BLASPHEMY „Gods of War“, Osmose Productions, CD´93, CAN

Druhý album BLAPSHEMY, čo k tomu dodať, možno niektorí, ktorí nepochopili debut, sa domnievali, že chlapi dostanú rozum a začnú tvoriť konečne niečo normálne a počúvateľné. Toto sa pri „Gods of War“ splnilo tak možno na 20%, no verte, že aj tých 20% je hnusná kaša, nestráviteľná a nejedlá. Osobne som bol v 90tych rokov oboznámený najskôr s týmto materiálom, a až potom som sa dostal k „Fallen Angel of Doom“. To, čo nemožno BLASPHEMY nikdy uprieť, je novátorstvo a osobitosť, áno boli tu už Beherit, Sarcofago, Von, Profanatica, ale každá z týchto kapiel znela inak a každá mala svoje kvality. No BLASPHEMY vytvorili sakramentsky niečo ponižujúce a devastujúce zároveň. Zobrali si prvky zo skorého Grind Coru, premiešali to výplodmi ranných Bathory, pridali aj nejaké Thrash esencie napr. z ranných Sodom a výsledok máme na svete. Nie že by stačilo premiešať tieto kapely a výsledok je „Gods of War“, to ani náhodou, len to v ich hudbe cítiť, ale táto kapela mala vždy niečo svoje, aj keď to bolo mučivé, odporné a barbarské. Prečo inak by emblémy a logá Blasphemy končili na krivákoch, tetovaniach a podobne? Ak si porovnáme debut s druhým albumom, je tu cítiť značný príklon ku skladbám ako takým. Pri debute to bolo vyslovene zvukové zhudobnenie apokalypsy, tu na „Gods of War“ viac cítiť konzistenciu skladieb. Pevnejšie štruktúry, riffy sú niekedy čitateľnejšie a dokonca majú akú takú melodiku. Samozrejme tieto veci sa nachádzali v určitom merítku aj na „Fallen Angel of Doom“, no zvyšok materiálu bola katastrofa veľkých rozmerov. Zdá sa, že novinka v tej dobe bola trochu ovplyvnená aj vtedy bujnejúcim Death Metalom, no konkrétne mená ťažko vysloviť, určite tu necítiť Obituary, Deicide ani Morbid Angel tak, ako ich poznáme. To mohlo spôsobiť to lepšie usporiadanie riffov, viac stredných temp, alebo aj rozmanitejšiu rytmiku. Všetko čo píšem ale nerobí z albumu niečo prístupné a chytľavé, stále v jadre držali hnus a neľudskosť. Stále tu boli mnohé riffy, ktoré ťažko konkrétnejšie identifikovať aj po tých rokoch, no pribudlo viac tých jasnejších. Dá sa povedať, že všetkých desať vecí, ktoré tvoria základ, majú v sebe aj tieto prvky, tie sú miešané s obludnosťou. Kompozičný posun cítiť aj pri sólach, stále je to chaos, že jeden nevie či je to improvizácia, ale jednoznačne cítiť, že Caller of The Storm sa za tých pár rokov ako hudobník zlepšil, no stále neznehodnotil povesť BLASPHEMY. Produkcia je oproti debutu taktiež výraznejšia a hlavne už to nie je všetko v kope, nástroje od seba dostatočne rozlíšiť, a povedal by som, že pre tento žáner je zvuk „Gods of War“ luxusný. Samozrejme stále nemôžme ich zvuk porovnávať s vtedajšími Death Metalovými kapelami, ktoré zneli omnoho profesionálnejšie, ale o to BLASPHEMY ani určite nešlo. Zvuk, aj keď má svoju kvalitu, ponúka stále surovosť, špinu, odpudivosť pre bežného metalového poslucháča. To, čo sa zmenilo najmenej, sú vokály, Nocturnal Grave Desecrator And Black Winds a Ace Gustapo Necrosleezer And Vaginal Commands, ktorý vystriedal The Traditional Sodomizer of The Goddess of Perversity, narobili v tejto veci zas takú prácu, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani mučení v pekle. Prelínania tých najkrutejších momentov hrdelného trápenia je jednoducho unikátne a pre žáner, ale aj BLASPHEMY dosť určujúce. Skladby tvoriace celok druhého albumu možno označiť za silné, sú napočúvatelné a dobre napísané, vďaka tomuto sa album stal kultovým. Druhú polku albumu tvoria skladby z dema „Blood Upon Altar“ z roku 1989 pravdepodobne ako bonus. Tu je zvuk podstatne iný, no tiež vraždí už pri prvom počúvaní. Príliš nechápem tento krok, k desiatym skladbám pridať demo spred 4 rokov, ale koho to trápi, aj skladby z tohto dema patria do zlatého fondu kapely a takto má album skoro 42 minút. Pre BLASPHEMY sú ikonické obaly ich nahrávok, pri debute to bol kultový lukostrelec s krásnym logom, pri „Gods of War“ zas nádherný výjav z dielne SV. Bell Illustration.