BATHORY „Bathory“, Black Mark Productions, CD´84, SWE

Slovo BATHORY, určitému spektru fanúšikov extrémneho Metalu určite navodí zimomriavky už len vyslovenie tohto mena. Kapela samotná je zahalená mnohými zaujímavými faktami a mnoho fans berie túto kapelu ako niečo neuchopiteľné, mýtické až legendárne. Je známym faktom, že BATHORY nikdy nevystupovali naživo, iba v ranných časoch možno v ich skúšobni, čo je pre Metalovú kapelu a ešte tak extrémneho významu dosť nezvyčajné. Quorthon najskôr kapelu pomenoval Nosferatu, potom Elizabeth Bathory až na konečné a pre všetkých známe Bathory. Zo začiatku v kapele spieval Bjorn Kristensen, ale onedlho prebral jeho úlohu samotný Quorthon. Pôvodne v kapele hrali aj ďalší členovia, hlavne by bolo treba spomenúť mená ako Fredick Hanoi na base, alebo na bicích Jonas Akerlund, ktorý sa neskôr preslávil ako režisér klipov pre Madonnu, Mobyho, Prodigi, či Smashing Pumpkins. V kapele sa vystriedalo ale viac hlavne bicmanov a basákov, ktorí vždy boli označení menami Vvornth a Kothar. Kapela, ako je známe, nikdy nenatočila žiadne oficiálne demo, aj keď kedysi existoval štvor skladbový záznam, nezachoval sa, ale zostali aspoň dve skladby Die In Fire a You Don´t Move Me (I Don´t Give A Fuck). Kapela sa prvý krát objavila ako náhrada za inú kapelu na kompilácii „Scandinavian Metal Attack“ v roku 1984 kde predstavili skladby Sacrifice a The Return of Darkness And Evil. Táto kompilácia vyšla pod Tyfon Grammofon, ktorú vlastnil Quorthonov otec. Ešte v ten rok však prichádza zásadná nahrávka a podľa môjho názoru album, ktorý sa zapísal do Metalovej histórie ako vôbec jeden z najdôležitejších, najzákladnejších a najkultovejších, aj keď slovo kultový je už pre „Bathory“ snáď ešte dosť slabým významom. Obal zdobí cap, pôvodne sa tam mal objaviť pentagram a album sa mal volať „Pentagrammation“, no nakoniec sa objavil pentagram na opačnej strane obálky a samotná kresba capa pochádza z knihy Witches od Ericy Jong, samotnú kresbu ilustroval Jose A. Je dosť ťažké určiť ktorý bol prvý Black Metalový album, podobne ako to bolo v Death, alebo Thrash Metale. Ono kapely v ranných 80tych rokoch hrali už niečo dosť extrémneho, čo ale nebolo až tak extrémne z pohľadu dnešného, no keby sme sa preniesli do tej doby a mali prežité určité roky v hudbe, myslím, že pohľad by sa radikálne zmenil. Určite najväčšiu zásluhu na Black Metalovom ponímaní a štylizácii mali britskí Venom s ich „Welcome To Hell“ ´81 a „Black Metal“ ´82. Môže si hovoriť kto chce čo chce, že to bol len tvrdší Heavy Metal a Rock´n´Roll, ale o to ide, posunuli prvý krát hranicu toho najtvrdšieho čo vtedy existovalo. Myslím teda, že prvými najrannejšími a najautentickejšími nahrávkami čierneho remesla boli práve tieto nahrávky, aj keď z dnešného pohľadu sa tak nemusí niekomu zdať. Bathory šli rozhodne ešte viac do hĺbky a tvrdosti či extrémnosti čo sa týka ladenia gitár, hlbokých duniacich gitár, alebo ešte šokujúcejších strašidelných harmónií. Celý debut „Bathory“ je jedným slovom unikátny a mocný ako čistá esencia jedu. Nahrávalo sa v garáži