CAVEMAN CULT „Rituals of Savagery“, Self Released, Digital´14, USA

Dnes som sa rozhodol zrecenzovať jednu staršiu vec, pretože si myslím, že stojí za pozornosť a mnohí z vás môžu spoznať jednu zaujímavú americkú kapelu, ktorá si nadáva CAVEMAN CULT. Chlapi pochádzajú z Miami na Floride a produkujú nebezpečný Black / Death hromového charakteru, teda nemajú ďaleko k rôznym War Metalovým hrôzam, no hovorím zámerne nemajú ďaleko, pretože tu sa o tento sub žáner nejedná. Ak by som ich mal k niekomu už prirovnať, tak mne pripomínajú rakúskych Abhorrot. Kto sa už s ich hudbou stretol, bude vedieť, že je to poriadne temný masaker, kopa hukotu, ťažko definovaných riffov, klepačiek a hrobových vokálov. CAVEMAN CULT sa podobne ako Abhorrot zaujímajú o pravek a rôzne temné praktiky tej doby, čo ponúka už názov kapely. Kapela zatiaľ vydala len toto demo „Rituals of Savagery“ o piatych nechutných chodoch s časomierou skoro 16 minút. Tu sa znova nedá povedať, či viac prevláda smrť alebo černota, oba žánre sú tu tak zahuhlané, že je úplne jedno ako to zaškatuľkujeme. Hudba pôsobí dosť primitívne a surovo, samozrejme k takýmto témam sa to hodí a dobre korešponduje. Gitara vyznieva ako keby vás niekto ošľahol plameňometom, hrubosť, zverskosť, barbarskosť. Riffy sú často tremolové padrte z ktorých vás môže rozbolieť hlava, to majú rozhodne spoločné s War Metalom. CAVEMAN CULT ale nepoužívajú tie typické Grind riffy, z môjho pohľadu vyznievajú viac prepracovanejšie a aká taká neotesaná melodika tu je. Kto ale nie je zvyknutý na takéto absolútne masakre, príde mu produkcia týchto Američanov ako totálna beštialita bez zmyslu. Melodicky je to fakt špecifické, hrubé a surové ako si len dokážete predstaviť, preto je zo začiatku dosť ťažké sa v gitarách orientovať, no mňa si tento bizarný hukot získal hneď na prvé počutie. Zabudnite na sóla (ak sa sem tam aj vyskytne, jedná sa o divokú a rýchlu smrť), vyhrávky alebo zaujímavé vrstvenie harmónii, toto je jedným slovom bodrel, ktorý má ale svoju silu a atmosféru. Tá vychádza hlavne z pomalšie mierených riffov, ale aj celkovej neutíchajúcej brutality. Ak ste videli film Boj o oheň a predstavíte si tie praveké masakre, cítim tu celkom zhodu, teda kamenné nástroje, oštepy, všetko čo príde pod ruku. Tie pocity sa ťažko opisujú, sú príliš surové a chladné, drviaca štvanica na slabších jedincov, vyhrá silnejší a zručnejší. Máme tu ale aj spirituálny aspekt, nie je všetko len o fyzickej agresii ale aj o ich rituáloch, podobne to cítim aj u Abhorrot. Totálne ničenie ku gitarám ponúka aj bicia artiléria, neustále udieranie na rytmičák, tupo, zbesilo, násilne. Bicman nepoužíva len tento postup, aj keď je tu najbežnejší, samozrejme tu máme aj prechody, kopákové orgie a trešťanie činel. Cítim, že tá primitívna rovina v bicích je tu zámerná a dodáva tak zvláštnu atmosféru tejto divokej jazde. Rytmičák vyznieva akoby bol potiahnutý ľudskou kožou z chrbta, pripravte sa na absolútnu hrôzu. Veľa svetla do tohto temného obradu nevnesie ani basgitara, tá má špagátový zvuk, ale tak extrémny, že vyznieva ako u Mortician, nebudete cítiť žiadne tóny, len motorovú činnosť, hučanie niečoho zboostrovaného, divného. Vokál je na moje počudovanie celkom zrozumiteľný, no má taktiež svoju extrémnosť. Predstavte si mohutného chlapa minimálne odetého v koži, ktorý zrovna začína svoj vojnový rituál, to besnenie za mikrofónom je tiež primitívne, no účinné. Zaujímavé, že aj napriek všetkým týmto obmedzeniam a jednoduchej barbarskosti sa to všetko dá napočúvať a dokonca skladby majú svoju silu. Samozrejme tento materiál by som neoznačil za veľmi silný z hľadiska hudobného, ako jeden z najlepších počinov daného roku, ale skôr ako zaujímavá brutalita, ktorá ale nemá so skutočným Brutal Death Metalom nič spoločné, tu je brutalita braná ako iné výrazivo.