nezabúdali stále na melodiku a ťažké, no zrozumiteľnejšie harmónie. ATROCITY sa ale na „Todessehnsucht“ ponorili do polyharmonií a polytonality, zameriavali sa na bitonálne harmónie, ktoré pôsobia akoby skladba strácala prirodzený harmonický tok a stávala sa len plejádou komplikovaných riffov. Na niektorých verziách „Todessehnsucht“ sa objavila ako bonus skladba Archangel, ktorú napísal Chuck Schuldiner, a pri nej si možno ľahko všimnúť rozdiel v komponovaní a myslení jeho a ATROCITY. Nie som si istý, či v tej dobe táto nemecká kapela bola fakt tak hlboko ponorená v komplexnosti, alebo šlo len o výstrelok z ich strany. Musím ale povedať, že sa skôr prikláňam k prvej možnosti, keďže materiál je fakt majstrovsky skomponovaný, zahratý, niečo takéto nedokáže mnoho kapiel. Niektoré riffy mi pripomínajú Pestilence, alebo Morbid Angel na „Altars of Madness“, pretože nie úplne všetko bolo hrané v polyharmóniách, nájdu sa tu aj viac harmonické sekvencie, aj keď aj tie vyznievajú dosť ťažko. Obaja gitaristi sa púšťali do prazvláštnych súbojov a hlavne poslucháča stavali do pozície náročnosti a pochopenia. Kto sa chcel týmto dielom poriadne prelúskať, musel si vyhradiť omnoho viac času, nie každý inklinuje k takto „deformovanej“ hudbe. To isté sa týkalo aj rytmiky, mnohé časti sú fakt ťažké, absolútne zvraty, nečakané stoptime pauzy, protichodné zmeny tempa, v tomto je album „Todessehnsucht“ absolútne originálny a vždy bude nadčasový. Zrejme toto bude dôvod, prečo sa ATROCITY nikdy nedostali tak dopredu, pamätám sa na nejaký rozhovor s Atheist, kde sa sťažovali, že ľudia ich niekde vypískali na turné k „Elements“ a dožadovali sa už konečne hlavnej hviezdy večera Cannibal Corpse. Na takúto hudbu je aj celkom ťažké sa zabávať, bangrovať, čo práve mnohí fanúšikovia chcú. Tu ATROCITY pôsobili ako surrealistický obraz, ktorý je určený len minoritnému publiku, pritom ich hudba vôbec nestrácala potrebnú brutalitu, ťažkosť a iné základné Death Metalové prvky. Pokiaľ ste mladším fanúšikom a nikdy ste sa nedostali k tejto kapele, alebo nahrávke a máte radi fakt komplikovanú brutálnu hudbu, práve „Todessehnsucht“ je dobrou voľbou. Zaujímavým vodítkom k celému kľúču pochopenia je šestka Introduction, kde zakomponovali aj klasickú pasáž na spôsob Wagnera.