za pár korún a za pár dní, výsledok pre Metal ale nevypovedateľný. Zrodilo sa niečo, čo predznamenalo dni temna a náhľad do spráchnivenej hrobky, ktorú pred nimi ešte skoro nik nenavštívil. Samozrejme meno BATHORY malo a vždy bude mať obrovskú hodnotu, toto im už nikdy nikto nevezme nech natočí aj akokoľvek dokonalý album, či už čo sa týka precíznosti, alebo sa pokúsi čo najviac priblížiť patine začiatku 80tych rokov. Viete si predstaviť, že by ste boli prítomní nahrávania tohto albumu v tej legendárnej garáži, vidieť ako sa hrali tie riffy v Hades, Reaper, Necromansy, alebo Rise The Dead??? Už keď si to len predstavím akokoľvek divoko, mám z toho silné zimomriavky. Sám Thomas Forsberg nemohol mať v tej dobe ani tušenia, čo svojou Ibanez Destroyer I (ktorú používal neustále), ale aj svojim umom, schopnosťami a víziou dosiahne. Možno bol vo vedomí, že album zostane len niekde zapadnutý prachom pre pár fanúšikov, no našťastie sa nič také nestalo. Tieto hymny čierneho kovu sa stali synonymami pre žáner ako taký, názvy skladieb sa stali nielen hudobnou inšpiráciou pre stovky a tisíce iných, ale aj názvy skladieb prebrali mnohé kapely a o úplných napodobovateľoch BATHORY ani nehovorím. Samotný zvuk nahrávky je dokonalý pre ich vtedajšiu hudbu, myslím, že dnes existujú omnoho horšie nazvučené Black Metalové nahrávky z profesionálnych štúdii, ktoré ani zďaleka neznejú tak autenticky a prirodzene. Na to, v akých podmienkach, na akých nástrojoch sa nahrávalo, ale hlavne v akom čase, je to pekelne odvedená práca, ale samozrejme zvuk nie je všetko. Hudba na „Bathory“ je odvarom zuhoľnatených myšlienok a satanských vízií samotného autora, z dnešného pohľadu sa môže zdať jeho hudba primitívna, jednoduchá, príliš priamočiara, ale keď sa pozeráme na to z hľadiska tej doby, jednalo sa o výnimočné dielo, ktorému je aj dnes ťažko konkurovať. Nech už vymenujem akúkoľvek skladbu z debutu, vždy poviem skladbu ktorá písala históriu svojou vnútornou silou, autenticitou a prirodzenou úprimnosťou. Riffy sú beštiálne, presne na nich sú postavené skoro všetky Black Metalové akty, môžu byť zahraté omnoho sofistikovanejšie, technickejšie, ešte extrémnejšie, aj tak sa nikdy nevyrovnajú týmto klenotom z čias, kedy ešte málokto z nás vôbec Metal počúval. Je samozrejmé, že BATHORY v tej dobe čerpali hlavne z Venom, Motörhead, Iron Maiden, alebo ťažkých Black Sabbath, no Quorthon pridal vlastnú extrémnu energiu, iné pocity, negatívne vibrácie, záhrobnú pečať a vzniklo dielo, ktoré je treba brať vždy s najvyšším rešpektom a úctou. Ak by existovalo nejaké čierne múzeum (umiestnené samozrejme v podzemnom pivničnom priestore), za sklom vo výklenkoch osvietených sviecami by „Bathory“ bol ako jeden z najmocnejších klenotov. Obal mal byť pôvodne zlatej farby tak ako to Quorthon chcel, ale v tej dobe nebolo ešte v jeho finančných možnostiach niečo takéto zaplatiť, tak požiadal firmu aspoň o použitie čo najžltšej farby ako to len ide. Prvá várka 1000 kusov sa minula v tejto farbe, no potom radšej vsadil na klasický čierno biely obal, ktorý poznáme dodnes.