AUROCH „Mute Books“, Profound Lore, CD´16, CAN

Zas sa mi raz stalo, že mi ušiel album od kapely, síce AUROCH som na ich debute dosť kritizoval, ale ich druhý album „Taman Shud“, hm netuším, nie všetko sa dá stíhať. Hlavné ale je, že je tu už tretí album „Mute Books“ a môžeme sa mu trochu povenovať. Na debute som spomínal, že kapela tak trochu koketuje s brutal Death Metalom na spôsob Cryptopsy a to musím povedať, že tohto sa doteraz nezbavili. Už v prvom songu Billowing Vervain je to cítiť. Začiatok je značne chaotický a drastický, no po ňom prichádza dokola sa opakujúca vyhrávka, atmosféra sa prediera dopredu, spomalenie, úplný opak krátkeho, ale brutálneho začiatku. Skladba má síce skoro 8 minút, ale je zámerne natiahnutá práve onou vyhrávkou, ktorá sa postupne mení, mení sa harmónia, rytmika sa pomaličky zrýchľuje a tesne pred polovicou skladby prichádzajú technické riffy, klepačky a komplexnosť. Musím priznať, že v mnohých týchto rýchlych a nátlakových pasážach sa kapela tak trochu stráca, melodika ide niekam preč a zostávajú len chaotické technické pískačky, zvraty, fakt mi to trochu príde ako nejaká slabšia verzia Cryptopsy, alebo Kataklysm. U kapely si všímam, že stále stavia na týchto dvoch elementoch, buď brutálna smršť krkolomného charakteru, alebo spomalenie a nástup atmosférickej melodiky. V tých rýchlych drvených šialenostiach mi príde, že AUROCH strácajú dobrý kompozičný ťah, vyznieva to príliš rozhárane. Riffy sa menia pomaly v každej sekunde, nadväzovanie niektorých riffov je dosť o hubu, šialené a akoby nedomyslené. Neviem či je toto ich zámer, alebo skôr slabšia schopnosť pri komponovaní, no ak to tak má byť, tak pre mňa to nemá príliš veľký význam. V niektorých momentoch tieto krkolomnosti zmysel dávajú, kde tu sa oprú o melodicky znejúce partie a práve tie mi pripomínajú klasické kanadské kapely, ktoré som už spomínal. Začiatok Say Nothing znie dosť sľubne, záhadné zborové chorály, znova dobré vyhrávky, harmónie pracujú na dobrej úrovni, opakovanie, naťahovanie, celkom slušné rýchle sóla, dokonca atmosféra sa znova prediera silne vpred. Potom nastáva bleskový zvrat, riffy sa menia na skoro nezvládnuté manévre, menia sa v každej desatine sekundy, mikro záchvevy harmónii, v niečom je ich prístup moderný až progresívny. Príde mi, že bicie do týchto šialených gitarových variácii idú tiež svojim vlastným chaosom, síce rytmicky to ako tak sedí, ale aj keby to moc nesedelo, ani by to nevadilo, pretože celé je to často mimo líniu. Tempovo sú na môj vkus už príliš rýchli, síce je umenie v tejto rýchlosti hrať tak brutálne a meniť charakter a harmónie, ale celkove mi to nedáva moc zmysel. Omnoho viac ma bavia tie atmosférickejšie a zvláštnejšie postupy. Navyše prejav vokalistov S.M. a S. H. nie je taktiež nič valného a očarujúceho, klasický chorobný murmur, nezrozumiteľný v každom smere. Ak sa do ich výkonov započúvam podrobnejšie, nemajú ďaleko miestami k Sylvainovi z Kataklysm, dokonca používajú zdvojené spevy, ale na tohto borca sa vôbec nechytajú. Ani jemu nebolo až tak dobre rozumieť, ale Sylvain bol živel, posadnutá démonická bytosť, osobnosť a pomätenec v jednom. „Mute Books“ mi tak trochu príde ako polo tovar, dá sa to počúvať, ale pocity z ich hudby sú na hrane znesiteľnosti, niekedy akoby viac chceli šokovať technikou absurdnosti, alebo rýchlosti a brutality, na druhej strane sa zas občas pristihnú v tajomných komnatách hrôzy, no prepojiť tieto dva svety sa im prirodzene nedarí.