„Člověk, který nikdy neplakal nežil opravdový život!“ Jan Werich
 
 
 
 
 
Zdá sa, že vlna uctievačov King Diamond už naozaj dorazila v plnej paráde, minimálne vo Švédsku máme celkom peknú scénu zameranú na tento druh okultného a Horror Heavy Metalu a ATTIC z Nemecka nie sú výnimkou. Stačí zohnať vokalistu, ktorý vie celkom dobre imitovať Kingove falzety a ide sa na to. Ale tak jednoduché to zas nebude, v takomto prípade treba fakt talentovaných gitaristov s dobrou technickou výbavou, skladateľské talenty a hlavne aby aspoň jeden z nich dokázal hrať obstojné sóla. Potom už chýba len šikovný bicman a show sa môže začať. ATTIC všetky tieto atribúty spĺňajú a tak sa môžeme tešiť na ďalšie strašidelné príbehy, plné okultizmu, mágie, tajomných bytostí, starých domov a kláštorov, nočné blúznenie na cintoríne. ATTIC vznikli v roku 2010 a po deme „Attic“ a splitku s Walpurgis Night vydali v roku 2012 svoj debut „The Invocation“. Ubehlo už ale veľa vody a pretieklo veľa krvi než sa chlapi rozhýbali a konečne dokončili druhý album „Sanctimonious“. Spočiatku som si musel na ich hudbu trochu zvykať, konkrétne na gitarové harmónie, ktoré mi neprídu až natoľko chytľavé ako u King Diamonda. Zato vokály Meistera Cagliostra šli do hlavy celkom rýchlo, jeho podobnosť s majstrom je na takých 85%, všetci ktorí majú radi jeho vokály, tak nemôžu zostať sklamaní. Chcelo to veľa posluchov aby som sa dostal do hĺbky gitár, a samozrejme aj prepracovaných sól. Po čase som nadobudol dojem, že hlavne vokály sú to, čo stojí za pozornosť, no dnes už mám „Sanctimonious“ v krvi a môžem napísať, že novinka je v niektorých ohľadoch ešte lepšia než posledné albumy Kingove. V gitarách sa postupne otvorili perfektné aranže až mi skoro dych vyrazilo, síce Páni Katte a Rob nie sú takými majstrami ako Andy La Rocque, ale zobrali si z neho to najlepšie a pridali vlastné kreatívne myšlienky. Môžeme tu ale nájsť aj spojitosť s Mercyful Fate v niektorých riffoch. Ak by som si ale odmyslel vokály Meistra a dosadil sem úplne odlišné Heavy Metalové vokály, napr. viac hlbšie, úplne iné hlasové rozsahy, myslím, že celá tá King Diamond atmosféra by sa vyparila a zostalo by niečo úplne iné. Z toho vyplýva, že po hudobnej stránke to až taká uctievačka zas  nie je, aj keď niektoré momenty sú celkom presvedčivé. Hlavne vokalista si dáva extrémne záležať na svojich melodických linkách a myslím, že keby toto King počul, tváril by sa všelijako. On musí byť jeho veľkou ikonou, má dokonale naštudovaný štýl nielen jeho vokálov ale aj harmónii. Niektoré vokálne polohy ako King nezvláda, ale väčšinou všetko pôsobí dôveryhodne a pomaly ako nový materiál od tohto strašidelného Pána. Skladby sú dobre prepracované a je z nich cítiť slušnú dramatizáciu, strašidelné chvenie a dokonca epickosť. To čo u Kinga poznáme, že skladby pôsobia ako dokonalé príbehy nielen po textovej, ale aj hudobnej stránke, funguje aj tu, v skladbách je akýsi dej a temná patina. Skutočne mám pri počúvaní dojem akoby mi niekto stál za chrbtom, pritom tam niekto nie je, iba stena, mám pocit, že všetko sa hýbe a v každom tmavom kúte číha minimálne duch zo starej minulosti. Musím povedať, že som už počul viacero kapiel, ktoré sa snažia z Kinga ťažiť, no ATTIC idú do takej hĺbky až ma z toho mrazí. Nemám moc rád kapely, ktoré uctievajú nejakú veličinu, na druhej strane musím napísať, že „Sanctimonious“ je až príliš dobrý album na to aby som ho kvôli tomu odsúdil. Gitaristi dodržiavajú jednu znamenitú a veledôležitú vec, ich riffy nie sú stereotypné a veľmi podobné, stále sa snažia vytvárať nové postupy, obohacovať ich o zaujímavé harmonizácie, inde zas pridajú viac drsnosti na úkor silnej melodiky a nakoniec z toho vzniká pestrá mozaika gitarových riffov. To isté môžem povedať aj o samotných sólach, máme ich tu neúrekom, zahliadajú na vás, striehnu v nočných kútoch a cez gitarové riffy prenikajú ako tiene cez steny. Bicman na mňa pôsobí komornejším dojmom, hlavne keď si jeho hru porovnám s Mikkey Deem, alebo Snowy Shawom. Ak by pridal ešte viac nápaditosti v komponovaní a zlepšil sa technicky, už by to bolo asi príliš podobné. Na druhej strane je jeho hra postačujúca, aj keď jeho hra až tak nevyniká. Basa nie je v tomto prípade až tak dôležitá, popravde musíte poriadne nastražiť uši aby ste Chrisa počuli, ale to vôbec nevadí. Gitaristi sú natoľko zdatní, že svojou prácou odpútajú pozornosť od všetkého. „Sanctimonious“ má vyše hodiny, no na mňa nuda absolútne nedolieha, je to ten typ albumu, ktorý je postavený komplexne. Môžem ho počúvať stále dokola a vždy sa mi bude páčiť. Samozrejme kvality „Abigail“, „Them“, alebo „Conspiracy“ nedosahuje, ale rozhodne sa ATTIC nemajú za čo hanbiť!
ATTIC „Sanctimonious“, Ván Records, CD´17, GER


13/64:04/ 8,75                                            Mortuary


facebook.com/atticfuneral
[home] [interviews] [reviews] [news] [stories] [about us] [beyond the veil] [contact] [links]