AZAZEL „Witches Deny Holy Trinity“, Werewolf Records, CD´15, FIN

Znova a znova narážam na „nové“ kapely, ktoré doteraz boli pre mňa dokonale skryté, jednou z takých je aj fínsky čierny výkvet AZAZEL! Predpokladal som, že sa jedná o celkom novú kapelu, no mýlil som sa. Kapela vznikla ešte v roku 1992 a pôvodne sa volali Behemoth. Je zrejmé prečo sa premenovali na rovnako honosné meno AZAZEL. Zaujímavé je, že aj napriek hlbokej histórii toho v minulosti veľa nevydali. Najskôr demo „Crucify The Jesus Christ Again“ v roku 1993, potom EP „The Night of Satanchia“ 1996 a konečne splitko s Goatmoon v roku 2011. Až v roku 2012 sa konečne dopracovali k plnohodnotnému albumu, ktorý pomenovali „Jesus Perversions“. Ja som sa dostal až k aktuálnej novinke „Witches Deny Holy Trinity“, bol som dosť prekvapený týmto old school Black Metalom z Fínska. Už pri prvých vypočutiach mi tento album pripomínal atmosféru nie príliš rýchlych albumov, napr. Alastis „...And Death Smiled“, Ancient Rites „Blasfemia Eternal“, alebo skoré albumy Samael do obdobia „Ceremony of Opposities“. Osobne mám tieto albumy dosť rád a majú tak špecifickú atmosféru 90tych rokov, až ma mrazí. Presne do tejto doby ma teda vniesol aj nový album „Witches Deny Holy Trinity“. Používajú veľmi podobné riffy a hlavne atmosféru. Tento štýl Black Metalu je založený na stredných, ale úderných tempách, na brilantnej a neopakovateľnej atmosfére a na zrozumiteľnom vokáli, kde rozumieť snáď všetkým slovám. Povedal by som, že to nie je ten extrémny BM, ktorý sa zväčša varí vo vysokých rýchlostiach, s čo najšpinavším zvukom a hysterickým krákaním vokalistu. Tento štýl čierneho umenia vychádza z klasikov žánru ako Venom, Bathory, Celtic Frost, Possessed a podobne. Pre niektorých ortodoxných Black Metalistov sa táto kapela môže zdať nie až tak ortodoxná, keďže tu nájdeme aj vplyvy Thrash či Death Metalu. No zas nečakajte nejakú kataklizmu na spôsob Blasphemy či Sarcofago. Chlapi dbajú na rovnomerné vyváženie melodiky, atmosféry, dych berúcich jednoduchých temp a štylizáciu satanizmu. Majú úderný sound ako spomínané albumy vyššie, teda výrazný, veľa basov, celkom čistý, ale nie zas neznesiteľne lepkavý. Samozrejme aj tu máme určitú špinavosť a surovosť, no v inom prevedení ako napr. starý Burzum či Dark Throne. Riffy sa nenesú stále len v tremolo polohách, preto občas vyznievajú aj do Thrashu a Death Metalu, ale čierna rovina prevláda jednoznačne! Jednotlivé skladby majú patričnú silu, riffy sú celkom chytľavé a zapamätateľné, vďaka ním si budete jednotlivé stopy lepšie pamätať a lepšie oddelíte ich osobitosť. Aj napriek tomu, že album je celkom melodický, ich spôsob melodiky je značne temný, cítiť tu uctievanie temných síl a prítomnosť čiernej uholnej bytosti. Dôraz je viac kladený aj na kompozíciu, skladby sú dosť premyslené a prepracované, nie je to surové skladanie ale kultivovanejšie. Ale zas si nemyslite, že je to nejaký intelektuálsky prístup, ak by som to mal nejako konkrétnejšie pomenovať, povedal by som, že sa snažia v primitívnosti dosiahnuť maximum. Niekedy aj basák udáva zaujímavé melodické linky keď obohacuje gitarové rozmanitosti, jeho práca je neprehliadnuteľná a efektívna. Vokál mi pripomína taktiež niečo medzi Ancient Rites a Alastis, tento je doprevádzaný akýmsi démonickým revom, čo dodáva textom ešte viac na hĺbke. Musím priznať, že tento album ma celkom omámil šialenstvom starých čias po všetkých tých technických a disharmonických obludnostiach, ktoré teraz určujú stopu žánru. Tu máme jednoduchosť, účinnosť a dramatickú stavbu skladieb. Za najlepšie skladby pasujem Crush Their Empire, Call of Belial, Bloodbath At The Cemetery, You Lead Me Under Black Stars či poslednú Black Mass. Pri niektorých riffoch ma až mátajú nočné mory, či naskakujú zimomriavky na chrbte.
„Witches Deny Holy Trinity“ je pre mňa jedným z najlepších albumov minulého roka čo sa týka starého prevedenia Black Metalu, staré tradície sú tu dodržané ako sa má, atmosféra je napnutá na vysokú úroveň. Zapaľujem preto sviece a dávam znamenie tvorom spod najnižších podlaží. Oni budú vždy pripravení...