AURA NOIR „Aura Noire“, Indie Recordings, CD´18, NOR

Ak sa pozrieme na zostavu kapely z hľadiska ich pôsobenia v iných bandách, vlastne AURA NOIR patria skôr do Black Metalových sfér. AURA NOIR je takým ich projektom, kde si vybijú svoje zvláštne chúťky na sčernalý Thrash Metal v dosť divokej podobe. Kapela vznikla ešte v roku 1993 a je zaujímavé, že dodnes existujú. Jeden by si aj myslel, že po takej dobe drhnúť hlavne prastarý Thrash Metal bude totálna nuda a už nie je čo vymyslieť, no chyba lávky. Ak sa pozrieme na väčšinu súčasných mladých Thrash kapiel, väčšina z nich buď vyznieva ako retro Thrash, alebo sa ho snažia inovovať niekedy až nezmyslenými postupmi, a čo stálice 80tych rokov? Povedal by som, že Testament kujú najlepšie železo, zostatok sa pohybuje v dosť podivných vodách, kedy oproti svojim najlepším albumom vydávajú skôr akési béčkové albumy. AURA NOIR idú na to z trochu iného pohľadu. Ich Thrash Metal je archaický ako hodinky po pradedovi, no vôbec nevyznieva ako retro sračka a kopírovanie idolov. Ak sa pozorne započúvate do riffov, je nemožné si samozrejme nevšimnúť vplyv Venom, Celtic Frost, Bathory a podobne, no určite to nie je kopírovanie. Tak ako boli Celtic Frost experimentálni v riffoch, takým spôsobom si to užívajú aj AURA NOIR, ale svojím spôsobom. Žiadna Metallica, Slayer, Anthrax, či Megadeth, ich napodobňovateľov a uctievačov behá a behalo po svete ako mravcov. Nórska partia okolo Aggressora si dáva sakra záležať aby vyznievali ako starý Metal, no nie ako vykopávka bez ducha. Zvuk gitár sa podobá na niektoré albumy Venom, alebo Celtic Frost, zvláštny transparentný zvuk, bez tej typickej ťažkosti, skôr sú ladené plocho čo im dáva lepší priestor pre experimentovanie. Riffy sú rozmanité a netočia sa často okolo jednej témy, za to môže aj prímes Black Metalu, teda nie že by ste tu narazili na mrazivé tremolá ako z „Under A Funreal Moon“, skôr na prvú vlnu, ktorá ešte ani nebola pravým Black Metalom tak, ako ho neskôr definovali hlavne v Nórsku. Všetci traja členovia nahrávali viacero inštrumentov a všetci prispeli aj po gitarovej stránke. Ich hra nenúti poslucháča utápať sa v zabehnutých Thrash riffoch, klasike a tradícii, v harmóniách možno po napočúvaní naraziť na nečakané zvraty, techniky, ale aj silnú atmosféru. Preto majú tak blízko k dnešným DarkThrone, nie že by hrali niečo veľmi podobné, no vychádzajú z podobných vzorov a AURA NOIR idú ešte ďalej, sú technickejší, rozmanitejší, novátorskejší, pritom pevne ukotvení v 80tych rokoch. Napočúvanie albumu chce viac než len tri krát to prehnať cez sluchovody, melodika totiž nie je typická Thrashová. Strúhajú rôzne protichodné a často aj disharmonické postupy, ktoré nemusia voňať hlavne klasickým Thrash maniakom. Zoberme si len aký priebeh a tok tečie cez prvú Dark Lung of The Storm, toto budete ťažko počúvať u väčšiny Thrashujúcich kapiel. Rýchle zmeny, jemnocitnejšie hranie v momente nahrádza agresívne trsanie, mysterióznosť sa prelína s temnotou a absurdnosťou niektorých pocitových tém. Niekedy mám pocit akoby členovia na niečom šliapali, veď toto zďaleka nie je klasika, ale kroky dopredu. Na prvé počutie sa môže „Aura Noire“ zdať ako spleť všetkého možného a ničoho, no postupne sa začína z črepín temných odtieňov črtať nepekná mozaika, na ktorú je treba sa pozerať z vyššieho nadhľadu. Potom zočíte čo bolo na začiatku skryté. Skladby sú pevne postavené, premyslené, niekedy tu cítim až progresívne záchvevy Coroner, či Mekong Delta bez toho, aby AURA NOIR šli vyslovene po efekte technických vymožeností. Robia to všetko skôr s ľahkosťou a ich umenie sa tak stáva originálnym pôžitkom viac pre náročnejších poslucháčov. Poviem vám, je to zvláštny pocit, nezapieranie ranno Metalových koreňov, no zároveň kreativita a individuálne chápanie hudby. Tento album buď nepochopíte a obíde vás, nedotkne sa, alebo vás vtrhne do beštiálneho samospádu ukončeného chaotickým vírom rotujúcim ako splašené zviera. Všetkému pridáva na pôsobivosti vokál Appolyona a Aggressora, tak trošku podobné Celtic Frost, no šmrncnuté do iných vôd, drsný hrdelný prejav nie typický pre mnohé Thrash kapely. Samozrejme kde tu nájdeme aj typické riffovačky ako napr. na začiatku Demoniac Flow, no postupným budovaním kompozície a atmosféry sa skladba ukazuje v odlišných farbách a svojráznosti. Ich hudba niekedy straší, inokedy privádza poslucháča do zvláštneho sveta pocitov a nálad, no stále je to stará páka ako z 80tych rokov! Divoké, neučesané, samorast!