BROKEN HOPE "The Bowels of Repugnance", Metal Blade Records CD ´93, USA

Tento druhý album bol mojou vstupnou bránou do sveta zlomenej nádeje. Debut som počul až o niečo neskôr a možno aj preto patrí doteraz k môjmu vrcholu ich tvorby. V tej dobe som ich vnímal skôr ako brutal DM, z dnešného pohľadu už skôr ako old school gore DM, ťažko ich niekam zaradiť, vždy sa pohybovali na hrane týchto štýlov. V každom prípade si vytvorili štýl originálny ako väčšina kapiel tejto doby, pretože scéna nebola ešte tak presýtená ako dnes. Už len vokalista Joe priniesol do extrémneho Metalu nový štýl frázovania, nehovoriac o hudbe. Myslím, že tento album by mohol byť ich reprezentatívny, pretože tu naplno predviedli svoj silný potenciál, neskôr ho už len pilovali do technickejšej podoby.
BROKEN HOPE spolu s AUTOPSY boli asi prví priekopníci, ktorí priniesli do gore DM silnejšiu atmosféru a obohatili tento štýl tak o novú dimenziu. Už úvodné intro dáva tušiť, že tu pôjde o poriadnu morbiditu, znie chorobne a umelecky zároveň. Na rozdiel od takých CANNIBAL CORPSE sa vyhýbali klasickým stredným tempám a prechádzali väčšinou len medzi klepačkami a pomalými agonickými riffmi. Aj to je jeden z dôvodov prečo neboli až tak uznávaní ako najväčšie veličiny DM. Gitary nemajú nejak extra ťažký zvuk, no keď sa všetko spojí dokopy, váha ich hudby vás musí zatlačiť minimálne 6 stôp pod zem. Môžu za to najmä nechutne basové bicie, ktoré majú ťažký rytmičák aj kopáky, čiže totálny masaker. Všetko dokonale vyvážené, takto to má znieť. A keď Ryan spustí svoje pomalšie klepačky, všetky vnútornosti máte zaručene na kašu. Žiadne ultra rýchle nadzvukové triggery, ale poctivé staré spomalené klepačky na štýl SUFFO, ktoré majú najväčšiu devastačnú silu. Aj napriek tomu, že skladby sú dosť krátke, v priemere len okolo 2 minút, dokázali v nich stihnúť všetko potrebné čo dobrá skladba potrebuje. Takmer každá má svoje rýchlejšie gutturálne aj pomalšie atmo sekvencie. Joe Ptacek zo seba dávi dlhé gore príbehy kde sa prakticky ani neopakujú nejaké refrény, stále ide len vpred vo veľmi rýchlom, ale zároveň extrémne hlbokom frázovaní. V tomto bol Joe neopakovateľný a napodobniť ho by bol už nadľudský výkon, doteraz nechápem ako mohol zvládnuť takýto náročný štýl. Takíto výnimoční ľudia sú ale odsúdení na kratšiu existenciu, preto už spolu s Ryanom nie sú medzi nami živými. Na svoj vokál použil aj miernu ozvenu čo dodáva jeho hlasu ďalší rozmer a už len týmto pridáva hudbe atmosféru. To som ešte nespomenul sóla s veľmi sugestívnymi fatálnymi dopadmi. Jednoducho patria k vrcholu tohto CD a vyťahujú morbiditu hudby do nových levelov. Keď si ale zoberieme každý jeden aspekt, všetko je tu vytiahnuté do absolútnej dokonalosti. Jediné, čo by im mohli niektorí vyčítať, je nízka technická úroveň, ale o to tu vôbec nešlo, BROKEN HOPE chceli vyjadriť surovú brutalitu so skľučujúcou atmosférou a to sa im podarilo dokonale. Na debute nebola atmosféra ešte tak vygradovaná, práve tu ukázali svoju pravú tvár. Dve akustické inštrumentálky spolu s introm len podtrhujú skazenosť tohto diela.
Toto CD vyšlo práve v dobe keď bol DM ešte stále na svojom vrchole, napr. FLESHGRIND vydali svoje prvé demo, DISINCARNATE svoj jediný excelentný debut a GORGUTS svoj vrchol, "The Erosion of Sanity". A je to naozaj počuť, všetko čo vtedy vyšlo, bolo na vysokej úrovni, planéty boli jednoducho naklonené na stranu Death Metalu. Jedno z vrcholových diel starého brutálnejšieho DM v jeho najčistejšej forme keď ešte nebol nakazený melodickými, alebo technicko progresívnymi elementmi. Je tu cítiť ducha svojej doby a životnú formu jednej legendárnej hordy, ktorá aj napriek vysokému potenciálu nikdy nedosiahla požadovaného uznania.