BAXAXAXA „Catacomb Cult“, The Sinister Flame, CD´21, GER

Sú albumy, od ktorých nemáte až také vysoké očakávania, respektíve čakáte že to bude dobrý materiál a nakoniec dostanete ešte viac než ste čakali. Nechcem tým povedať, že by sa mi predošlé demo „The Old Evil“, alebo EP „Devoted To HIM“ od nemeckého satanského spolku BAXAXAXA nepáčilo, samozrejme že áno, no keď som začal počúvať ich posledný, prvý a zároveň jediný full length album „Catacomb Cult“, začal som si uvedomovať, že počúvam niečo mimoriadne zvláštne, zaujímavé a strhujúce zároveň. Prvá vec, ktorá ma odstrelila, bola sila jednotlivých skladieb, ktorá mierne kvalitou možno trochu kulminuje, no v konečnom dôsledku je celý album skvele napísaný a postavený na výrazných motívoch. Už úvodná Catacomb Cult je ako nazretie do vlastného vnútorného odporného sveta, z ktorého sa vám spraví zle a to zhnusenie zo seba vyústi v totálnu nenávisť a ničenie všetkého. BAXAXAXA započali svoju dráhu ešte v 90tych rokoch kedy vydali jediné demo „Hellfire“ so skoro 22 minútovou púťou poľami smrti. Neskôr sa rozpadli a založili Ungod, ktorých bude poznať zrejme viac ľudí. To, že sa BAXAXAXA dala dokopy, som zaregistroval hneď a spozornel som. Obe nové nahrávky boli slušné a na základe nich sme spáchali aj rozhovor, no novinka je tým najlepším, čo kedy z toho mála títo Nemci nahrali. Pomalý, plazivý, ťažký, primitívny, ceremoniálny Black Metal, nič viac, nič menej. Samozrejme každý, kto chce počuť nejaké svieže nápady, postupy, progresívne ladené prvky, jednoducho nóvum, ten by mal „Catacomb Cult“ obísť na sto honov. Tu sa hrá presne to, čo bolo v európskom Black Metale hlavným ťažiskom. Keď tento album počúvate, na um mi prídu hlavne starý Samael, starý Tiamat, Alastis, Ancient Rites, Hellhammer a niečo z gréckej scény, teda sklamanie môžu pocítiť ortodoxní fans nórskeho a švédskeho Black Metalu, keďže tu nenájdete nenávistné a chladné tremolá ani jedovaté klepačky, či syčiace, mizantropické, vokálne linky. BAXAXAXA však rovnako čarujú s ponurou atmosférou plnou zaklínadiel, nekromancie, čierneho plameňa a pohlcujúcich priepastí nekonečnej temnoty. Skladby majú silné refrény, ale aj nosné gitarové melódie, tak dobre zapamätateľné. Musím ale podotknúť, že estetika melodiky celého diela je absolútne fascinujúca, aj keď sú tie harmónie pomalé a zúfalé. Tieto pohrebné gitarové riffy sú často podporované syntezátormi priam až stredovekej atmosféry, mám na mysli rôzne zbory a chorály z ktorých až mrazí. Samozrejme nie všetky rytmy sú úplne pomalé, napr, začiatok Kingdom Ablaze sa poriadne rozpumpuje a dobre drží hodnú chvíľu aby potom prišiel pomalší zvrat v podobe silného riffu maľujúci krvou na čisté panenské plátno. Najdôležitejšia je však atmosféra „Catacomb Cult“, tá sa z albumu nevytratí za celých skoro 48 minút, preto mám pri počúvaní vždy pocit akoby sa mi snívalo a všetko vidím zahmlene a nejasno. BAXAXAXA viac stavajú na mystike a tajomstve, v podstate rozprávajú morbídny príbeh zatratenia a zloby, dokážu poslucháča svojou vábivou hudbou vniesť do deja a sprostredkovať mu tak silný umelecký zážitok. Mohol by som menovať tie najlepšie skladby, no je to úplne zbytočné. Skvelé je, že vo väčšine skladieb príde nejaký silný zvrat, alebo moment, ktorý skladbu ešte viac zocelí a podtrhne tak ešte viac buď rytmickú stránku, melodickú linku, alebo z atmosféry sa začne vyparovať stuchnutá vôňa staro školského Black Metalu capieho typu. Vokalista Traumatic má správne vibrácie v hlase, ak zbožňujete vokalistov typu kapiel, ktoré som uviedol vyššie, budete v momente cítiť ako vás zalieva krv a do očí sa znova vracia zhubná vášeň po smrti. Nemôžem si pomôcť, ale „Catacomb Cult“ ma totálne zasiahol svojou pôvodnou myšlienkou a vôbec ho nevnímam ako nejaké retro z 90tych rokov, no viem si dokonale predstaviť, že ak by takýto album vydali v roku 1993, určite by bolo meno BAXAXAXA skloňované medzi tými najlepšími Black Metalovými menami.