ABYSSAL VACUUM „MMXIX“, Egregor Records, EP´19, FRA

Sébastien Besson je človek zodpovedný za všetko, čo sa deje v kapele ABYSSAL VACUUM. S touto kapelou sme sa už stretli, keď sme recenzovali ich predošlý počin. Ak by vám jeho meno bolo trochu povedomé, tak tento maniak sa nachádza aj v Dysylumn, alebo Ominous Shrine. Ak ste však už niekedy produkciu ABYSSAL VACUUM počuli, viete, že sa jedná o niečo dosť špecifické, nakoniec názov kapely je pre ich hudbu dosť trefný. Hlbinný zvuk, alebo hlbinný efekt pri niektorých druhoch Death Metalu, alebo Black Metalu je menším fenoménom. Podobných kapiel nie sú priehrštia, ale existujú kapely, ktoré sa tomu začali hlbšie venovať, napr. Grave Miasma na ich prvom „Exalted Emanation“ povedali mnohé. No s GM by som zas AV nezrovnával, maximálne v tom hlbinnom pocite, obe bandy sú však dosť rozdielne. Hlbiny vždy ponúkajú veľký priestor pre temnotu a to tento Francúz dobre vie a využíva to. Je zaujímavé, že všetky jeho doterajšie nahrávky sú nazvané rímskymi číslicami a to dokonca aj jednotlivé skladby, a to takým spôsobom, že na seba nadväzujú, takže na novom EP nájdeme skladby VII, VIII a IX o hracej dobe cez 23 minút, čo je pre EP úplne ideálne. Ak si raz niektoré z EP ABYSSAL VACUUM napočúvate, už ich rozoznáte vždy. Špecifické hrozivé melódie sa totiž tiahnu celou ich diskografiou a v koncepcii hlbinného zvuku tak vytvárajú jadro chaosu tmy. V určitom zmysle majú niečo spoločné s Aevangelist, teda základná spodná gitara tvorí len akúsi hrubú vrstvu, na ktorej je postavená druhá gitarová linka neustále kvíliaca záhadné harmónie. No v prípade Aevangelist ide o silne disonantné chvenie, tu je tiež disonancia, no je omnoho menej náročná na počúvanie a pochopenie, to ale neznamená, že je menej temná. Celý materiál sa dá celkom ľahko napočúvať, myslím, že už po troch razoch prídete na kĺb celému strašeniu, no to neznamená, že sa vám EP rýchlo zunuje. Doslova a dopísmena pri počúvaní „MMXIX“ pociťujem obklopenie chladnými stenami, kde tu úplne úzkymi priestormi, inde zas obrovskými až kozmickými. Taktiež je tu silná prítomnosť tmy a chladu, taktiež vlhkosť zohráva úlohu, toto všetko sa vám nasťahuje do podvedomia, ak budete EP prehrávať často. Prejavy úzkosti, stiesnenosti a osamotenia ani nehovorím. Je pravda, že mnohé melódie Sébastien hrá často opakovane po sebe, ale práve v tom je alfa a omega jeho podstaty. Ak by sa snažil tieto harmónie neopakovať a vytvárať nové vzorce melódií, nikdy by nedosiahol ten efekt izolácie a pustoty. Hudba vôbec nepôsobí dynamicky, aj keď bicie sú celkom vpredu a majú dosť veľký priestor. Tu vôbec neplatí to, čo pri Slayer, alebo Deicide, teda priamočiara agresivita. Všetko je postavené na zlovestných melódiách, ktoré vám nedajú pokoj, obletujú vás a napádajú v nepravidelných intervaloch. V prvej skladbe VII je napr. aj spodná gitara silne mizerná, už z tejto melodiky sa vylieva šialenstvo, no keď do toho kvíli výškovo postavená gitarová linka, je to hotové panoptikum smrti a chladu. Basová gitara je nepropočuteľná, pohráva sa s dramatizáciou a dotvára ešte nepeknejšie kontúry hlbokých priepastí. Všetkému velí ale hlboko položený murmur. Slovám len ťažko rozumieť, mŕtvolné chlácholenie vás pozýva do najtemnejších jaskýň omamným spôsobom aby ste sa navždy stratili v komplexe chodieb, siení a komnát. ABYSSAL VACUUM tiež nepatria medzi kapely, ktoré budú vo veľkom obdivované, či uctievané. Je to skôr pre špecifického poslucháča, ktorý vyhľadáva niečo drvivejšie a hlbšie. Ťažko kapelu ku niekomu prirovnať, do určitej miery už spomínaný Aevangelist, možno trochu aj Abyssal, Altarage, Antediluvian a podobne, ale pozor, ABYSSAL VACUUM nepotrebujú nikoho kopírovať!