CAVEMAN CULT „Savage War Is Destiny“, Rotting Chapel Propaganda, CD´16, USA

Kult jaskynného muža sa už dočkal svojho plnohodnotného albumu, dobre si pamätám na recenziu ich predošlého dema „Rituals of Savagery“ a medzi tým mi ušlo ešte ďalšie „Barbaric Bloodlust“ z tohto roka. Floriďania sú známi prevedením svojho primitívneho a bezohľadného Black / Death Metalu kde vládne úplná krutosť a surovosť. Už názov kapely toto všetko podporuje, človek žijúci v jaskyni, jeho kamenné a drevené nástroje, agresivita, zabíjanie, mrzačenie, primitívnosť a barbarskosť. Toto všetko určite dominuje tejto romantickej kapele. Samozrejme hudobne máme čo dočinenia s War Metalom typu Blasphemy, Abhorrot, Conqueror, Revenge a ďalšie fajnotky hrôzy. Na CAVEMAN CULT sa mi najviac páči, že až toľko nepoužívajú Grindovú rétoriku v gitarových nechutnostiach, aj keď to k tomuto štýlu výhradne pasuje. Melodika je i napriek tomu tak tupá a primitívna, že je to ako dostať poriadnu ranu do hlavy kameňom, kedy nasleduje už len trepanie končatín, vyvrátenie očných buliev a silné krvácanie do mozgu. Kapela sa nepára s ničím, gitary opakujú jednoduchý, ale drviaci motív dokola, zvuk pritom buráca akoby niečo vybuchovalo, intenzita gitár mi občas pripomenie nárez v začiatkoch Crpytopsy, len tam bolo aspoň kus inteligencie v komponovaní, tu sa ide priamo do absurdnosti. Dočkáme sa občas aj pomalšieho riffingu, alebo tempa, napr. na začiatku La Eterna Guerra Sangrineta, no to sa aj tak zmení v tupý a bezduchý masaker likvidačnej čaty. Gitara znie hrubo a valivo, mnoho nezainteresovaných by ani nespoznalo zvuk gitár, skôr akúsi hrubú hlukovú stenu vytvorenú možno na počítači, no realita je omnoho vážnejšia. Ani najmenší náznak po niečom inteligentnejšom, zložitejšom, prepracovanejšom, len na hrubo otesané vražedné hučiace riffy a monotónne surové tepanie bicích s prudkým a dunivým zvukom, ktoré otriasa albumom v jeho plnej dĺžke. Ono je dosť ťažké si takúto hudbu napočúvať, niektoré kapely z tohto žánru sa snažia o niečo ako melodika, napr. v Blasphemy sú skladby fakt silné, alebo u Diocletian, Bestial Warlust či Morbosidad, nevravím, že tieto kapely tvoria niečo silne harmonické, ale v ich hudbe sa dá nájsť určitá známka pochopiteľnosti, logiky či náznak zapamätateľnosti. Aj v prípade CAVEMAN CULT sa dajú určité postupy trochu zapamätať, ale to len v rámci dlhého prehrávania týchto mizerných „slučiek“ a odpornej atmosféry. Album „Savage War Is Destiny“ je príliš špecifický a fanatický aby ho pochopilo väčšie množstvo ľudí, filozofia je jednoznačná, ničiť, demolovať, zabíjať, znásilňovať! Tu sa aj ťažko hľadajú skladby, ktoré by som vypichol oproti ostatným, pretože všetky skladby sú vytvorené v úplne podobnom móde a kde tu občas narazíte aj na škrípajúce sólo v krátkej minutáži, ktoré vám môže pripomenúť to, ako hrot kópie sa špára vo vašom mäse aby spôsobil ešte devastačnejšie zranenia. Už názvy skladieb ako Ceremonial Disembowelment, Altar of Crushed Enemies, Barbaric Bloodlust, Supremacy of The Savage Hordes, alebo Caverns of Atrocity hovoria jasnou tvrdou rečou. Kedysi mi prišiel album „Inbreeding The Anthropophagi“ od Deeds of Flesh ako dokonalý soundrtack ku filmom ako Cannibal Holocaust, ale „Savage War Is Destiny“ je jednoznačne sountrackom ku filmom typu Boj o oheň 1981, hlavne jeho úvodné časti. Kto sa nebojí vstúpiť do tmavej jaskyne, kde len oheň nasvecuje krvou pomaľované steny, nech sa bez problémov vydá aj po neľahkej ceste Jaskynného muža.